Mimo dosahu

Leonard Peltier, indiánsky aktivista a člen Hnutia amerických Indiánov (AIM) Narodil sa v Grand Forks v Severnej Dakote 12. septembra 1944. Do deviatich rokov žil so svojimi starými rodičmi v indiánskej rezervácii. Potom ho poslali do internátnej Wahpetonskej indiánskej školy, ktorá v tom období realizovala politiku kultúrnej asimilácie. V škole strávil deväť rokov. Začal pracovať ako zvárač a stavebný robotník, neskôr bol spolumajiteľom obchodu s autami. V obchode spolu s partnermi prevádzkovali jednu miestnosť ako dom na polceste pre Indiánov, ktorí sa vrátili z väzenia alebo bojovali so závislosťou na alkohole. Podnik nakoniec skrachoval. V tomto období bol dvakrát ženatý, stal sa otcom siedmich detí a dve ďalšie adoptoval. S Leonardom Peltierom sa rozprávala Jane Kinney Aké bolo vyrastať v tejto krajine ako Indián? – Keď som vyrastal v rezervácii v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, veľa ľudí v Spojených štátoch amerických verilo, že byť Indiánom nie je nič, na čo je možné byť hrdý, a mnohí podľa toho konali. Zo strany obchodníkov a obyvateľov miest na hraniciach rezervácií sme zakúsili veľa rasizmu. Kedykoľvek sa Indiáni vybrali do mesta, keď ich obsluhovali v obchode, nikdy sa k nim nesprávali úctivo, ale jasne a otvorene rasisticky. Pamätáte si svoju prvú skúsenosť s rasizmom? – Áno, veľmi dobre. Bol som ešte dieťa. Šiel som do mesta so svojou starou mamou. Myslím, že som mal asi šesť alebo sedem rokov. Stará mama mi povedala: „Keď vojdeš dovnútra, ničoho sa nechytaj, nič neber.“ Premýšľal som teda o tom, že nechám ruky vo vreckách... čo som aj urobil. Majiteľovi obchodu hneď napadlo, že som niečo zobral. Aspoň to som si vtedy myslel. Až o niekoľko rokov neskôr som sa dozvedel, že je to bežný zvyk. Bežný zvyk upodozrievať? – Áno, upodozrievať a prehľadávať. Mali ste šesť rokov a prehľadali vás? – Áno. Musel som vybrať z vreciek všetko, čo som v nich mal, a prehľadali ma. Potom som už nikdy príliš netúžil ísť so starými rodičmi do mesta. Začal som chápať, čo znamenajú slová nenávisť a rasizmus. Už som viac nebol ako predtým – dieťaťom, ktoré stále prosí: „Môžem ísť? Môžem ísť? Môžem ísť?“ O niekoľko rokov neskôr, už ako teenager, som začal chodievať do mesta častejšie a bol som svedkom mnohých prípadov policajnej brutality. Počul som mnoho príbehov o nespravodlivosti, ktorej museli Indiáni čeliť v týchto hraničných mestách. Môžete uviesť niekoľko príkladov? Čoho ste boli svedkom a čo ste počuli ako dieťa v rezervácii? – Pamätám si, že v tých časoch, v päťdesiatych rokoch, presadzovala Eisenhowerova administratíva vyhladzovaciu politiku. Národ Čipevejov z Korytnačích hôr vybrali ako tretí indiánsky národ, ktorý má byť zlikvidovaný. V rezervácii sa organizovalo veľa komunitných zhromaždení, ktoré kládli odpor a bojovali proti tomu. Zúčastňoval som sa na týchto stretnutiach a počul som niektoré prejavy Starších. Ženy žiadali mužov, aby povstali a stali sa bojovníkmi, aby vyrovnali účty. Aby bojovali proti pokračujúcemu vyhladzovaniu a všetkému tomu utrpeniu, ktorému boli vystavení tí, ktorí nechceli opustiť rezervácie, a aby ho zastavili. Mimo územia rezervácie som osobne zažil rasizmus majiteľov obchodov a policajtov. Mal som priateľov a príbuzných, ktorých spútali a zbili. V rezervácii ľudia trpeli podvýživou. Nemali sme nijakú tečúcu vodu. Nijakú elektrinu. Živili sme sa predovšetkým poľnohospodárskymi plodinami, ktoré nám dávala vláda. A, samozrejme, všetko svoje oblečenie som kúpil v misii... V škatuli alebo podobne? – No, hovorili tomu „deň uzlíkov“. Mali tam veľké uzlíky zo šiat. Niektoré za dvadsaťpäť centov, niektoré za päťdesiat, a vy ste len jeden zobrali... a dúfali ste, že ste vybrali dobrý. Niekde som čítala, že vaša príbuzná, Celia Delacourt, hovorila na prvom zhromaždení Indiánov, na ktorom ste sa zúčastnili, a nadchla vás pre myšlienku stať sa aktivistom. Môžete nám povedať, o čom hovorila? – Áno, bola to moja teta. Jej slová ma hlboko zasiahli. Ako mladý muž som tam sedel a počúval a rozmýšľal o tom, že keď vyrastiem, budem robiť niečo, čo pomôže mojim ľuďom. Mala veľmi emocionálny prejav. Bola zhnusená väčšinou ľudí, ktorí aktívne nebojovali za práva Indiánov. Postavila sa a vyhlásila, že nastal čas, keď muži musia konať ako muži. Keď sa musia začať správať ako bojovníci. Jej deti boli doma hladné. Doma nebolo nijaké jedlo. Takéto podmienky prevládali vo všetkých rezerváciách. Ja som žil rovnakým životným štýlom, v rovnakých podmienkach. Vedel som, že to, čo hovorí, je pravda. To bola tá chvíľa, od ktorej ste sa stali aktivistom na plný úväzok? – V skutočnosti som sa ním stal až neskôr. Nesmiete zabudnúť, že som sa snažil prežiť, pokúšal som sa nájsť si prácu, ktorá by bola slušne platená. Niečo, z čoho by som mohol žiť, viete, aspoň na polceste k pohodliu. Pre nevzdelaného a neskúseného robotníka to bolo veľmi ťažké. Len som prežíval... ledva som to zvládal. Aby ste ma zle nepochopili – bol som zapojený do iných vecí. Ale keď som mal asi dvadsaťšesť, rozhodol som sa, že naplním sen, ktorý som mal od svojej ranej mladosti, a urobím niečo, aby som pomohol svojim ľuďom. Predtým ste povedali, že zúfalé podmienky v rezerváciách v päťdesiatych rokoch sčasti spôsobila vláda, ktorá posilňovala vyhladzovaciu politiku. Čo to konkrétne bolo a čo to znamenalo pre vás a vašich ľudí? – Pre indiánsky ľud to znamenalo, že prestane existovať ako rasa, ako národ. Vždy sme verili, že sme suverénne národy. Čo naozaj sme. Máme vlastné životy, vlastný súdny systém. Mali sme vlastné spoločnosti. Tie už pre vyhladzovanie viac nebudú existovať. Indiánsky ľud už viac nebude. Tomuto Indiáni verili. A stále veria. Vyhladzovacia politika sa skončila v roku 1958, keď vtedajší minister vnútra Fred Seaton priznal, že to bola chyba a oznámil, že odteraz nebude ani jeden indiánsky kmeň zlikvidovaný bez toho, aby s tým jeho členovia súhlasili. Čo táto zmena podľa vás znamenala pre indiánsky ľud? – Samozrejme, keď sme to počuli prvý raz, boli sme nadšení. Aj keď ešte stále pokračovali programy, ktoré vytvorila vláda, aby zlikvidovala Indiánov v rezervácii a mnohé sa uskutočnili až po roku 1958. Nová politika sebaurčenia mala znamenať, že máme právo kontrolovať a riadiť svoje životy. Že sme suverénne národy. Ste známy svojím silným odporom voči pitiu alkoholu. Prečo ho tak odmietate? – Zničil tisíce, milióny indiánskych životov. Je to choroba, ktorá napadla mojich ľudí. Jedným z príkladov bol napríklad aj môj otec. Bol to pijan, skutočný pijan. Samozrejme, chcel by si dať pivo v sobotu večer v bare, ale on sa len snažil prežiť, tak ako mnohí z nás. Jeho najväčšou starosťou bolo priniesť niečo na stôl, ochrániť deti pred hladom. Bol som proti alkoholu dávno predtým, ako som šiel do väzenia. Tiež som sa zúčastňoval teenagerských večierkov, ale keď sa zo mňa stal aktivista na plný úväzok, stal som sa neoblomným. Dnes na vidieku aj v indiánskych mestách prebieha veľký počet programov, ktoré majú ľuďom pomôcť bojovať s alkoholom a s ním spojenými problémami. Ste jednám z účastníkov Hnutia amerických indiánov (AIM). Rozumiem tomu tak, že ako hnutie sa to začalo prejavovať navonok, keď uväznili Bellecourtovcov v Minnesotskej štátnej väznici... – Áno, ale v skutočnosti hnutie vzniklo oveľa skôr, to znamená ešte v 19. storočí. Odvtedy hnutie odporu pokračuje aj po prechode do ďalších storočí. O mnohých mužoch a ženách, indiánskych aktivistoch, sme ani nikdy nepočuli. Hnutie amerických indiánov na začiatku spustili Clyde Bellecourt, Dennis Banks, George Mitchell a ďalší – aby bojovali s policajnou brutalitou v mestách. Aby sa vyrovnali s diskrimináciou a všetkým, čo sprevádza chudobu, so všetkým, čomu čelili Indiáni v Minneapolise. Tam boli v potieraní policajnej brutality veľmi úspešní. Potom sa začali zaoberať aj inými oblasťami, vyrovnávať sa s inými témami. Keď Dennis a ostatní cestovali a rečnili po krajine, začala sa šíriť informácia, že je tu organizácia, ktorá bojuje za práva Indiánov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch prebiehal na severozápade boj o lov rýb. Bojovali sme za svoje zmluvné práva. Vtedy som sa do hnutia zapojil po prvýkrát. V „hnutí“ je a bolo široké spektrum ľudí. Hnutie amerických indiánov, AIM, len pridalo názov. Aké problémy sprevádzali boj Indiánov za právo na rybolov vo Washingtone a Oregone? O čo išlo, o čo sa bojovalo? – Podľa zmlúv, ktoré podpísali dva suverénne národy, Spojené štáty americké a indiánske národy na severozápade, mali mať Indiáni právo loviť ryby vo svojich tradičných loviskách, kým tráva rastie a voda tečie. V tom čase však Indiáni nemohli loviť ryby vôbec. A tak bojovali za svoje zmluvné práva. Patril som do organizácie, bol som jedným zo zakladateľov. Ktorá to bola organizácia? – Zjednotení Indiáni všetkých kmeňov. Demonštrovali sme vo Fort Lawton v Seattli, v štáte Washington a zabrali sme to tam. Chceli tam postaviť park a predať mestu „nadbytočnú“ štátnu pôdu za dolár. My sme chceli vybudovať kultúrne centrum a vytvoriť univerzitný program. Existuje ešte táto organizácia? – Áno, a je celkom úspešná. Je tam multimiliónová budova, kultúrne centrum, ktoré sa volá Park hviezdy úsvitu. Riaditeľom bol od zabratia Bernie Biely Medveď. Od chvíle, keď Bernie vytvoril organizáciu, sme nechali všetko v jeho rukách. A potom ste sa pridali k AIM? – Skončil som v Denveri, v štáte Colorado. Tam som od Clydea Bellecourta prvý raz počul o Hnutí amerických Indiánov. A práve tam som sa k nemu pridal. Bolo cieľom organizácie budovanie centier, škôl, atď.? Plánujete v tejto práci pokračovať, keď vás prepustia? – Áno, ale všetka moja energia a myšlienky sa v skutočnosti sústreďujú na vybudovanie ekonomík v rezerváciách. Pokúšame sa dokončiť, čo sme sa pokúsili rozbehnúť pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Vybudovať v rezervácii ekonomiku. Vieme, že keď chceme kontrolovať naše rezervácie, musíme kontrolovať ich ekonomiky. Vieme, že sme žili zo sociálnych dávok a pomoci a že v tom nemôžeme pokračovať. Nemôžeme veriť vláde, že bude dodržiavať zmluvy. Musíme dostať našich ľudí do práce. Často sa hovorí o tom, že najsilnejší impulz na organizovanie Hnutia amerických indiánov je priamy dôsledok vyhladzovacích a presídľovacích programov, ktoré nahnali tisíce Indiánov do miest. Aké sú vzťahy medzi Indiánmi, ktorí žijú v mestách, a Indiánmi, ktorí žijú v rezerváciách? – V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch som žil aj v rezervácii aj mimo nej, takže ja osobne som necítil nijaký odpor ani nepriateľstvo a do rezervácie som sa vracal dosť často. Tento vzťah vznikol v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, pretože mnohí Indiáni boli celkom stratení. Prišli úplne o všetko. Indiánska krv v nich však bola stále silná. Chceli nájsť vlastnú identitu, chceli zistiť, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Chceli sa dozvedieť niečo o svojej kultúre a svojom náboženstve. Má AIM aj duchovnú zložku? – V čase, keď sa Dennis a ostatní snažili oslovovať ľudí, začali sa stretávať so šamanmi. Čistokrvné tradície. Z detstva v rezervácii sme si pamätali, že diskriminácia bola najviac a najsilnejšie namierená proti šamanom. Začali sme sa na nich obracať a žiadali sme, aby nám ukázali smer a viedli nás. Tak si členovia Hnutia amerických Indiánov uvedomili, že kráčajú po tradičnej duchovnej ceste starých bojovníkov, svojich predkov. Vtedy ste sa začali zúčastňovať na Slnečnom tanci, teda na náboženskom rituáli severoamerických Indiánov, ktorý sa koná každý rok pri letnom slnovrate? – Áno, ale na indiánskych obradoch som sa zúčastňoval celý svoj život. Na Slnečnom tanci som sa prvý raz zúčastnil ako pätnásťročný. Moja stará mama bola veľmi hrdá na svoju tradičnú vieru, i keď bola zároveň nekompromisnou katolíčkou. Uviedla ma do náboženských tradícií a ja som si ich naozaj užíval. Samozrejme, vtedy ma ťahali rôznymi smermi. Povedali mi, že Indiáni sú len divosi, že naše náboženské tradície a ceremoniály sú len triky. Povedali mi, že naše tradície sú zastaralé a že mám nasledovať nové, kresťanské náboženstvo. Samozrejme, nikdy som sa o to neusiloval. Vďakabohu! Slnečný tanec je jeden z našich najdôležitejších obradov. Môžete sa modliť za čokoľvek. Za svoj národ, za svojich ľudí, za niekoho, kto je chorý. Je veľa rozličných dôvodov na modlitbu. Na územiach, ktoré boli vyhradené pre rezervácie, sa nachádza veľká časť surovinových zdrojov tejto krajiny. Zdá sa, že na určitej úrovni sú boje pôvodných Američanov často environmentálnymi bojmi. Zaoberalo sa touto otázkou aj AIM? – Celkom isto sa ňou zaoberalo, už keď som do hnutia vstúpil. Environmentálne problémy nás veľmi znepokojujú. Bola to jedna z hlavných tém. Pokúšali sme sa zastaviť deštrukciu. Dobývanie uránu, iných minerálov, uhlia. V dôsledku povrchového baníctva sa zničili milióny hektárov pôdy a znamenalo to aj negatívny zásah do zdravia ľudí. Dokázali sme sa celkom úspešne brániť proti deštrukcii, ale devastácia Matky Zeme v rezerváciách pokračuje dodnes. Konkrétne sa to týka ukladania nebezpečného odpadu. Ale aj keď nás otázky životného prostredia stále veľmi znepokojujú, prioritou sú aj základné potreby, teda potraviny, zdravotná starostlivosť a vzdelanie. Základné potreby majú prednosť. Predtým ste hovorili o príklone AIM k tradíciám, o tom, že ste od šamanov žiadali duchovné vedenie. Kto boli títo ľudia, ľudia, ktorí ovplyvnili AIM, a o čom hovorili? – Henry Crow Dog a Frank Fools Crow. Učili nás o vierach tradičných starých bojovníkov: o tom, že bojovníci tu neboli len pre boj, ale že boli veľmi zbožní. Aby niekto mohol byť dobrým bojovníkom, musel byť láskavý, jemný a veľkorysý. Bojovník premýšľal o svojich ľuďoch. Keďže prezidentské voľby budú čo nevidieť a vaša žiadosť o milosť je stále nevyriešená, vaši priaznivci vedú aktívnu kampaň za vaše prepustenie. Časopis Outside práve zverejnil článok, v ktorom prekrúca fakty a skresľuje váš prípad, čo môže ovplyvniť vaše šance dostať sa na slobodu. Môžete sa k tomu vyjadriť? – Samozrejme, takýto článok je veľmi škodlivý. Je to pre mňa, pre môjho ducha, veľmi skľučujúce. Viete... trochu vás to zlomí. Poznám však sieť svojich podporovateľov a myslím, že to budeme schopní zvrátiť. A už sme s tým začali. Peter Matthiessen napísal do ďalšieho vydania odpoveď a je to skvelý článok. Dúfam, že to ľudí presvedčí. Dostávam listy, v ktorých ľudia píšu, že neveria všetkému, čo čítajú, takže neverím, že to zasiahlo toľkých, ako by sa dalo očakávať. Dúfam, že Petrova odpoveď presvedčí ľudí, aby sa pridali k práve prebiehajúcej kampani za udelenie milosti. Práve to naozaj veľmi potrebujeme. Potrebujeme, aby ľudia naďalej písali listy a telefonovali a vyvíjali nátlak, politický nátlak, aký sú teraz schopní vyvinúť. V období volieb je to rozhodujúce. V poslednom období sa napísalo veľa článkov o vašom prípade, ľudia o tom hovoria. Môžete nám povedať niečo o „pánovi X“ a poslednom vyhlásení Dina Butlera, ktoré sa ho týkalo? – Dino Butler povedal, že „pán X“ neexistuje a povedal aj to, čo je pravda, že som nevinný. Vie, že ja som agentov FBI nezabil. Môj ďalší obhajca, Bob Robideau, hovorí to isté. V poriadku. Kto však potom agentov zabil? Je celkom jasné, že ja nie. Preto tu musí byť nejaký pán X, volajte ho, ako chcete. Chcete ho volať pán Y alebo pán Z? Dobre, pokračujte v tom. Nejaký Pán X však existuje. Je možné, že nejaký program, podobný ako bol COINTELPRO, ktorý sa snažil infiltrovať AIM v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, beží aj dnes a podieľa sa na posledných obvineniach? – Som si istý, že áno. Keď vidíme, akú moc zverili FBI, pričom jej úlohy sú rovnaké ako v minulosti, stačí zmeniť názov. Zmeňte názov programu, a ten bude úspešne pokračovať. Myslíte si, že Hnutie amerických Indiánov a indiánske komunity infiltrovali do takej miery, že nikdy nebudú schopné účinne sa organizovať a žiť v mieri? – Nie, tomu neverím. Je tu stále príliš veľa ľudí bez práce, ľudí, ktorí majú rodiny, deti, bratov, sestry, starých a prastarých rodičov, ku ktorým sa vláda správala veľmi zle, a ktorí stále veľmi silno veria vo svoju indiánsku krv. Viem si predstaviť, že je tu stále zopár informátorov, ktorí predávajú informácie za pár drobných. Neverím však tomu, že by to mal byť neprekonateľný problém, ktorý by nám bránil organizovať sa. Tomu naozaj neverím, sme silní. Bob Robideau aj Dino Butler sú napriek najnovším sporom o pána X v prípade zastrelenia dvoch agentov FBI v Pine Ridge v roku 1975 pevne presvedčení o vašej nevine. Ste nevinný? – Áno. Viete, kto agentov zastrelil? – Nie. Myslíte si, že ak existuje pán X, mal by vystúpiť z anonymity? – Nie, nemyslím si, že by mal, respektíve, že by vystúpil. Čo by sa stalo, keby to urobil? – Neviem čo by sa stalo. Toto je kritické obdobie v boji za schválenie vašej žiadosti o milosť. V rovnakom čase prebieha skrytý boj medzi bývalými a súčasnými členmi AIM. Zdá sa, že ľudia sú rozdelení. Mohol by boj za vaše omilostenie spojiť ľudí v hnutí? Ak vám udelia milosť, čo to bude pre AIM ako hnutie symbolizovať? – Myslím si, že by to bola predovšetkým veľká inšpirácia a vzpruha pre hnutie ako také, nielen pre AIM. Myslím, že by to bolo veľké víťazstvo pre každého. Pokiaľ ide o to, ako sa vyrovnám s ľuďmi, ktorí sa zúčastňujú vnútorných bojov, budem zastávať rovnaké stanovisko ako doteraz a budem sa im vyhýbať. Keď je moja pozícia v indiánskej komunite a aj mimo nej taká silná, ako mi hovoria, nemalo by ma to zasiahnuť. Mal by som byť veľmi úspešný pri organizovaní hnutia. V poslednom čase sa veľa hovorí a píše o Bobovi Robideauovi v súvislosti Johnom Trudellom a Petrom Matthiessenom, s ktorými si bol veľmi blízky. Viete niečo o tom, čo si myslí? – Neviem, o čom rozmýšľa. A ani ma to nezaujíma. Na jeseň roku 1994 sa znovu otvoril prípad vraždy Anny Mae Pictou Aquash, členky AIM, a vyšetrovanie sa zameralo aj na niektorých bývalých vodcov AIM, vrátane Johna Trudella. Čo k tomu poviete? – Bez komentára. Veríte, že Anna Mae bola informátorka? – Nie. Veríte, že Trudell je nevinný? – Áno. Ak by ste mohli povedať čokoľvek ľuďom, ktorí pracujú v hnutí, bojujú za práva Indiánov, o zjednotení a spoločnej práci, čo by to bolo? – Navrhol by som im, aby sa namiesto riešenia otázok kto je kto, kto čo robí a kto kontroluje toto miesto alebo pozíciu, radšej zamerali na to, čo treba dokončiť. Aby sa vyhýbali zbytočným rečiam a aby ignorovali pokusy o rozbitie jednoty pomocou hašterenia a bojov medzi jednotlivými skupinami. Čo budete robiť, keď vás prepustia? – Môj domov je v Severnej Dakote, tam by som chcel vybudovať domácu základňu. Žijú tam niektoré moje deti a vnúčatá. Musím si vybudovať domácu základňu, kým príliš nezostarnem. Viete, už sa zo mňa stáva Starší. Budem pracovať v komunitách, pokračovať vo svojej práci. Dúfam, že budem mať aj nejaký voľný čas. Chcem pokračovať v maľovaní, byť s rodinou. Kde ste sa učili maľovať a čo je pre vás inšpiráciou? – Maľovať som začal, keď som sa vo väzení rozhodol rozvíjať svoje prirodzené schopnosti a výtvarný talent. Mám rád maľovanie a rád niečo vytváram štetcom na plátne. Inšpiráciou sú pre mňa moji ľudia, moja kultúra a moje náboženstvo. Rád vnášam do obrazov duchovné témy. Chcel by som zachytiť aktivistov zo svojej generácie, indiánskych aktivistov. Ľudia z mojej generácie pracovali veľmi tvrdo, aby sa niečo zmenilo. Čo by ste povedali indiánskej chlapcom a dievčatám o boji za svoje práva, teda za práva svojho ľudu? – Povzbudil by som ich, aby sa stali aktivistami, aby sa postavili za svoje práva a svojich ľudí. Dvadsať rokov vo väzení je veľmi dlhý čas. Ľutujete niektoré svoje životné rozhodnutia? – Nie. Žiadne. Ako budete pokračovať? Zostávate plný nádeje? – Optimizmus čerpám od svojich ľudí. Ľudí z rezervácií a celej indiánskej krajiny, ktorí ma stále podporujú. A samozrejme, od Neindiánov z celého sveta. Všetci títo ľudia ku mne prejavovali počas toľkých rokov toľko lásky a pokračujú v tom. Je jej dosť. Vedieť, že na celom svete sú milióny ľudí, ktorí ma majú radi a starajú sa o mňa, mi dáva nádej a udržiava môjho ducha nezlomeného. Počúvajte, už musím ísť. Je čas počítania a ja musím ísť do svojej cely, aby ma mohli započítať. Aby sa ubezpečili, že som ešte stále tu. Rozhovor bol uverejnený na http://plazm.com/magazine/features/archive/leonard-peltier?p=1 Preložil Peter Vittek Bojovník Leonard Peltier Peltier sa pridal k AIM v rezervácii Pine Ridge, kde sa hnutie snažilo vyriešiť konflikt medzi indiánskymi tradicionalistami, miešancami a federálnymi úradmi. V roku 1973 sa AIM a príslušníci miestneho kmeňa Oglalaských Lakotov (Siouxov) rozhodli na protest proti oglalaskému kmeňovému náčelníkovi Richardovi Wilsonovi obsadiť mestečko Wounded Knee. Wilson údajne používal svoju súkromnú armádu pri udržiavaní kontroly nad fondmi Úradu pre indiánske záležitosti a vyjednávaní zmlúv o ťažbe uránu. Ešte v ten istý deň mesto obkľúčila armáda a jednotky FBI. Povstanie trvalo 71 dní a skončilo sa dohodou o odzbrojení. Počas prestreliek zomreli minimálne dvaja obyvatelia mesta a v dôsledku zranenia ochrnul jeden policajt. Peltier sa povstania vo Wounded Knee nezúčastnil. Zúčastnil sa však podobného vo Fort Lawtone. Napätie v rezervácii pretrvávalo aj naďalej. Od mája 1973 do júna 1975 v tejto oblasti, zaznamenali šesťdesiat vrážd, ktoré neboli nikdy objasnené, a Pine Ridge sa stalo oblasťou s najväčším počtom vrážd, ale aj agentov FBI na obyvateľa v celých USA. Medzi obeťami boli aj ženy a deti. Incident, ktorý viedol k uväzneniu Leonarda Peltiera, sa odohral 26. júna 1975. V napätej atmosfére, ktorá vládla medzi federálnymi silami a AIM, sa dvaja agenti FBI vydali do Pine Ridge hľadať podozrivého, ktorý údajne ukradol topánky. Rutinná operácia sa skončila prestrelkou medzi agentmi a členmi AIM. Podľa Boba Robideaua a Normana Browna z AIM začali agenti strieľať ako prví a oni len odpovedali. Pri streľbe zomrel Joe Stuntz a obaja agenti FBI. Členovia AIM sa rozutekali a o chvíľu ich už prenasledovalo veľké množstvo agentov. Podozrivými sa stali Peltier, Robideau a Darelle Butler. Peltierovi sa podarilo utiecť do Kanady a stal sa jedným z najhľadanejších utečencov, Butlera a Robideaua po pár dňoch chytili. Neskôr Peltiera zadržali Kanaďania. Keďže rokovania o jeho vydaní viazli, sudca sa rozhodol, že nebude čakať a Butlera a Robideaua súdili hneď. Vzhľadom k nedostatku dôkazov oboch oslobodili. Tí, čo podporovali Peltiera v AIM, si mysleli, že jeho prípad musí dopadnúť rovnako. Na konci roku 1976 Kanada Peltiera vydala a v ďalšom roku ho súdili. Bolo to však v inom meste a pod vedením iného sudcu ako v prípade Butlera a Robideaua a obžaloba si zvolila agresívnejšiu stratégiu. Hlavným dôkazom boli tri svedecké výpovede. Síce si odporovali, svedkovia v priebehu procesu menili výpovede a objavili sa aj ďalšie nezrovnalosti, ale súd nakoniec Peltiera odsúdil na trest dvoch doživotí. S prípadom súvisí ešte jedna vražda. Ďalšiu známu členku Hnutia amerických Indiánov, Annu Mae Pictou Aquash zabili v roku 1976. Ozvali sa hlasy, ktoré tvrdili, že Peltier mal záujem zlikvidovať ju, pretože údajne bola informátorkou a údajne proti nemu svedčila. Sudca odvolacieho súdu Gerald Heaney skonštatoval, že „pôvodní Američania“ sú za streľbu, pri ktorej zomreli agenti, sčasti zodpovední, zároveň však pripomenul podiel vlády USA na celej situácii. Vláda totiž po povstaní vo Wounded Knee odpovedala prílišnou represiou a vyvolala tak atmosféru nedôvery a strachu. AIM a iné organizácie zhromažďovali informácie a dôkazy o priamom zasahovaní vlády do indiánskeho hnutia. Objavili sa podozrenia, že práve vláda sa podieľala na vražde Anny Mae Pictou Aquash alebo mnohých pokusoch zavraždiť jedného z vodcov AIM Russella Meansa. Pochybnosti a otvorené otázky zostávajú, Leonard Peltier si však postupne získal množstvo priaznivcov. Na jeho obhajobu vystupuje Amnesty International, ktorá ho permanentne zaraďuje na zoznam politických väzňov. List na jeho podporu podpísalo päťdesiat senátorov a podporil ho aj európsky či belgický parlament, dalajláma, skupina Rage against the machine alebo Nelson Mandela. Leonard Peltier tvrdí, že je nevinný a žiada o milosť alebo aspoň nové preskúmanie prípadu. Ani jeden prezident mu však zatiaľ nevyhovel.