DSS - trochu inak
Súboj o existenciu a podobu druhého dôchodkového piliera sa jeho opätovným otvorením dostal do ďalšieho kola. Keďže zápas už trvá nejaký čas, začína sa ritualizovať - súperi už len do veľkej miery dokola opakujú vlastné dôvody. Finančná kríza síce priniesla nový náboj, ale povaha hádky, ktorá sa už ani neusiluje vzbudzovať dojem diskusie, sa v podstate nezmenila. Práve preto má zmysel pozrieť sa na súkromné dôchodkové sporenie z inej perspektívy. Povaha súčasnej finančnej krízy, ktorá pomaly, ale o to tvrdšie zasahuje aj hospodárstvo, je predmetom sporu. Nejde teraz ani tak o jej príčiny, ako skôr o jej charakter. V tomto spore stoja na jednej strane zástancovia názoru, že ide o štandardnú cyklickú krízu, ktorá je kapitalizmu vlastná. Opakuje sa v pravidelných časových úsekoch a v prípade, že do ekonomiky nikto nezasahuje, opätovne nájde rovnováhu a ustáli sa. Čoraz častejšie sa však objavuje aj názor, že nejde o štandardnú, ale o systémovú krízu, ktorá znamená buď koniec kapitalizmu, alebo minimálne jeho radikálnu transformáciu. Spor o povahu krízy Pre pripomenutie: žijeme v hospodárskom systéme, ktorý sa volá kapitalizmus a jeho základným a jediným hybným mechanizmom je akumulácia kapitálu. Je naozaj jediným, pretože všetky ostatné mechanizmy a pravidlá majú vonkajšiu povahu – dodáva ich kultúra v podobe noriem, zvykov a právnych úprav. Práve tieto mechanizmy robia možným akýkoľvek hospodársky systém, vrátane kapitalizmu. Umožňujú totiž dlhodobú interakciu jednotlivých aktérov a predvídateľnosť prostredia. Lenže kapitalizmus má veľmi silnú tendenciu narúšať mechanizmy vonkajšieho prostredia. Tým vznikajú minimálne dva efekty: narúšanie predvídateľnosti prostredia a rozpad jednotlivých zložiek systému. Jednou z najdôležitejších príčin súčasnej krízy je práve táto vlastnosť kapitalizmu. V súčasnosti sa v jej kontexte najviac skloňujú dva pojmy: vzájomná nedôvera a neschopnosť predvídať nasledujúci vývoj. Treťou charakteristikou, ktorá sa objavuje veľmi často, je odtrhnutosť (a preto nereálnosť či virtuálnosť) finančného sektora od zvyšku hospodárstva. Ak je uvedená diagnóza správna, zdá sa, že bližšie k pravde majú tí, ktorí súčasnú krízu považujú za koniec kapitalizmu, teda aspoň v tých podobách, ktoré sme mali dosiaľ možnosť poznať. Čo to znamená v prípade súkromného dôchodkového sporenia? Hranice akumulácie Ešte skôr, než sa túto otázku pokúsim zodpovedať, krátky exkurz o vzniku DSS. Nápad preniesť zodpovednosť za vlastnú starobu na plecia je už riadne bradatý, ale k realizácii a masívnej kampani došlo len pred niekoľkými desiatkami rokov. A k jeho plošnému uskutočneniu sa pristúpilo len na niekoľkých miestach – v diktatúrach Latinskej Ameriky v strednej Európe. Ani čas, ani miesto nie sú náhodné. Do obdobia, keď sa hlasnejšie začalo hovoriť o privatizácii dôchodkových systémov, sa datuje aj počiatok globalizácie. Nech sú problémy pri definícii tohto sociálneho fenoménu akokoľvek veľké a nejednoznačné, všetky definície sa zhodujú na expanzii kapitálu. Z toho vyplýva aj konštatovanie, že jednou z príčin globalizácie bol nedostatok možností na rast kapitálu vo vtedajších podmienkach a jeho následná expanzia naprieč štátmi. Naakumulovaný kapitál sa v daných hraniciach už nemohol zväčšovať a prelomenie týchto prekážok sa realizovalo dvoma spôsobmi – búraním zemepisných bariér a expandovaním do spoločenských oblastí, ktoré dovtedy nepodliehali kapitalizácii. Tento proces je známy ako privatizácia a týka sa najmä oblastí zdravotníctva, školstva a dôchodkov. Ekonomická globalizácia a privatizácia prebiehajú súčasne a väčšinou sa nestretávajú s prejavmi radosti a vďačnosti. To však nie je nič nové. Kapitalizmus sa nikdy nešíril inak ako nátlakom. Nemuselo vždy ísť priamo o vojnu či genocídu, ale vždy o nátlak a vnucovanie, ktoré mali niekedy aj omnoho „príjemnejšiu“ podobu. Politický tlak sa už roky opiera o medzinárodné inštitúcie, ktoré vznikli práve na tento účel. Medzinárodný menový fond aj Svetová banka majú síce rozsiahlu agendu, ktorú dosahovali viac či menej úspešne, ale v každom prípade boli úspešné v otváraní hospodárstva konkrétnej krajiny zahraničnému kapitálu – za podmienok, ktoré vždy zvýhodňovali zahraničný kapitál. Okrem vojny a politického tlaku sa často využíva aj propaganda, v ktorej zohrávajú podstatnú úlohu médiá a organizácie tretieho sektora založené práve na tento účel. Ich rozmach zaznamenalo Slovensko v čase doznievajúceho mečiarizmu, keď sa vtedajší premiér dopustil zásadného hriechu – odmietal zahraničnú privatizáciu. Špekulácia a čo bude ďalej Z uvedeného uhla pohľadu je teda súkromné sporenie na dôchodok expanziou kapitálu, ktorý sa snaží o svoju ďalšiu akumuláciu potom, ako vyčerpal možnosti v daných podmienkach. Dalo by sa povedať, že DSS-ky zachraňujú kapitalizmus a v prípade privatizácie dôchodkových systémov v ďalších štátoch by akumulácia mohla nerušene pokračovať ešte niekoľko ďalších desaťročí. Ak vezmeme do úvahy, že ešte sú k dispozícii aj zdravotné a školské systémy, nemal by to byť problém. Lenže okrem možnosti akumulácie je potrebné aj prostredie, ktoré praje dlhodobým investíciám. A to je evidentne problém, pretože to, čo sa v súčasnosti vypláca, je masívny krátkodobý zisk – špekulácia. Tá je tiež jedinou činnosťou DSS. Samozrejme s istým ohraničením; nemala by mať príliš rizikový charakter. Ak je však rizikový a nepredvídateľný celý systém, je jedno, akým spôsobom DSS-ky špekulujú. Aká je teda budúcnosť súkromného dôchodkového systému? Ak dáme za pravdu zástancom názoru, že sme svedkami cyklickej krízy, môžeme predpokladať, že DSS-ky budú fungovať ďalej a zrejme budú expandovať aj v iných krajinách. Z tohto spôsobu akumulácie kapitálu však rozhodne nebudú mať úžitok všetci, ale len veľmi úzka skupina ľudí – konkrétne akcionári a malá časť sporiteľov. Súčasná kríza totiž jasne ukazuje, že v prípade problémov sa isté segmenty systému musia zachrániť – inak skolabuje celý systém. To znamená, že ak by DSS-ky krízu prežili bez ujmy, časť sporiteľov (a príklad Čile ukazuje, že ich bude viac než dosť), bude musieť financovať celá spoločnosť. Nepôjde tu o niekoľkomiliardový jednorazový príspevok ako momentálne v prípade krachujúcich finančných inštitúcií , ale o niekoľkoročné doplácanie dôchodkov. V oboch prípadoch s ruinujúcim dopadom na celú spoločnosť. Možno argumentovať, že príklad Čile nie je dobrý, pretože obrovská nerovnosť príjmov a polarizácia spoločnosti na základe majetku nie je typická pre strednú Európu. Posledná správa OECD však tento argument vyvracia a ukazuje, že zväčšovanie nerovnosti je silným trendom aj v Európe a Severnej Amerike. Ak majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že kríza je systémová, DSS-ky čaká krach. V tom prípade bude musieť štát prebrať kompletnú starostlivosť o dôchodcov na seba, aj keď na ich úsporách zarábal niekto iný. Nech je pravda na jednej či druhej strane, z pohľadu politiky je zrejmé, že najrozumnejšie bude celý systém zrušiť.
