Privatizácia zisku, socializácia straty
Hosť Klubu Nového slova Joachim Becker, ekonóm a univerzitný profesor Svetová finančná kríza je horúcou témou, ktorá, bohužiaľ, ani po niekoľkých týždňoch neochladla - skôr naopak. Kríza sa stala aj ústrednou témou posledného stretnutia Klubu Nového slova v priestoroch inštitútu ASA (Analýzy, stratégie, alternatívy) vo štvrtok 6. novembra. O jej príčinách, sprievodných javoch a o perspektívach ďalšieho vývoja sa diskutovalo s profesorom Joachimom Beckerom. Rakúsky hosť KNS prednáša na Viedenskej ekonomickej univerzite, je analytikom Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum IPE vo Viedni a pravidelne publikuje v Slove. Spracovala Eva Blažeková Finančné krízy ako tá, ktorá vypukla v poslednom čase, sa počas posledných 25-ich rokov odohrávali iba v krajinách tretieho sveta. Tentoraz však kríza vypukla v samotnom „pupku“ Západu, v Spojených štátoch amerických. Pritom sa predpovedala pomerne dlho vopred. Jej sprievodným javom bol čoraz väčší tok peňazí do finančného sektoru a zároveň jeho podpora zo strany hospodárskej politiky štátu. Nízkopríjmové skupiny sa v dôsledku politiky finančného sektora USA čoraz väčšmi zadlžovali. Životný štýl pôžičiek nepraktizovali iba americkí občania, zadlžoval sa aj samotný štát. USA importovali dve tretiny zahraničného kapitálu. Tým sa ich obchodná bilancia dostala do pasivity, teda, USA väčšmi importovali ako exportovali. Hranica deficitu vo výmene tovarov a služieb dosiahla 6 percent, pričom za kritickú hranicu sa považujú v ekonomickej teórii 4 percentá. Samotný problém nespočíval iba v tom, že banky jednoducho poskytovali pôžičky, ale v tom, že tieto pôžičky sa zároveň pripoisťovali – uzatvárali sa na ne poistné zmluvy. Tieto balíky poistených úverov začali predávať ďalej, aj do európskych bánk, pričom ich tvorili nielen kvalitní, ale aj veľmi pochybní zákazníci. Oficiálne sa tieto predaje odôvodňovali diverzifikáciou rizika bankových operácií. Akosi sa však zabudla vziať do úvahy platobná schopnosť, resp. neschopnosť ľudí splácať svoje úvery. Lavína platobnej neschopnosti spadla na začiatku krízy a spôsobila pád cien nehnuteľností, na ktoré boli úvery požičiavané. Samozrejme, že platobná neschopnosť zákazníkov znamenala aj výpadky príjmov pre banky. Hospodárili s deficitom, klesala hodnota ich cenných papierov a hodnota derivátov, ktoré boli postavené na týchto cenných papieroch. Prejavilo sa to najprv v Amerike, neskôr sa „nakazili“ aj nákupcovia cenných papierov v Západnej Európe a „infekcia“ sa šírila ešte ďalej. Šíri sa ako chrípka Kríza sa šírila dvoma hlavnými kanálmi. Tým prvým je zahraničný obchod. Keď v krajine klesá kúpna sila, zároveň s ňou klesá aj schopnosť kupovať tovar, ktorý sa importuje do krajiny. To znižuje obrat krajín, ktoré spomínaný tovar vyvážajú. Tento problém postihol exportné krajiny ako USA, Čína a Japonsko. Druhý prúd šírenia krízy sa podobá na nákazlivú chorobu, ktorá napáda bankový sektor. Padajúce ceny nehnuteľností a bankové deficity sa šíria ako chrípka. Náchylné sú najmä krajiny, ktoré sú finančne napojené na peňažníctvo Spojených štátov amerických: Veľká Británia, Írsko, Holandsko, Belgicko či Nemecko. Ich banky zaviedli nový finančný produkt, ktorý sa stal neskôr zdrojom „toxických“ cenných papierov. Ide o „zlé“ úvery. Postupne banky stratili prehľad, kde sa nachádzajú „zlé“ úvery, a finančný sektor sa stal netransparentným. Strata transparentnosti vyvolala stratu dôvery. Banky si prestali navzájom požičiavať peniaze. Preto sa aj veľké a významné banky dostali do ťažkostí a strata dôvery napokon spôsobila ich krach. Môžeme to označiť ako nebezpečenstvo „bankovej trombózy“ – upchatia finančných tokov. Kríza v bankovníctve má rôzne negatívne dôsledky na iné sektory hospodárstva. Jedným z nich je obmedzenie pôžičiek plynúcich do stavebného priemyslu, pretože keď sú zablokované banky, je zablokovaná aj ich úverová politika. S krízou bánk navyše praskla cenová bublina nehnuteľností, ktorá bola v niektorých krajinách dokonca vyššia ako v USA. Ceny nehnuteľností sa umelo navyšovali a náhle padli. Východná Európa – zraniteľný región Východoeurópske banky nemuseli investovať do rizikových finančných produktov, pretože majú ešte stále veľký priestor pre klasickú expanziu. To však neznamená, že ich kríza obíde, patria totiž vo veľkej miere zahraničným vlastníkom – rakúskym, talianskym, gréckym a ďalším. Ich zahraničné „matky“ bol investormi vo veľkých finančných kapitálových operáciách a krízou sa už nakazili. Strednú a Východnú Európu však v tomto prípade nemožno posudzovať ako celok. V regióne treba rozlišovať dve skupiny krajín. V prvej skupine banky poskytovali úvery predovšetkým v domácej mene. Patrí sem Česká republika, Poľsko, Slovinsko a čiastočne Slovensko. V druhej skupine štátov sa pôžičky poskytovali v zahraničných devízach. Tvoria ju Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Chorvátsko a Srbsko. Tieto krajiny majú najväčšie problémy a sú dnes odkázané na úvery na nákup devíz. Problém spočíva v tom, že keď máte úver v zahraničnej mene, zarábate v domácej mene a nastane kríza devíz, domáca mena padá na cene a hodnota vášho úveru a splátok naň vzrastá. Tým sa stáva menová kríza zároveň krízou bankovou. Ďalším kritériom hodnotenia je obchodná bilancia. V prípade Českej republiky je pomerne dobrá, no krajiny ako Maďarsko, Slovensko a Poľsko sa blížia ku kritickej hranici deficitu 5 percent. Pobaltské krajiny, Rumunsko, Bulharsko či Macedónsko sú ďaleko za touto hranicou – dosahujú 10, 15 či až 20-percentný deficit meraný na HDP, ktorý predstavuje 4 až 5-násobok kritickej hranice. Baltické krajiny Estónsko a Litva sa už s krízou priamo konfrontujú, v prípade Maďarska, Rumunska a Bulharska je to len otázkou času. Časť krajín Východnej Európy patrí k najzraniteľnejším. Pre Slovensko je nepríjemné, že v krajinách Západnej Európy postihnutých krízou bude klesať dopyt po tovaroch a službách a kvóta exportu bude klesať s ním. Krajinu so 40-percentným exportom automobilov to pravdepodobne tvrdo postihne. No pre štáty ako Rumunsko a Bulharsko, ktoré majú ešte väčší deficit obchodnej bilancie, to bude omnoho horšie. Krízou exportu budú trpieť aj ďalšie krajiny sveta – Vietnam, Turecko, Juhoafrická republika a štáty Latinskej Ameriky, ktorých sa inak nedotkne finančná kríza samotná. Boj proti kríze USA, Japonsko a Západná Európa stavili na úplne inú antikrízovú politiku, než aká sa uplatňuje v krajinách Južnej a Strednej Ázie. Ázijské krajiny postupujú pri prekonávaní krízy cestou obmedzenia spotreby, vyšších úrokov a veľmi prísnej reštriktívnej politiky. Naopak, USA boli prvou veľmocou, ktorá úroky znížila. (Je to klasická keynesovská politika.) A keď sa zistilo, že nestačí znížiť úrokové sadzby, začalo sa so záchranou bánk. Zoštátnili sa straty z finančnej krízy a nastalo aj čiastočné zoštátnenie bánk. Európa postupovala veľmi podobne. Je očividné, že nebola na túto krízu dobre pripravená, hoci sa už dlho dala predvídať. Nepripravenosť a improvizácia v časoch krízy sa prejavila naplno túto jeseň. Dobrou ukážkou je postup Írska, ktoré poskytlo plnú štátnu garanciu na všetky vklady v domácich bankách. Hneď nato nasledovalo zasadnutie Európskej rady, kde sa prijali dve všeobecné požiadavky: Nesmie dôjsť k bankrotom bánk a treba zabezpečiť prístup k úverom pre malých a stredných podnikateľov. Neprijal sa však žiadny balík konkrétnych opatrení. Onedlho na to stála pred bankrotom veľká nemecká firma činná v obchode s nehnuteľnosťami, ktorú sa podarilo zachrániť. Kancelárka Angela Merkelová reagovala štátnou garanciou na všetky súkromné vklady v nemeckých bankách. Spustilo to reťazovú reakciu, v ktorej začali európske štáty vyhlasovať štátne garancie. Samozrejme, aj Slovensko prijalo podobné rozhodnutie. A napokon sa pridala aj samotná Európska komisia. Štátom garantované vklady však všade nestačili a pristúpilo sa k zoštátňovaniu bánk. Najdôkladnejšie a najsystematickejšie postupovala Veľká Británia. Potom sa konalo zasadnutie krajín eurozóny, ku ktorým väčšina Východnej Európy ešte nepatrí. Z tohto regiónu sa ho zúčastnili iba Slovinsko a Slovensko ako pozorovatelia. Na stretnutí sa prijalo rozhodnutie, že v bankách krajín eurozóny musí existovať štátna garancia vkladov a že sa štátnymi prostriedkami musí navýšiť bankový kapitál. V skutočnosti sa teda dohodlo čiastočné zoštátnenie bánk. Ako ďalej? Rozhodnutie krajín eurozóny sa silne dotklo predovšetkým štátov ako Maďarsko, ktoré majú iné potreby a musia prijať odlišné riešenie, na spomínanom stretnutí sa však nezúčastnili a ich problémy neboli predmetom rokovania. Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko potrebujú odlišný model stabilizácie, plán stanovený na stretnutí preto pre túto skupinu krajín nie je vhodný – nepotrebujú navýšenie bankového kapitálu v domácej mene, ale úvery v zahraničných devízach. Žiaden systematický prístup k riešeniam problémov týchto krajín však zatiaľ neexistuje. V prípade Maďarska sa do riešenia ťažkostí silne angažovala EÚ aj MMF. Požiadavky MMF však idú smerom k reštriktívnej finančnej politike – teda k takej, aká sa uplatňuje v Ázii. Týmto spôsobom sa recesia v Maďarsku iba ešte väčšmi vyostrí. Navyše, musíme vziať do úvahy, že súčasná prvá vlna problémov nemusí byť aj posledná. Kandidátmi na nákazu krízou sú kreditné karty ako osobitná sféra finančného podnikania a tzv. hedgeové fondy. To sú fondy, ktoré financujú svoju podnikateľskú činnosť na burzách prostredníctvom prijímania úverov. Bezprostredná otázka, ktorá sa dnes objavuje v súvislosti s krízou, je tzv. re-regulácia finančného sektoru. Návrhy ešte nemajú pevné obrysy a podľa môjho názoru sú nedostatočné, ale, samozrejme, aj v rámci požiadavky regulácie finančných trhov existujú medzi krajinami EÚ rozličné postoje. Veľká Británia sa stavia proti dozoru a regulácii – možno preto, že sa tam nachádza veľká časť hedgeových fondov, ktoré sú zastúpené aj v USA a na Kajmanských ostrovoch. Naopak, Francúzsko a Nemecko sa prikláňajú k väčšiemu dozoru nad bankami aj nad hedgeovými fondmi. Chcú zároveň presadiť, aby sa ďalej nepoisťovali úvery a nepredávali sa ďalším finančným inštitútom. Tu sa dostávame až k samotnej otázke definovania vlastnej podstaty bánk: Je banka inštitúcia, ktorá má predovšetkým poskytovať úvery, alebo má byť maklérskou firmou, ktorá predáva svoje cenné papiere? Je banka určená na to, aby financovala hospodárske sektory štátu ako priemysel a stavebníctvo, alebo je inštitúciou určenou na podnikanie na trhoch s istinami? Na Východe V prípade väčšiny východoeurópskych krajín pôsobia na krízu špecifické faktory, napríklad obrovská závislosť na importe zahraničného kapitálu a na zahraničných devízach. Prejavuje sa aj tendencia umelo navyšovať hodnotu domácej meny, čo spôsobuje deficit obchodnej bilancie. V prípade Rumunska je to až 15 percent HDP. Toto navyšovanie hodnoty domácej meny pritom nemá žiadne reálne ekonomické krytie. To vedie k otázke kontroly pohybu zahraničného kapitálu, ktorá sa objavila už na začiatku 90-tych rokov v Slovinsku a úspešne sa vyriešila. Niečo také by mohlo byť vhodným opatrením pre krajiny EÚ, ktoré ešte nie sú v eurozóne. Ďalšou otázkou je kríza výrobného hospodárstva a stavebného priemyslu. Na jej vyriešenie je potrebná aktívna politika podpory konjunktúry, aktívna politika dopytu. No aj tu sa stanoviská krajín EÚ líšia. Francúzsko je skôr keynesiánske, Nemecko nie, aj keď v reálnej politike existuje keynesiánstvo aj bez toho, aby sa to otvorene priznalo. Pri Pakte rastu a stability, ktorý pritom nespôsobuje ani rast, ani stabilitu, je však práve aktívna politika podpory konjunktúry problematická svojou požiadavkou trojpercentnej hranice štátneho zadlženia. Niektorí hovoria, že Pakt rastu a stability treba flexibilizovať, iní zasa, že už je to mŕtvy produkt a treba mu vystaviť oficiálny úmrtný list. Základná dilema väčšiny krajín Východnej Európy, ktoré nie sú v eurozóne, však spočíva v tom, či poslúchnu nariadenia zo strany MMF, aby ďalej vykročili veľmi reštriktívnym, protikonjunkturálnym smerom, ktorý ešte väčšmi prehĺbi recesiu – napriek tomu, že tieto krajiny disponujú naozaj závažným deficitom v obchodnej bilancii, ktorý je na úrovni 15 až 20 percent hospodársky neudržateľný. Pre Rumunsko, Bulharsko či pobaltské krajiny by znehodnotenie vlastnej meny pri súčasnej devízovej závislosti síce znamenalo katastrofu pre domácich zákazníkov a pre banky, ktoré majú domácu klientelu, no bolo by skvelé pre export. Ak k tomuto kroku nepristúpia, potom sa síce postarajú o domácich bankových klientov, no vyplývajúca výška exportu je pre nich neudržateľná. To, čo potom vo východoeurópskych krajinách prepukne, už nebude „iba“ kríza finančného systému, ale aj kríza modelu hospodárskeho rastu. Ako je na tom Kanada? – Kanada je veľmi závislá na finančníctve USA a pravdepodobne bude postihnutá krízou automobilového priemyslu. Prezraďte nám váš názor na ekonóma Johna Maynarda Keynesa, ktorého teórie sa osvedčili pri riešení prvej hospodárskej krízy v ČSR. – Keynesova teória je priamym dôsledkom skúseností s veľkou hospodárskou krízou v roku 1929. Tá sa začínala tiež cenovou bublinou na finančnom trhu, potom sa objavila nadprodukcia a tovar, ktorý sa nekupoval. Reakciou bola reštriktívna finančná politika a zmena rozpočtovej politiky, ktorá sa snažila zmenšiť štátny dlh. Nepodarilo sa. Zato sa však zredukovala sociálna politika štátu, vďaka čomu sa znížil dopyt po tovaroch a službách zo strany ľudí, ktorých postihla redukcia sociálnej politiky. Začarovaný kruh, ktorý vyostril samotnú krízu. Reakciou na pokles dopytu bol nielen pokles cien na finančných trhoch, ale aj pokles cien v reálnom živote. Došlo k deflácii, ktorá je oveľa horšia ako samotná inflácia: Ľudia čakajú, že ceny budú ešte väčšmi klesať, preto ešte menej investujú a problém sa ďalej prehlbuje. Veritelia majú problémy, lebo nominálna hodnota dlhu ostáva tá istá, no reálna klesá. Vraveli ste, že už pred rokom bol signálom blížiacej sa krízy rast objemu peňazí v obehu. Prečo sa teda kríza lieči nalievaním ešte väčšieho objemu peňazí vyložene inflačného typu? – Nastala inflácia finančných aktív, po nej inflácia v sektore nehnuteľností, napokon v ropných a minerálnych produktoch a surovinách. Potom nastal zlom a objavila sa opačná tendencia – deflácia. Všetci sa pokúšali predať dostupné aktíva a získať nové, solídnejšie, a napokon zistili, že solídne aktíva nie sú k dispozícii. Praskala jedna bublina po druhej a po eufórii nasledovalo bolestivé vytriezvenie. Je pre Slovensko lepšie, ak v súčasnej situácii vstúpi do eurozóny, alebo nie? – Z krátkodobého hľadiska je vstup do eurozóny výhodou, z dlhodobého hľadiska mu hrozí stagnácia ako v prípade Portugalska. Euro eliminuje možnosť menovej krízy, takýto príliš stabilný kurz však môže byť z dlhodobého hľadiska problémom pre výrobne orientované podniky. Samozrejme, nie pre veľké koncerny ako Volkswagen či Peugeot, ale pre malých a stredných podnikateľov. O súčasnej kríze je možné hovoriť nielen ako o finančnej, ale aj o hospodárskej a politicko-spoločenskej. Vznikla lokálne v USA. Podozrivo rýchlo však nadobudla globálny charakter a postihla celý svet. Vznikla parciálne – najprv sa prejavila iba v hypotekárnej oblasti, až potom vo finančnej a napokon v bankovej sfére. Dnes už hovoríme o recesii hospodárstva a výroby a je tu kríza modelu hospodárskeho rastu... – Áno, je to veľká kríza – povedané v Gramsciho terminológii, organická kríza: Určitý hospodársky model akumulácie zisku práve narazil na svoje hranice. Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia boli príznačné tým, že Veľká Británia už nebola hospodárskou veľmocou, no zároveň USA ešte neboli hegemónom. Dnes vidíme podobnú situáciu. Američania už nemôžu hrať hegemoniálnu úlohu, pretože predstava veľmoci, ktorá si uplatňuje takýto nárok a zároveň je závislá od zahraničných úverov, je pritiahnutá za vlasy. Nastupujúcou veľmocou s hegemoniálnymi perspektívami je Čína, ktorá však zatiaľ nedozrela na túto úlohu a zrejme sa o ňu ešte ani nechce uchádzať. Kríza v roku 1929 bola predohrou nástupu Hitlera v roku 1933. Hrozí aj v dnešných časoch nástup totalitných tendencií? – Ak áno, iste to už nebude ten typ fašizmu, aký poznáme z 30-tych rokov 20. storočia. Nejakú formu autoritatívnej vlády však pokladám za možnú. Nie v štýle fašistického zoštátnenia odborov do jednotných odborov, ale skôr ako atomizáciu opozície. Ako si v tejto situácii na Slovensku môžeme pomôcť? – Možnosti krajiny ako Slovensko sú obmedzené, nie však nulové. Zrejme bude nutné prekročiť trojpercentné obmedzenie zadlženia štátneho rozpočtu. Tiež vzniká otázka, ktoré zložky rozpočtu treba navýšiť – či tie, ktoré sú naviazané na štát, alebo skôr na súkromný sektor. Hodila by sa napríklad podpora sociálneho bývania namiesto luxusného bývania, čo je spôsob, akým sa tu v podstatnej miere budovalo za posledných 20 rokov. Tak isto zvýšenie zamestnaneckých kvót v zdravotníctve či v starostlivosti o starých ľudí a v iných sociálnych službách. Treba použiť európske peniaze na investície do regiónov, kde majú obyvatelia najnižšie príjmy. V neposlednej miere je stále aktuálna aj otázka príjmov štátu. Jedným z dôležitých predpokladov ich zvýšenia je zavedenie progresívneho daňového systému. Napokon, progresívna daň je štandardná daň. Ako reagujú obyvatelia USA a Západnej Európy na to, že štát z peňazí daňových poplatníkov financuje súkromné banky, dotuje súkromný kapitál? Pomáha to ich triednemu uvedomovaniu? – Dnes je normálne, že sa privatizuje zisk a socializujú sa straty. Ak je milión eur určených na sociálnu pomoc, považuje sa to za veľmi veľa peňazí a dlho sa o tom diskutuje. A tu sa do bánk naliali miliardy eur. Spomeňme si na okrídlenú vetu: „Neoplatí sa vylúpiť banku, oveľa väčší lup získa ten, kto nejakú založí.“ Ako sa kríza dotýka Ruska? Je do nej nejakým spôsobom zainteresované? – Rusko má oproti iným krajinám Východnej Európy výhodu v tom, že vykazuje veľký prebytok v obchodnej bilancii. Táto pozitívna obchodná bilancia má však svoju chybičku krásy – je závislá na jedinom priemyselnom odvetví, na ťažbe ropy a zemného plynu. Je to skrytý destabilizačný faktor, pretože ceny ropy a plynu v súčasnosti klesajú. Možno povedať, že ropa a plyn sú najväčšou silou aj najväčšou slabosťou Ruska. Navyše, ukázalo sa, že ruské banky sú veľmi náchylné pracovať s krátkodobými úvermi v zahraničnej mene, čo ich tiež robí nestabilnejšími. Vo všeobecnosti, krajiny, ktoré si ešte pamätajú poslednú veľkú finančnú krízu z 50-tych rokov, sú z prejavov tej súčasnej veľmi nervózne. Možno to zreteľne vidieť na správaní Ukrajiny. Ľudia tam vyprázdnili svoje bankové kontá, čím oslabili stabilitu bankového systému, a je to práve dôsledok stále živej spomienky na 50. roky. Osudová skúsenosť s krízou je tak veľmi silným faktorom pri zvládaní nasledujúcich kríz. Zažil som na vlastnej koži symptómy krízy, ktorá neskôr prepukla v Argentíne a Uruguaji. Ešte v roku 1999 všetci hovorili, že žiadna kríza neexistuje, no v roku 2001 už tí istí ľudia hovorili – všetky peniaze som si už vybral z banky, nie som predsa hlupák. Keď nervozitu, ktorú som videl v roku 2001 v Argentíne, porovnám s pokojom, ktorý vládne v západoeurópskych krajinách, pôsobí to na mňa ako veľmi strašidelný symptóm. Je možné porovnávať ukrajinskú a ruskú ekonomiku? Na rozdiel od Ukrajiny, Rusko v poslednom týždni prijalo zákon, ktorým kryje 90 percent vkladov, podobne ako štáty Európskej únie. Čo sa týka cien ropy a plynu, keď pred pár rokmi stúpali, Rusi do rozpočtu zahrnuli iba pôvodnú cenu 80 dolárov za barel a všetko šlo navyše do zvláštneho záložného fondu, s ktorým dodnes nehýbu. Tie peniaze stále kdesi čakajú nedotknuté. – Samozrejme, existujú podstatné rozdiely medzi ruským a ukrajinským hospodárstvom. Napríklad v obchodnej bilancii, kde má Ukrajina deficit a Rusko značný prebytok a dáva mu to silné dodatočné rezervy. Ukrajina má aj oveľa menej stabilný politický systém, nedávno dokonca prešla politickou krízou, keď parlament načas nebol uznášaniaschopný. A politická nestabilita je v časoch ekonomickej a finančnej nestability ešte väčším problémom ako inokedy. Štát stopercentne garantuje vklady. Môžu však občania, ktorí majú svoje úspory v bankách, o ne napriek tomu prísť? – Štátna garancia je preventívnou garanciou. Garantuje to, že banky, ktoré sú zdravé, môžu ďalej fungovať, keď majú vklady. Pričom platí, že pokiaľ majú banky zákazníkov, ktorí majú vklady v národnej mene, štát môže poskytnúť takúto garanciu. No ak, ako v prípade Srbska, existuje veľká časť klientely, ktorá má vklady v cudzej mene, garantovať ich nemožno, lebo sám štát nemá k dispozícii devízy.
