Chorobopis nášho Jed(i)ného sveta
Náš svet je len jeden a je spoločný. Káva, ktorú pijeme, nevyrástla na poli za supermarketom, benzín, ktorý tankujeme, nenamiešali na čerpacej stanici a uplakané deti na fotkách z vojnových zón neslzia, pretože sa im vybili baterky v ovládači hracej konzoly. Nesamozrejmosť mieru a materiálneho dostatku nám opäť pripomenul medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet občianskeho združenia Človek v ohrození. Od stredy do nedele si uzurpoval popoludnia v siedmich bratislavských kinosálach a premietacích priestoroch. Deviaty ročník festivalu sa niesol v znamení hesla Filmy na telo. Desiatky dokumentov boli skutočne šité na mieru udalostí, ktoré počas tohto roka otriasli svetom – ale aj tých, ktoré ním naopak neotriasli, pretože detonovali ututlané pod pokrievkou moci alebo tlejú bezo zmeny už dlhé roky. Život a práva človeka v olympijskej Číne, rusko-gruzínsky konflikt, svetová finančná kríza či (ne)vyšetrovanie vraždy ruskej novinárky Anny Politkovskej patria do prvej kategórie. Kto však vedel o tichej genocíde etnických menšín v Barme, o neľudských podmienkach v domovoch sociálnej starostlivosti o postihnutých ľudí v Bulharsku – krajine Európskej únie, alebo o masovom znásilňovaní a mrzačení žien v Demokratickej republike Kongo? Zato o takom diktátorskom režime v Severnej Kórei netuší len málokto, oko dokumentaristovej kamery zaostrené na obyčajného človeka však ponúka úplne iný pohľad ako novinová správa o jadrovom zbrojení. Výber tém festivalu Jeden svet pripomína chorobopis nášho sveta, ktorý v skutočnosti nie je prvý, druhý a tretí, ale jeden jediný. Hostia a víťazi Jeden svet nebol iba o filmoch, ale aj o dobrých myšlienkach a najmä o ľuďoch. Navštívilo ho niekoľko zahraničných hostí, ktorí mali niečo spoločné s jednotlivými dokumentmi alebo s problémami, ktoré tieto filmy zobrazujú. Patrí medzi nich napríklad Tadesse Meskela z Etiópie, hlavný protagonista filmu Čierne zlato a zakladateľ družstva pestovateľov kávy, ktorý reprezentoval hnutie Fair Trade (spravodlivý obchod). Pricestoval aj nigérijský environmentálny aktivista Prince Chima Williams, jeho kolega z Gruzínska David Čipašvili, fínsky dokumentarista a tvorca jedného z premietaných filmov Arto Halonen alebo ruský novinár Andrej Babický. Hostia sa s návštevníkmi podelili o svoje vedomosti a skúsenosti nielen prostredníctvom moderovaných diskusií, ale napríklad aj cez nos a cez žalúdok. Tadesse Meskela totiž počas festivalových popoludní ponúkal pred dverami jednej z kinosál výbornú fair trade kávu, čokoládu a parfumy. „Férové“ však neboli iba etiópske potraviny. Spravodlivosti sa dostalo zadosť aj pri diváckom hlasovaní o víťazné filmy festivalu. Víťazmi sa totiž stali znásilnené ženy z Demokratickej republiky Kongo a slovenskí Rómovia – skupina ľudí, ktorá v skutočnom živote väčšinou prehráva. Za tie prvé hovoril film Kongo: Hlboké ticho od americkej režisérky Lisy F. Jackson. Emotívna snímka natočená ženou, ktorá sama zažila skupinové znásilnenie, nemohla nechať chladnou žiadnu príslušníčku nežného pohlavia. (A dúfajme, že ani príslušníkov toho druhého, ktoré v tomto filme vyznelo nie ako silnejšie, ale ako násilnejšie.) Dobrým vysvedčením pre slovenskú kinematografiu prebúdzajúcu sa z dlhého zimného spánku je to, že na (Jeden) svet konečne prichádzajú aj dokumenty domácej proveniencie. Na neobvykle hojný počet slovenských filmov festival reagoval zavedením novej súťažnej kategórie. Okrem cenami ovenčených Slepých lások Juraja Lehotského a minuloročného filmu Martina Šulíka Martin Slivka – Muž, ktorý sadil stromy sa na Jednom svete premietalo až sedem ďalších slovenských dokumentov, všetky z roku 2008. (Juro od Tomáša Zednikoviča, Ja som bulvár od Petra Begányiho, Kurban Bayram od Rodolfa Medinu a Jakuba Fišera, Malá domov od Jara Vojteka, Ľudia na trati od A. Kojnoka, Môj otec Gulag od Františka Palondera, Koliba od Zuzany Piussi.) Zvíťazila snímka Malá domov, ktorá mala to, čo chýbalo mnohým z filmov na Jednom svete: dynamiku, švih, originalitu a najmä humor. Aj tu totiž platí, že menej je niekedy viac: V spoločnosti dlhých dokumentov, ktoré sa vo svojej smrteľne vážnej téme neraz „topili“ aj hodinu a pol, bolo totiž krátke trvanie Malej domov jednoznačným pozitívom. Svižný a vtipný film, ktorý mapuje cestu rómsko – slovenského futbalového tímu pod píšťalou rómskeho trénera na medzinárodný turnaj v Srbsku, trvá totiž iba necelú polhodinku. Dokument Môj otec Gulag o Slovákovi Jánovi Antalovi, ktorý sa narodil v sibírskom lágri a pátra po podrobnostiach života svojej nespravodlivo odvlečenej matky, mal na Jednom svete svoju premiéru a vyslúžil si špeciálnu cenu. Za zmienku stojí aj jediný film o Slovensku od zahraničných tvorcov – dokument Romale od amerického režiséra Yorama Poratha, ktorý päť rokov mapoval život v rómskej osade Rudňany. Boj o miesto pod slnkom a projektorom Známi ma ťahali do multiplexu v nákupnom centre na najnovší americký „animák“, no ja som šla radšej utierať slzy a zatínať päste na dokumenty o nespravodlivosti páchanej na neznámych ľuďoch vzdialených desiatky tisíc kilometrov. Nie som nejaká čudná? Pri pohľade na davy ľudí, ktorí sa tlačili v hlavnom stane festivalu v Charlie centre v radoch na vstupenky a permanentky, ma však premkol pocit, že takých „čudákov“ je plná Bratislava. Bolo ich pravdepodobne aj o čosi viac, ako predpokladali organizátori: Na väčšinu predstavení, ktoré som navštívila, sa nedostal zďaleka každý. Na mnohých nezvýšilo miesto ani po tom, čo niekto z dobrovoľníkov Človeka v ohrození rozložil do uličiek stoličky. Na dennom poriadku bola paradoxná situácia, že zatiaľ čo stovka šťastnejších divákov sa pozerá, ako sa na plátne bijú o svoje miesto pod slnkom ťažko skúšaní ľudia z rôznych kútov sveta, pred dverami kinosály ďalší márne mávajú peniazmi a permanentkami a doprosujú sa o miesto pod projektorom. Nuž, aspoň sme si na vlastnej koži vyskúšali, aké to je, keď sa na človeka jednoducho nedostane. (A to ani nie je reč o rozdeľovaní potravinovej pomoci, ale o lístkoch do kina.) Okrem dvoch sál Charlie centra sa premietalo aj v A4 – nultom priestore, v Štúdiu 12, v kine Mladosť, v priestoroch Stredoeurópskeho domu fotografie, vo FK 35 mm VŠMU a v kinosále Slovenskej národnej galérie. Iba posledná menovaná sála náporu divákov kapacitne postačovala. Otázka, prečo sa tento festival nerobí radšej v multiplexe, s ktorou sa rozhnevaná návštevníčka obrátila na spolučakajúcich v tlačenici, však zrejme nemierila až tak vedľa. Objavila sa totiž aj vo festivalovom dotazníku. Uvidíme teda, či sa v budúcnosti nebudeme na filmy o globálnej chudobe presúvať pomedzi drahé kaviarne a luxusné butiky v nákupnom centre. Možno si potom budeme môcť odskočiť aj na nejakú tú animovanú rodinnú komédiu... Dúfajme však, že Jeden svet predsa len ostane pri starom – atmosféra historického centra Bratislavy totiž k dokumentom o nespravodlivosti sveta predsa len pristane o čosi lepšie. Pichneme aj do osích hniezd? Po zhliadnutí niekoľkých srdcervúcich príbehov za sebou môže citlivý človek ľahko podľahnúť dojmu, že tento svet sa rúti do záhuby. V tom prípade však jeho srdce iste opäť pookreje pri pohľade na stovky uvedomelých ľudí, ktorých prítomnosť pred budovou kina nasvedčuje, že sa zaujímajú o problémy svojich blížnych na celom svete. Prevažovali medzi nimi mladí do tridsať rokov. Veľká časť z nich pritom pozná Jeden svet už z predchádzajúcich ročníkov. „Zaujíma ma život v iných krajinách a cudzie kultúry. Nie som tu prvý raz a najviac sa teším na film o bývalom turkménskom diktátorovi “, prezradil mladý návštevník, ktorý spadá presne do tejto kategórie. Jeden svet 2008 nás však nepoučil iba o zahraničí, ale aj o tom, čo máme doma. Napríklad, veľký záujem o festival možno vnímať ako znak, že spoločnosť neotupieva, ba práve naopak – zaujíma ju osud druhých. Festivalu sa za deväť rokov podarilo vybudovať si svoje publikum, ktoré sa aj práve preň teší na november – a ktoré si možno práve vďaka nemu na niekoľko dní živo uvedomí, že mier, fungujúci štát, vymáhateľné práva a materiálny dostatok nie sú nevyhnutnými atribútmi každej spoločnosti. Že si ich treba vážiť, chrániť ich a sledovať osudy tých, ktorým sa ich nedostáva iba preto, že sa narodili v tej „horšej“ časti nášho spoločného sveta. Za povšimnutie však stojí aj fakt, že o pozornosť sa opäť hlásia slovenské filmy. A to dokonca v počte, ktorý im konečne dovolil medzi sebou súťažiť. Vedomie, že máme generáciu filmárov, ktorí sa rozhodli dokumentovať stav našej spoločnosti a jej problémy, vyvolať diskusiu, a tak možno dopomôcť k riešeniu, totiž dáva príjemný pocit, že táto naša spoločnosť je v poriadku. No hoci aj malé Slovensko ponúka množstvo tém na rozsiahly dokument, mnohé z najzávažnejších na svoje filmové spracovanie ešte len čakajú. Nechajme sa prekvapiť, či o rok na okrúhlom desiatom ročníku Jedného sveta uvidíme aj snímku o Hedvige Malinovej, o spolužití Slovákov a Maďarov na južnom Slovensku, o futbalovom výtržníctve, Slovenskej pospolitosti a Maďarskej garde, či o stave Národného parku Vysoké Tatry a škandalóznej výstavbe v chránených územiach, o konfliktoch Ekofóra a Ministerstva životného prostredia SR, o protestoch v Tichej a Kôprovej doline, o rúcaní pamiatkových stavieb v Bratislave a ďalších mestách... Samozrejme, ak sa donedávna netočilo takmer nič a teraz „aspoň čosi“ (navyše kvalitné a oceňované na medzinárodných festivaloch), malo by sa chváliť, a nie sťažovať sa. Slovenská dokumentaristika by však nemala zaspať na vavrínoch Slepých lások a stagnovať pri dôležitých, ľudských a navyše dojímavých – ale predsa len okrajových a nekonfliktných témach. Aj keď nakrúcať umelecky aj informačne hodnotné snímky o osobnostiach, zaujímavých osudoch, hendikepovaných ľuďoch a živote Rómov tiež treba, zdá sa, že iné aktuálne témy zatiaľ stále ostávajú osími hniezdami, do ktorých sa slovenský dokument bojí pichnúť. Napriek tomu, že si to priam „pýtajú“. Nuž, počkajme a možno sa čohosi dočkáme o rok.
