Podvod majstra Gounelleho
(Laurent Gounelle: Muž, který chtěl být šťastný, Rybka Publishers, Praha, 2008, preložil Aleš Burget, str. 148) Knihu francúzskeho autora Laurenta Gounella Muž, který chtěl být šťastný uvádza Buddhov výrok, podľa ktorého svet okolo seba vytvárame zo svojich myšlienok, ktoré sú podstatnejšie ako skutočnosť. Toto je skutočne hlavné posolstvo príbehu, ktorého hrdinom je mladý „západný“ učiteľ na dovolenke na Bali. Nevieme, z akej krajiny presne pochádza – hádam je, rovnako ako autor, Francúz. Je však dôležité, že pochádza zo „západu“, zo západnej Európy alebo Spojených štátov, lebo kontrast „západného“ a „východného“ spôsobu myslenia má byť pre príbeh nosný. Má byť. Autor by si to tak prial. Práve tu je háčik. Dej knihy nie je veľmi bohatý, netvorí ho príbeh. Hlavný hrdina trávi na Bali posledné dni svojej dovolenky, a rozhodne sa navštíviť akéhosi liečiteľa, mudrca, ktorý mu má pomôcť stať sa šťastným. Majster Samtyang je vychýrený liečiteľ, liečil dokonca samého japonského premiéra. Román je vlastne zápisom stretnutí hlavného hrdinu, klienta, a liečiteľa, záznamom klientových myšlienok a udalostí medzi jednotlivými sedeniami. Ako tušíme, hlavný hrdina, klient, prekonáva v priebehu niekoľkých dní (s majstrom sa stretol dohromady trikrát) duchovný prerod, začína na svet nazerať celkom ináč ako doteraz, a skutočne sa stáva šťastným. Toto samo osebe by nebolo nezaujímavé, keby metódy, ktoré balijský liečiteľ používa a poznatky, ktorými svojho klienta zahŕňa a vedie ho nimi k zmene, neboli také veľmi západné. Hneď prvá vec, ktorá udrie do očí, je, že majstrovým hlavným nástrojom pri pomoci klientovi sú racionálne, často prísne vedecké argumenty. Na začiatku liečby sa majster pokúsi o akúsi diagnostiku. Klient si ľahne a majster prehmatáva jednotlivé miesta jeho tela, až kým sa nedostane k malíčkom na nohách a hlavný hrdina, klient, nepocíti nevysvetliteľnú intenzívnu bolesť. Autor sa tak snaží dať najavo, že majster má k dispozícii prinajmenšom neštandardné, v exaktnej západnej medicíne neznáme postupy, pomocou ktorých získa do klientovho sveta vhľad oveľa jednoduchšie, ako keby mu, napríklad, zobral krv a zmeral krvný tlak, ako sme na to zvyknutý zo západných lekárskych ordinácii. Tento úkon je však zároveň jediným východným diagnostickým či liečebným postupom, ktorý „majster“ vo svojej liečbe použije. Len čo usúdi, že klientova bolesť v malíčku na nohe je signálom hlbšieho, neuvedomeného nešťastia, začne s ním pracovať mimoriadne západnými metódami založenými na prísne pozitivistickom svetonázore. Dnes sa viac-menej všeobecne uznáva, že duševná zmena sa nedá docieliť výlučne racionálnymi argumentmi, presviedčaním a poskytovaním informácii. Zvyčajne nestačí, ak klientovi či pacientovi liečiteľ poskytne argumenty, prečo sú jeho ťažkosti nesprávne, nestačí, ak sa mu ich stačí „vyhovoriť“. Hoci takáto edukácia je iste dôležitým mechanizmom dosahovania duševnej zmeny, sama o sebe nestačí. Oveľa podstatnejšia je emočná skúsenosť, zážitok. Ak racionálne porozumenie problému nesprevádza aj emočná reakcia, zvyčajne dostatok informácií sám o sebe k zmene nevedie. Pritom práve poúčanie, vysvetľovanie, používanie vedeckých, overených argumentov je metóda veľmi „západná“. Do psychoterapie – ako do nástroja dosahovania duševných zmien – ho zaviedla hlavne behaviorálna terapia, ktorá sa rozvíjala práve v Spojených štátoch amerických v kontexte tamojšieho pragmatizmu. Naopak, práve z východných filozofií sa psychoterapia učí dôrazu na zážitok, na emóciu. Z východných filozofií vteká do západnej psychoterapie ochota – a nutnosť – pripustiť aj nevysvetliteľné pochody, ktoré sa nedajú opísať pojmami západnej vedy a zakladajú sa hlavne na priamej skúsenosti, na prežívaní. Navyše, majster Samtyang cituje jeden americký vedecký výskum za druhým, pričom pozitivistická metodológia súčasnej mainstreamovej vedy je východnému mysleniu, aké by sme od balijského majstra čakali, vyslovene cudzia. Balijský majster Samtyang, ktorý býva v odľahlom kampungu bez elektriny, teda s hlavným hrdinom, svojím klientom, pracuje spôsobom, ktorý by sme čakali skôr od manhattanského terapeuta. Autor síce všemožne zdôrazňuje majstrovu východnosť a dáva ju do kontrastu s klientovou západnosťou, zvyčajne však ide len o rekvizity a kulisy, ktoré vyvolávajú východnú atmosféru. Už spomínaný kampung obklopený tropickými, exotickými scenériami, majstrov „prostý, docela jednoduchý“ odev „spíše neurčitého stáří“ (str. 11), jeho niekoľkokrát zdôrazňovaný láskavý pohľad, pokoj, z ktorého sa nedá vyviesť ani klientovými hlúpymi poznámkami. Majster Samtyang je tak akousi karikatúrou budhistického mnícha, ako si ho na základe časopisov a vreckových príručiek o budhizme predstavuje každý západný pseudo-budhista. Pripomína skôr úradníka v banke, ktorý sa každú stredu o šiestej prezlečie do sarongu a v miestnom kultúrnom stredisku medituje pri vonných sviečkach v polohe lotosového kvetu, ale len do pol šiestej, aby ešte stihol prenos futbalového zápasu, ktorý sleduje s kamarátmi v pivárni na rohu. Pretože okrem jednoduchého odevu a láskavých pohľadov je v majstrovi Samtyangovi pramálo východného, budhistického. Jeho východnosť je rovnako trápna ako budhizmus spomínaného bankového úradníka. Trvalý pobyt v kampungu a láskavý pohľad z nikoho budhistu nespravia. Majster Samtyang odhalí hlavnému hrdinovi, svojmu klientovi, nevídanú, priam revolučnú myšlienku, že každý v detstve dostaneme od svojich rodičov či širšieho okolia isté posolstvo, podľa ktorého máme sklon sa správať a informácie zo svojho okolia vnímať selektívne tak, aby nám toto posolstvo potvrdzovali. Hlavný hrdina pri týchto slovách pozerá na majstra ako „teľa na nové vráta“ a pohoršuje sa nad tým, že západný svet o tejto neuveriteľnej pravde nevie, hoci by ho ušetrila toľkého nešťastia. Pripomeňme si, že myšlienka takýchto „posolstiev“ z detstva a ich vplyvu na naše životy pochádza z transakčnej analýzy – psychoterapeutického smeru, ktorý vznikol – vo veľmi západných – Spojených štátoch amerických. Knižočka jej autora, Američana Erica Berneho, Jak se lidé hrají, bola veľmi populárna aj medzi laikmi, nepsychológami. Práve zrozumiteľnosť a rukolapnosť jej myšlienok môže za to, že o tomto nápade sa v rôznych verziách a s rôznymi inováciami píše aj v ženských časopisoch a príručkách typu Ako zbohatnúť. Aj kto v živote nepočul o Ericovi Bernem a transakčnej analýze, môže sa v návode Ako sa stať milionárom dočítať, že ak je presvedčený o tom, že nikdy nezbohatne (napríklad preto, lebo tomu neverili jeho rodičia), skutočne ostane do smrti chudobný ako kostolná myš. Vychýrený balijský majster Samtyang v Gounellovej knihe dáva teda rady ako priemerný manažérsky kouč. (Iste nie je náhoda, že autor sám je povolaním psychológ a „odborník na rozvoj osobnosti“, a medzi jeho úlohy patrí organizovať aj manažérske kurzy). A, čo je ešte horšie, jeho klient na to ani nepríde a jeho „perly“ považuje za tajomstvá záhadne skryté pred západnou civilizáciou. O nesúrodosti, protirečivosti a banalite príbehu by sa dalo písať ďalej a veľa. Spomeniem už len dve inkonzistencie, ktoré čitateľovi bijú do očí. Prvou je, ako rýchlo a hladko sa klient dopracoval k svojmu „šťastiu“. Majstrove „odhalenie“ svojich chybných „presvedčení“ a informáciu o ich škodlivom vplyve na svoj život vstrebal doslova zo dňa na deň. Nielenže sa ich dokázal vzdať, ale bol schopný ich na základe úlomkov rozhovorov a krátkych sekvencií správania pomenovať aj u ostatných ľudí – u ostatných hostí kaviarne, kde večeral, alebo u šoféra, ktorý mu neuvoľnil parkovacie miesto. Kiež by to bolo také jednoduché! Za normálnych, či skôr realistických okolností trvá mesiace, kým človek svoje negatívne presvedčenia, svoje „posolstvá“ odhalí, a ďalšie mesiace (ak vôbec), kým je schopný ich korigovať. Zvyčajne je to dlhý, namáhavý a zdĺhavý proces s pochybným výsledkom, proti ktorému sa klient vzpiera, ku ktorému dozrieva, do ktorého pomaly vrastá. Nehovoriac o tom, že rýchlosť majstra Samtyanga, instantnosť jeho riešení, je ďalšou z jeho podozrivo „nevýchodných“ charakteristík. Druhou inkonzistenciou medzi majstrovým budhizmom a jeho učením je dôraz na jednotlivca, na ľudskú individuálnosť. Všeobecne sa vie, že kým západná kultúra zdôrazňuje ľudskú odlišnosť a jedinečnosť, kým západná kultúra považuje za jednotku spoločnosti človeka v jeho individualite a jedinečnosti, ktorého potreby sú nad potrebami spoločnosti nadradené, vo východných spoločnostiach to tak ani zďaleka nie je. Napríklad lojalita príslušníkov východných kultúr k svojej firme je povestná a historky o nej patria v podstate k urbánnemu folklóru. Preto je málo pravdepodobné, aby balijský majster Samtyang poúčal svojho západného klienta: „mezi těmi šesti miliardami lidí nenajdete nikoho, kdo by měl shodné geny s někým jiným. Vůbec nikoho! (…) Šest miliard lidí a každý se liší od všech ostatních!“ (str. 103). Rovnako viera vo vlastné rozhodnutia, presvedčenie, že každý je strojcom svojho šťastia, ktoré majster Samtyanga proklamuje a vtĺka hlavnému hrdinovi do hlavy, je jedným z hlavných presvedčení, ba vari hlavnou mantrou západu, rovnako ako orientácia na výkon, na dosahovanie čo najlepších výsledkov, ktorá je filozofii majstra Samtyanga podozrivo vlastná. Východnému rozmýšľaniu je takýto aktívny prístup k životu vyslovene cudzí. Keby sa hlavný hrdina nepotuloval po Bali, ale po New Yorku, a namiesto majstra Samtyanga hľadal šťastie u konvenčného amerického psychoterapeuta, nebola by kniha síce oveľa objavnejšia, ale aspoň uveriteľnejšia. Z knihy by sa tak mohla stať ďalšia z mnohých príručiek sebarozvoja, ktorej zaujímavosť by bola v tom, že je napísaná formou fiktívneho príbehu. Navyše, rady, ktoré hlavný hrdina od majstra liečiteľa dostáva, nie sú samy osebe hlúpe a ani nesprávne, takže kniha by mohla byť aj poučná. Hoci ani tak by Gounellov jednoduchý a príliš schematický, šablónovitý príbeh nemohol súťažiť s „psychoterapeutickými“ príbehmi napríklad Irvina Yalloma. Rovnako by nemuselo byť nezaujímavé, keby Gounelle opísal stretnutie so skutočným budhistickým majstrom, ktorý by sa na západniarovo nešťastie pozeral svojskými očami, pohľadom svojho učenia a svojej kultúrnej skúsenosti. Avšak majster Samtyang pripomína podľa Gounellovho opisu skôr bohatého Balijca, ktorý vyštudoval v Spojených štátoch amerických a sarong nosí hlavne preto, lebo – ako správne predpokladá – tak ľahšie nachytá naivných západných turistov. A hlavný hrdina mu dokonale naletel. Tak, ako môže čitateľ naletieť na Gounellove exotické scenérie a svoje pseudofilozofovanie.
