Celkom iná cesta
Stále kráčame po nesprávnej ceste. Samozrejme, nesprávnej len pre toho, kto odmieta nadvládu človeka nad človekom. Hierarchické usporiadanie spoločnosti a nadvláda malej skupiny ľudí nad ostatnými sa totiž v ľudskej spoločnosti spoľahlivo zachovali po každej spoločenskej zmene. Prežili napriek všetkým revolúciám, sľubom, reformám a výmenám vládnucej elity, ktoré má ľudstvo za sebou. Posledný projekt nadvlády nedávno vyústil do ekonomickej krízy. Teoretické ospravedlnenie tejto nadvlády – neoliberálna ekonomická teória a teória spravodlivosti, na ktorej je založená – môže prežiť už len za cenu popierania faktov. Kríza zdôraznila kontúry nadvlády – ukázala neoliberálnu teóriu spravodlivosti v praxi. Odkryla fakt, že v jej rámci príslušníci vládnucej triedy nemôžu prehrať a že na tých ovládaných príliš nezáleží. Skóre je jasné – vládnuca trieda hneď v úvode krízy získala za svoje chybné rozhodnutia miliardy z verejných zdrojov, ovládané masy sa na príspevku podieľali a za odmenu musia dnes mnohí čeliť osobným bankrotom a prepúšťaniu zo zamestnania. Koniec neoliberalizmu a politizácia ekonómie Vznikom krízy sa stal neoliberalizmus už len ťažko udržateľným. Svoje postoje menia mnohí politici. Nicolas Sarkozy sa z vášnivého obhajcu neoliberálnych reforiem zmenil na rovnako vášnivého zástancu regulácie a Európska únia vyhlasuje, že bude žiadať prísnu reguláciu finančných trhov. Zdá sa, že zatiaľ je mŕtva predovšetkým predstava racionality, užitočnosti a efektivity samoregulujúceho deregulovaného trhu, čo je jeden z pilierov neoliberálnej ideológie. Ďalším dôležitým stavebným prvkom krachujúcej ideológie je úsilie o depolitizáciu verejného priestoru. Spoločnosť sa má podriadiť jasným „objektívnym“ ekonomickým zákonom. Pre demokratické rozhodovanie tu nie je priestor, prispôsobujeme sa „prírodnému“ zákonu. Neoliberálni politici sa ocitajú v politickom boji vo veľmi zvláštnej situácii. Intenzívne sa usilujú získať politickú moc, zároveň však popierajú, že by táto moc mohla niečo skutočne zmeniť a ovplyvniť. A priori obviňujú samých seba z neschopnosti, keď pri boji o moc tvrdia, že štát je najhorší vlastník. Asi nepostrehli, že vlastnícke práva štátu vykonávajú práve politici a že teda bojujú aj o právo ukázať svoje riadiace schopnosti v zopár zvyšných štátnych korporáciách. Tak sa nakoniec vzdávajú moci, o ktorú najprv tvrdo bojovali likvidáciou samotného verejného politického priestoru privatizáciou a dereguláciou. Spustili rozsiahly sociálny experiment, o ktorom museli v rámci vlastnej ideologickej doktríny tvrdiť, že je nepolitický, že ide len o sledovanie „zdravého rozumu“, teda nevyhnutnosti a že preto ich (ne)politické rozhodnutia nie sú sociálnym inžinierstvom. Rétorika, ktorá sa snaží objektivizovať ideológiu, má zbaviť jej nositeľov skutočnej politickej zodpovednosti. Ako sme sa mohli dozvedieť počas prebiehajúcej krízy – neoliberáli nie sú za následky svojich rozhodnutí zodpovední. Vytvorili len cestu pre nastolenie „prirodzeného“ ekonomického usporiadania. A keď vypukne kríza, sťažujte sa na prírodné zákony! Politickému zdraviu spoločnosti prospeje, keď odmietne „nepolitickú“ politiku a politikov. Aj tak nič nemôžu (alebo nechcú) zmeniť. Môžu sa len prizerať naplneniu všemocnej a nevyspytateľnej vôle trhu. Niečo vám to pripomína? V každom prípade, tí, ktorí si myslia, že nemusia len stáť a prizerať sa a popierať existenciu politickej ekonómie, sa asi porozhliadnu po akejsi alternatíve. Štát alebo trh? V centre verejnej diskusie sa znovu ocitla dvojica štát – trh. V prvom rade to znamená, že ešte stále sa ocitáme v pevne liberálno-kapitalistickom diskurze. Problémy majú vyriešiť osvedčené inštitúcie, s alternatívami sa zatiaľ neráta. Čomu dať prednosť? Obe inštitúcie majú za sebou veľké zlyhania. Okrem toho, na výber máme skôr medzi štátom a korporáciami. Protrhová politika, čiže agenda deregulácie a privatizácie, vyhovuje predovšetkým korporáciám. Boj o dereguláciu je často bojom o moc medzi korporáciami a štátom. Ani neoliberálni politici neuprednostňujú záujmy trhu pred záujmami korporácií. Často korporácie podporujú (finančne, daňovými prázdninami) a asi ich neuvidíte posilňovať právomoci Protimonopolného úradu. Otázne je aj to, nakoľko sú záujmy štátu a korporácií prepletené. Politici celkom bežne prechádzajú z vysokej pozície v korporácii do vysokej štátnej funkcie a naopak. Nejaké spoločné záujmy korporácie a štát nepochybne majú (alebo ľudia, ktorí ich reprezentujú). Ak zachováme tradičné inštitúcie, dostaneme sa k tradičným riešeniam s ich tradičnými nedostatkami. Pokračovanie neoliberalizmu je nepravdepodobné, tzv. voľný trh ako príliš krutá forma nadvlády stráca podporu. Čisto plánovaná ekonomika, štát bez trhu, dnes určite takisto nehrozí. Najreálnejšia je zatiaľ možnosť, že sa presadí tradičná sociálnodemokratická politika, čo dnes znamená vytvorenie sociálnej a ekologickej trhovej ekonomiky, teda regulovaného trhu. Sociálnodemokratické riešenie krízu možno vyrieši, ale podstatu vzťahov nadvlády ani najhlbšie príčiny krízy neodstráni, bude len neustále korigovať vnútorné napätia, ktoré vznikajú na trhu. Ďalšie cesty Tradičné inštitúcie sa zmenám bránia. Aj v čase krízy. A tak napriek skutočnosti, že veľa ľudí má jasnú predstavu o tom, aký by mal svet byť, svoju predstavu nezrealizuje takmer nikto. Narušenie kapitalistických vzťahov je jasné obmedzenie. Každá odchýlka bude eliminovaná. Platí to už niekoľko storočí, počas ktorých sa kapitalizmus rozšíril po celom svete. Občas sa stane, že sa z monolitu kapitalizmu nejaká časť sveta odlomí a aspoň na chvíľu sa pokúsi pod tlakom vytvoriť nejakú alternatívu. Dnes sa o realizáciu alternatívy snažia napríklad v Latinskej Amerike. Hugo Chávez, Evo Moralesa ďalší novodobí politici sa usilujú vytvoriť skutočnú alternatívu ku kapitalizmu a nadvláde. Rozhodli sa ísť cestou „revolúcie nízkej intenzity“. Pri procese zmeny vlastníckych a výrobných vzťahov sa pokúšajú postupovať demokraticky a všetky dôležité rozhodnutia nechali potvrdiť referendom. Pre veľký unifikačný tlak zo strany USA sa rozhodli krajiny Latinskej Ameriky urýchliť integráciu subkontinentu, takže práve tam možno vzniká životaschopná alternatíva ku kapitalizmu a nadvláde. Okrem „revolúcie“ zhora prebieha v Latinskej Amerike aj skutočná revolúcia zdola. V roku 2001 vypukla v Argentíne hospodárska kríza. Štát po dôslednej realizácii politiky MMF zbankrotoval, súkromné firmy začali masovo opúšťať krajinu a nezamestnanosť stúpla nad 20 percent. Väčšina populácie sa ocitla pod hranicou chudoby. Opustené prevádzky chátrali a ľudia nemali prácu. Spustila sa zvláštna argentínska revolúcia. Prepustení zamestnanci začali podniky zaberať a znovu v nich spustili výrobu. V priebehu pár rokov sa podarilo zabrať približne 200 podnikov, v ktorých našlo prácu asi 15 tisíc ľudí. Keďže vedenia sa do podnikov na rozdiel od robotníkov nevrátili, začali robotníci viesť podniky sami. Po niekoľkých rokoch sa ukazuje, že šéfovia nikomu nechýbajú. Pracovníci rozhodujú o každom kroku podniku spoločne na schôdzach. V niektorých prípadoch sa podarilo rozbehnúť výrobu natoľko, že ľudia majú vyššie príjmy ako pred krízou. Hnutie je veľmi životaschopné, musí však bojovať proti korporáciám aj proti štátu. V roku 2004 natočil režisér Avi Lewis spolu so známou aktivistkou Naomi Klein film o bojoch argentínskych pracovníkov s názvom The Take (Prevzatie). Vo svojej podstate anarchistické hnutie je odkázané na milosť miestnych politikov, policajtov a súdov. Alternatív, ktoré sme pri boji proti nadvláde nikdy nevyskúšali, je viac. Jednou z možností, ako skrotiť štát a korporácie, môže byť radikálna a ekonomická demokracia. Radikálna demokracia sa snaží rozšíriť demokratické mechanizmy na čo najširšiu oblasť rozhodovania a zavádzať prvky priamej demokracie. Ekonomická demokracia by mala umožniť komunitám, na ktorých území sa korporácia nachádza, a všetkým ostatným, ktorých sa jej činnosť dotýka, spolurozhodovať o jej prevádzke. Najmenej z tradičných predstáv o usporiadaní spoločnosti sa hovorí o anarchizme. Zrejme sa pre nezmieriteľné nepriateľstvo voči štátu z neho stalo tabu. Za celý dlhý čas svojej existencie sa nikde na väčšom území nezrealizoval v žiadnej zo svojich mnohých podôb. LET systémy predstavujú alternatívu k dnešnému finančnému systému. Predstavujú obchodnú sieť s vlastnou „menou“, ktorú spravujú jej vlastní užívatelia. Menou tu môže byť napríklad čas uskladnený v „časovej banke“. Ukázalo, že môžu byť skutočnou a funkčnou náhradou. Banky proti LET systémom viackrát zasahovali a vymohli v niektorých prípadoch ich zákaz. Tradičným zdrojom alternatívnych predstáv spoločenského usporiadania je ľavicová kritika kapitalizmu a rozvíjanie odkazu ľavicového hnutia. V posledných rokoch napríklad prišli Allin Cottrell a W. Paul Cockshott s predstavou tzv. kybersocializmu a Michael Albert s Robinom Hahnelom rozvíjajú myšlienky pareconu alebo participatívnej ekonómie. Pokračovať by sa dalo ešte dlho. Napriek obrovskej rôznorodosti nápadov a predstáv o tom, ako by sa mohla ľudská spoločnosť vyvíjať, sme nedokázali vytvoriť žiaden udržateľný alternatívny spoločenský systém. Dominujúci kapitalizmus neumožnil ani malé experimenty. Cesty nadvlády sú už poriadne vychodené. Ktovie, koľko ráz ešte ľudia budú musieť chodiť po tých istých cestách, kým sa vydajú na celkom nové.
