Národné parky len na reklamu

Erik Baláž, ochranár Problém s ochranou prírody nie je len problémom Slovenska a nepatrí ani medzi nové fenomény. Až v posledných štyroch rokoch však v našej spoločnosti rozpútal doslova vojnu, v ktorej proti sebe stoja ochranári, občianski aktivisti a mnohí prírodovedci na strane jednej, a na druhej strane štát, developerské spoločnosti, drevárska loby a veľký počet lesníkov. Erik Baláž je členom Ekofóra - pracovnej skupiny Ochrana prírody, aktivista lesoochranárskeho zoskupenia VLK a vyštudovaný lesník so špecializáciou na ekológiu lesa a veľké šelmy, predovšetkým medvede. Hovorí, že základným kameňom neporozumenia je neochota rozlišovať medzi hospodárskym lesom a národným parkom, ako aj nevôľa vytvárať a rešpektovať zmysluplné a záväzné zákony ohľadom ochrany prírodného dedičstva. Komunikácia s predstaviteľmi vlády je na bode mrazu a slovo ochranár sa vníma ako nadávka. S hosťom Slova sa zhovárala Silvia Ruppeldtová Ochrana prírodného dedičstva sa na Slovensku stala horúcou témou najmä po veternej kalamite, ktorá postihla predovšetkým Vysoké Tatry. Prečo podľa tvojho názoru kalamita takých obrovských rozmerov Tatry vôbec postihla? – Príčiny boli viaceré, ale tou hlavnou rozhodne nebola veterná smršť. Hlavnou príčinou je historický vývoj lesov za posledných niekoľko stoviek rokov. Koncom 19. storočia bola väčšina plochy, na ktorej v novembri 2004 vietor vyvrátil smrekové monokultúry, súvislým pasienkom pre zvieratá a zvyšok tvoril les, takisto obhospodarovaný človekom a devastovaný ťažbou. Ako a kedy vznikli pasienky? – Vznikali niekoľko storočí ako dôsledok valašskej kolonizácie, ktorá na území Slovenska rozvinula ovčiarstvo. Prv, ako sa však plocha stala pasienkom, rástli na nej prirodzené pestré zmiešané lesy s vysokým zastúpením napríklad jedle. V roku 1915 vyvrátil vietor zvyšky lesov, ktoré sa medzi pasienkami zachovali, a približne v tomto období sa celé rozsiahle územie začalo umelo zalesňovať smrekom, ktorý rýchlo rastie a má plytké korene. Smrek je druh ihličnana, ktorý je na tomto území čiastočne prirodzený, ale určite nie v takom vysokom zastúpení a ani nie v takej štruktúre. Vysadili sa teda monokultúrne jednoveké lesné porasty, ktoré keď dosiahnu určitý vek, stávajú sa veľmi náchylnými na rozpad, ktorý napokon nastal pred štyrmi rokmi. Z akého dôvodu sa pred sto rokmi začali niekdajšie pasienky zalesňovať? Malo ísť o hospodárske drevo? – Samozrejme, že to súviselo aj s hospodárstvom. Lesníctvo ako odvetvie vzniklo v podstate de facto z poľnohospodárstva. Znamená to, že praktiky bežné v poľnohospodárstve sa na Slovensku začali praktizovať v lesníctve zhruba už pred dvesto rokmi, aj to len lokálne. Princíp, ktorý sa uplatňuje v poľnohospodárstve – teda že najprv treba plodinu vysadiť a potom hneď zožať – začali lesníci uplatňovať aj pri dlhovekých organizmoch, akými sú napríklad stromy. Teraz sa ukazuje, že táto dlhodobo zaužívaná paradigma hospodárenia nie je v lese ďalej udržateľná. Od tatranskej kalamity je aj verejnosť svedkom konfliktu medzi tradičným lesníckym prístupom a prístupom, ktorý presadzujú mimovládne organizácie, laickí i odborní ochranári, niektorí lesníci a aj mnohí vedci. V čom tkvie základný problém v nezmieriteľnej situácii? – Je to pomerne široká téma. Motivácia lesníkov a celého drevárskeho priemyslu je v podstate jasná, pretože drevo je surovina, ktorá sa dá vynikajúco speňažiť. Možno ešte podstatnejšie je niečo, čo by som nazval filozofický spor. My hovoríme, že príroda sa o seba dokáže postarať sama, že les môže ožiť a žiť aj bez toho, aby človek jeho život riadil, a že to dokonca robí lepšie sám, ako s „pomocou“ človeka. Samovývoj a nevstupovanie človeka do ekosystému sú lepšie pre ochranu biologickej rozmanitosti, pre zadržiavanie vody, pre stabilitu lesa. Takýmto spôsobom môže les stabilizovať aj svoje širšie okolie a dokonca celú krajinu. Lesníci naopak hovoria, že les si jednoducho bez človeka neporadí. Sám si lesník, vyštudoval si na lesníckej fakulte vo Zvolene. Formoval si sa teda pod vplyvom tradičnej lesníckej paradigmy uplatňujúcej, ako hovoríš, poľnohospodársky prístup v národných parkoch? – Drvivá väčšina náuky sa niesla presne v tom duchu, že les zanikne, ak človek nebude zasahovať napríklad proti lykožrútovi a najbližších tristo rokov tam už nikto les neuvidí. Ale v čase, keď som na školu nastupoval, som mal už na problematiku trochu iný názor aj vďaka tomu, že som veľa chodieval po lesoch a všímal som si, ako v nich funguje život a aké sú jeho zákonitosti. Stávalo sa mi teda často, že som prichádzal do konfliktov s pedagógmi. Dnes sa o tzv. bezzásahovom režime predsa len hovorí viac vo svete a aj u nás. Na viacerých konkrétnych príkladoch sa ukazuje, že pôvodná lesnícka paradigma je jednoducho nepravdivá, pretože les sa o seba dokáže postarať sám a bez človeka jednoducho nezanikne, tak ako bez neho nezanikne príroda. Profesori ma učili, že na obnovenie lesa nestačia storočia, ale na príkladoch Tichej a Kôprovej doliny je už štyri roky po kalamite jasné, že les sa obnovil. Ako je to možné? Verejnosti sa podobne dlhodobo podsúva dogma, že lykožrút je škodca a človek ho musí regulovať, pretože sa premnoží a požerie povedzme všetky smreky na Slovensku. Aj toto tvrdenie sa ukazuje ako nepravdivé, pretože lykožrúty sa regulujú aj samy, v prírode jednoducho fungujú a tisícky rokov fungovali určité autoregulačné mechanizmy, ktoré doteraz nezanikli ani napriek skutočnosti, že človek výrazným podielom narúša ekosystém Zeme. V boji medzi tradičným lesníctvom a ochranármi sa lykožrút stal hotovým symbolom totálnej skazy, akousi mandelinkou zemiakovou lesa, ktorá okrem devastácie nemá iné poslanie. – Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že nie je les ako les. V hospodárskom lese lykožrúta môžeme považovať za škodcu, keďže znižuje ekonomický výnos lesného hospodárenia. Na Slovensku by však mali byť aj lesy, v ktorých je prvoradým záujmom ochrana prírody. Oficiálne také lesy existujú a nazývame ich národnými parkmi. Označiť v takýchto lesoch lykožrúta za škodcu je absolútne nezmyselné, pretože z pohľadu chránených druhov alebo vývoja lesných ekosystémov funguje lykožrút ako akýsi akcelerátor rastu biologickej diverzity, štruktúry a zmien štruktúry lesa, ktoré sú v konečnom dôsledku veľmi pozitívne a zvyšujú stabilitu lesa. Nový les, ktorý vzniká napríklad po lykožrútových kalamitách, je pestrejší, stabilnejší, rozmanitejší. Z prevažnej väčšiny plochy postihnutej kalamitou však bolo polomové drevo odstránené. Ochranári trvali na tom, aby sa na samovývoj ponechalo len osem percent, do ktorých je zahrnutá Tichá a Kôprová dolina. Spor vyvrcholil vo chvíli, keď lesníci presadzovali zásah aj do týchto posledných ôsmich percent. – Môj názor na motiváciu lesníkov je práve spomínaný filozofický rozpor. Keby boli lesníci súhlasili s čiastočným bezzásahovým režimom, jednoducho by sami umožnili búrať lesnícky mýtus o nenahraditeľnosti človeka v lese, pretože keď sa akékoľvek miesto na Slovensku pri väčších kalamitách ponechá len tak, zákonite sa ukáže, že naozaj ide len o mýtus. Lesníci dnes presadzujú obrovské dotácie na boj s lykožrútom, v nasledujúcich rokoch plánujú použiť 1,4 miliardy korún a donekonečna argumentujú, že je to nevyhnutné pre les a ak nezasiahnu, stane sa akási obrovská ekologická katastrofa. Podobným spôsobom ovplyvňujú verejnú mienku a tlačia na zodpovedných politikov, ktorí im tieto financie môžu prideliť. Keby sa spochybnila ich pravda, nedostali by peniaze. Ďalším dôvodom je aj tradícia, v ktorej sa formoval ich prístup k prírode, čo je samo o sebe prirodzené, ale neochota ďalej reflektovať na nové impulzy, skúsenosti a výsledky jednoducho nasvedčuje neochote opúšťať staré dogmy, ktoré vnímajú ako nespochybniteľné a definitívne. Vyzerá to ako zámerná neochota rozlišovať medzi hospodárskym lesom a národným parkom. Ľahko sa potom môže stať, že minister pôdohospodárstva môže rozhodovať o prírodnom dedičstve na základe kritérií JRD. Na Slovensku však máme aj také chránené územia, ktoré sú skutočne „nedotknuteľné“ a táto nedotknuteľnosť sa rešpektuje, napríklad Dobročský prales. – Väčšina lesníkov akceptuje na Slovensku viac menej len niekoľko veľmi maličkých rezervácií, ktoré považujú za akúsi vitrínu či múzeum na propagačné účely, napríklad spomínaný Dobročský prales alebo rezervácia Stužica vo Východných Karpatoch či Badinský prales. Väčšinou sú to však rezervácie bukového typu a okrem toho sú veľmi maličké, zväčša majú len niekoľko desiatok hektárov. V týchto malých rezerváciách nebývajú také kalamity ako v smrekových lesoch a nie sú z hospodárskeho hľadiska ani atraktívne. Na Slovensku máme do najvyššieho stupňa ochrany zahrnutých len 1,8 percenta celkového územia a ochranári skutočne požadovali nezasahovať jedine na týchto ojedinelých miestach. Lesníci však dnes v prípade lykožrútovej kalamity nie sú ochotní akceptovať bezzásahový režim ani na tejto minimálnej ploche prírodných rezervácií. Podobné problémy sú na rôznych miestach Slovenska, napríklad na Fabovej holi. V súvislosti s „bojom s lykožrútom“ sa dokonca realizovali celoplošné postreky Nízkych Tatier a vynaložili sa na to nemalé prostriedky. Verejnosť sa však k týmto informáciám nedostáva ľahko a postreky národných parkov sa opäť odôvodňujú ako nevyhnutné a dokonca aj ako zdravotne nezávadné pre človeka aj pre celý ekosystém. – Existuje veľké množstvo odborných prác dokazujúcich negatívny vplyv pesticídov na akékoľvek živé organizmy. Vplyvy sú ďalekosiahle, veľmi rozmanité a veľmi ťažko predvídateľné. Pri postrekoch a iných zásahov do lesa sa zvykne hovoriť o ochrane stromov pred lykožrútmi, lenže akosi každý zabúda, že les ani zďaleka nie sú len stromy. Po postrekoch Nízkych Tatier sme napríklad len na jednom kilometri napočítali okolo päťsto mŕtvych bystrušiek, z ktorých veľa patrilo k chráneným druhom. Postreky majú ničivý vplyv v prvom rade na hmyz, a preto bezprostredne aj na vtáky a ďalej reťazovou reakciou na fungovanie celého ekosystému. Keď sa chemikália nastrieka na koruny stromov, všetok mŕtvy hmyz spadne na zem, kde ich zbierajú zväčša vtáky vrátane napríklad vzácnych hlucháňov. V dôsledku toho vtáky síce nemusia hneď zahynúť, hoci sme sa s tým pomerne často stretli, ale môže sa stať, že ostanú neplodné alebo že ich vajíčka budú mať tenké škrupiny a mladé vtáčatá sa jednoducho nemôžu vyliahnuť. Priamy dopad majú postreky aj na vodné organizmy. Okrem iného, samotní výrobcovia v tzv. bezpečnostnej karte uvádzajú všetky opatrenia, ktoré je potrebné dodržať, aby sa predišlo akémukoľvek priamemu styku s pesticídom. Niekto by mohol argumentovať, že v súvislosti so zmenami klímy a znečistením ovzdušia je nevyhnutné prírodu chrániť aj umelo. – K histórii vývoja lesov patria aj dramatické klimatické zmeny oveľa väčšieho rozsahu ako dnes a lesy sa na to vždy akýmsi spôsobom dokázali adaptovať. Takisto boli aj obdobia, keď bolo v atmosfére štrnásťnásobne viac kysličníka uhličitého ako dnes, alebo keď boli kyslejšie dažde – napríklad v súvislosti s erupciami sopiek. Podstatné je, že v lese a v prírode ako takej existujú mechanizmy, vďaka ktorým sa dokážu prispôsobovať zmenám. Časť organizmov má v takej situácii väčší reprodukčný potenciál ako iné, menej adaptabilné organizmy. Vďaka tomu sa životné spoločenstvá dokážu prispôsobiť novým podmienkam a život beží ďalej. Na Zemi sa dokázal udržať 3,7 miliardy rokov aj navzdory oveľa dramatickejším situáciám ako dnes. Vrátim sa k Vysokým Tatrám. Aký má dnes dopad vyťaženie väčšiny polomového dreva v okolí Tichej a Kôprovej doliny na faunu a flóru? Čo sa zmenilo? – Pri porovnaní vyťažených a nevyťažených polomov zistíme, že napríklad na nevyťažených polomoch hniezdilo päťkrát viac vtákov ako na vyťažených polomoch, a dokonca sa ich zahniezdilo viac ako predtým v zelenom lese. Je teda zrejmé, že pre živočíchy je zmena ekosystému prirodzenou súčasťou života a teraz sa pre nich vytvárajú nové biotopy. Na vyťažených a vyčistených plochách väčšina druhov zaniká, pretože tam nevzniká žiadna horizontálna štruktúra a rastúca tráva udusí všetky umelo vysádzané stromčeky. Lesné druhy organizmov tam nenájdu ani úkryt, ani potravu, pretože život mnohých z nich sa viaže priamo na odumreté stromy. Rozsah vzniknutej holiny je taký obrovský, že podľa môjho názoru ovplyvňuje ekosystém celého TANAP-u, pretože zanikli mnohé úkryty pre veľké šelmy, a tie si potom hľadajú náhradné biotopy v zachovaných oblastiach. Práve preto sú bezzásahové zóny také dôležité. O veľkých cicavcoch sa zväčša verejnosť zo správ dozvedá len vtedy, keď príde poplašná správa o medveďoch pri turistických horských centrách alebo dedinách. Považuje sa to znak za ich premnoženia, v médiách sa vykresľujú priam ako zlodeji vedome vchádzajúci tam, kde akoby neboli doma a väčšinou si na ne niekto s chuťou zastrieľa. Nie je to skôr tak, že ich životný priestor sa radikálne zmenšuje? – Vysokých Tatrách zreteľne vidíme, ako dokážu medvede fungovať v zmenených podmienkach. V centrálnych častiach, kde bola väčšina polomu vyťažená, kde sa sústredia zjazdovky a najväčší turistický ruch, je medveďov pomerne málo. Napriek tomu sa každoročne dostávajú do konfliktu s človekom. Medvede nemajú prirodzenú potravu, sú ustavične vyrušované, zvyknú si na ľudí, postupne strácajú plachosť a nakoniec ich zavrú do zoo alebo odstrelia. Takže ide o oblasť, kde je málo medveďov a veľa konfliktov, na druhej strane máme Tichú a Kôprovú dolinu, ktoré umožňujú medveďom bezpečnejší život. Dnes ich tam žije okolo štyridsať a za posledných 50 alebo 60 rokov nie je správa o žiadnom konflikte s človekom. Ak teda človek rešpektuje oblasť ich života, medvede nepotrebujú prichádzať k ľudským sídlam. Medveď je veľmi závislý od potravy a je mu jedno, či ide o odpadky alebo čučoriedky. Preto aj keby mali pomerne dobré podmienky a povedzme že by zrazu niekde v Tichej doline vyrástol jeden jediný hotel a pri ňom sa nahromadila kopa smetí, medvede tam jednoducho prídu. Ak sa ľudia dokážu správať tak, aby z okolia hotelov nerobili smetisko a s odpadom narábali tak, aby k nemu zvieratá nemali prístup, zvieratá tam chodiť nebudú. Štát však tieto problémy nerieši a nie každý majiteľ objektov tieto základné pravidlá dodržiava. Za situáciu aj za smrť medveďov je zodpovedný ten, kto nerešpektuje tieto zákonitosti, a nie medveď. Následnosť je totiž opačná, ako sa interpretuje – najprv sú to odpadky, potom kontajnerový medveď a napokon mŕtvy medveď. Na Slovensku trvá dlhodobo stav, keď štátne orgány schvaľujú zákony bez zohľadňovania pripomienok ochranárov, naopak, všetky vládne garnitúry sa vzácne zhodujú s prístupom presadzovaným drevárskou loby. Bývalý minister Jureňa dokonca označil protestujúcich proti nelegálnej ťažbe za „zaplatených komparzistov“. Šiesteho októbra tohto roku poslalo Ekofórum otvorený list predsedovi vlády Robertovi Ficovi. S čím presne súvisel? – Vláda pripravuje komplex opatrení na boj s lykožrútom a tieto opatrenia sa majú do veľkej miery vzťahovať na chránené územia chránené aj európskou legislatívou. Myslíme si, že vláda tieto kroky podniká pod tlakom lesníckej loby a dostáva jednostranné informácie. Navyše, dlhodobo odmieta akúkoľvek diskusiu nielen s mimovládnymi organizáciami, ale aj s odborníkmi, ktorí zastávajú opačný názor. Ochranár sa v našich podmienkach vníma ako laik, ktorý z princípu útočí na vládne rozhodnutia, doslova niečo ako štátny nepriateľ, protištátny živel, extrémista, nedouk, ale medzi nami fungujú ľudia z mnohých odvetví – biológovia, zoológovia, lesníci, vedci, ľudia s dlhodobými skúsenosťami s ochranou prírody u nás aj v zahraničí. Akú ste dostali odpoveď? – Od predsedu vlády nijakú. Podobne doteraz neprejavili najmenší záujem s nami seriózne diskutovať o probléme ochrany prírody ani bývalí či súčasní ministri životného prostredia a pôdohospodárstva; prijímajú len jednostranné informácie a argumenty. Okrem toho politici rozhodujúci aj o zákonoch o ochrane prírody absolútne nie sú odborne zdatní, často neovládajú základné pojmy a možno si ani sami na podobné stretnutie netrúfajú. Zdá sa, že tlak lobingových skupín je oveľa naliehavejší ako ochota vzoprieť sa mu. Súčasná ani bývalá vláda sa k prírodnému dedičstvu nedokázala postaviť inak ako konzumne. Nebývalo rozsiahla kalamita akoby priam nahrala do karát práve tým, pre ktorých je ochrana prírody nepríjemnou obštrukciou na ceste k ziskom. Ale prírodu vníma čisto úžitkovo aj veľmi veľa bežných ľudí a ochranárov vnímajú ako rojkov brániacim im v obžive. Zdá sa mi, že v porovnaní s inými krajinami je prístup väčšiny z nás oveľa ľahostajnejší. – Nemyslím si, že sa obyvatelia Slovenska zaujímajú o prírodu menej ako v okolitých krajinách, dokonca sa o ňu možno zaujímajú oveľa viac. Naším zásadným problémom je, že sa nedokážeme občiansky dostatočne angažovať. Vládne štruktúry stále fungujú na báze moci a obhajujú záujmy ľudí, ktorí krútia peniazmi. Občan ešte stále podľa mnohých politikov jednoducho nemá právo konať. Drevársky priemysel je zlatá baňa, ktorá bola pre všetky doterajšie vlády prioritou. Kým občania nedokážu dostatočne prejaviť svoju nespokojnosť, nijaká vláda nebude mať dôvod meniť svoj postoj. Takže najväčším problémom Slovákov je ten, že sa bojíme verejne, sebavedomo a dostatočne nahlas prezentovať svoj názor nami voleným verejným činiteľom. Tak sa potom môže zdať, že dnes v parlamente nie je prakticky nikto, kto by obhajoval záujmy prírody a v spoločnosti sa úspešne darí arogancii moci. Ako chcete ďalej pokračovať? – Myslím, že už nemá zmysel opakovane žiadať o stretnutie s vládnymi predstaviteľmi, keď doteraz neprejavili nijaký záujem. Budeme sa teda väčšmi sústreďovať na rozbehnuté občianske aktivity. Najdôležitejšie je dlhodobo vysvetľovať problematiku širokej verejnosti a upozorňovať na všetko, čo sa zväčša deje celkom za jej chrbtom. Veľmi veľa sa už stačilo zničiť a ešte sa aj zničí, ale podarilo sa nám zachrániť niektoré lokality vrátane Tichej a Kôprovej doliny, čo bolo kedysi nepredstaviteľné, veď aj tam sa až do roku 2002 ťažilo drevo. Pojem prírodná rezervácia by podľa definície mal ťažbu vylučovať. – Keď sme sa začali zaujímať o Tatry, zistili sme, že v každej rezervácii je povolená výnimka na ťažbu. Jej objemy boli za posledných desať rokov obrovské. Vtedy sme začali rokovať so správou TANAP-u, oslovovať vedcov a získavať podporu pre myšlienku, aby aspoň časti niektorých rezervácií ostali bezzásahové. Prečo práve Tichá a Kôprová dolina? – Najcennejšie lokality sme si vytypovali na základe skutočnosti, že v minulosti boli najmenej poškodzované, brali sme do úvahy výskyt rôznych vzácnych prírodných druhov, ale predovšetkým sme zohľadňovali intenzitu tlaku človeka na konkrétne územie a aká je na ňom perspektíva developerských aktivít. Bolo nám jasné, že v oblasti medzi Štrbským plesom a Tatranskou kotlinou už asi veľa nenariešime a súčasne sme potrebovali chrániť veľké a súvislé plochy. V TANAP-e sme si vybrali štyri takéto územia, ktorých ochranu dlhodobo presadzujeme. Okrem Tichej a Kôprovej doliny sú to ešte Suchá dolina a Jalovecká dolina a v Západných Tatrách ide o oblasť okolo Osobitej v Roháčoch a Tatranská Javorina v Belianskych Tatrách. Tichá a Kôprová dolina sú už dnes zaradené do najvyššieho stupňa ochrany, napriek tomu sa v nich ťažilo. – Právny stav je natoľko komplikovaný, že zodpovední úradníci na Ministerstve životného prostredia o tom pravdepodobne ani nevedia. Novelou zákona o ochrane prírody sa zrušila predbežná ochrana Natura 2000 zabezpečujúca to, že platil istý výnos, ktorý priradil časti Tichej a Kôprovej doliny štvrtý stupeň ochrany. Zrušením predbežnej ochrany prestal tento výnos platiť a na území dnes opäť platí pôvodný piaty stupeň. Bývalý riaditeľ správy TANAP-u Tomáš Vančura vypracoval návrh na novú zonáciu Vysokých Tatier, nebol však schválený. Ako dnes vyzerá situácia so zonáciou Vysokých Tatier? – Doteraz existujú len rôzne návrhy zonácie. Jej schválenie sa už odkladá viac ako šesť rokov, čo súvisí s neprestajnými ústupkami vládnych garnitúr developerom a drevárskej loby. Myslím si, že na schválenie zonácie neexistuje politická vôľa, pretože by malo ísť o dokument, ktorý by v konkrétnych oblastiach zastavil stavebnú developerskú činnosť. Jestvujúci právny chaos je naopak ideálnym podhubím na presadzovanie individuálnych finančných a mocenských záujmov. Ustanovenie zonácie je veľmi dôležité, lebo nie je možné, aby sa pravidlá menili vždy, keď sa zmení politická garnitúra. Aký vidíš zásadný problém v zákonoch ohľadom ochrany prírody? Aká je tvoja predstava o zapájaní mimovládnych organizácií do tvorby a úpravy týchto zákonov? Svojho času chceli politici dokonca presadiť zákon o ochrane prírody tak, aby ochranári nemohli zasahovať do správnych konaní a podávať námietky na Inšpektorát životného prostredia. – Boli by sme najmä radi, keby sa s nami diskutovalo. Máme predstavu, ako by sa mal zmeniť napríklad lesný zákon a zákon o ochrane prírody. Najväčšmi nám však prekáža, že na každý paragraf možno udeliť výnimku a úrad môže čokoľvek zmeniť alebo zakázať. Akýkoľvek je teda zákon, vždy je najmä na úradníkovi, či sa rozhodne ťažbu povoliť alebo nie. Preto zákon nemá nijaký podstatný vplyv a je len akousi administratívnou nálepkou umožňujúcou čokoľvek – priveľké právomoci úradníkov, primalé právomoci verejnosti. My by sme chceli dosiahnuť stav, že keď je nejaké územie vyhlásené za rezerváciu najvyššieho stupňa ochrany, ťažba je tam skrátka zakázaná a za nijakých okolností sa nemôže udeliť nijaká výnimka. Postup, aký presadzujete, sa už osvedčil vo viacerých národných parkoch v zahraničí; ochranári sa napríklad odvolávali na skúsenosť so samovývojom v Bavorskom lese alebo na Šumave. – Prirodzene, argumentujeme aj tým. Lenže v Nemecku alebo Česku sa pojem národný park vníma celkom inak, ako na Slovensku. Národný park vzniká preto, aby sa v ňom neťažilo a aby sa s ním nezaobchádzalo ako s lesníckou škôlkou. U nás je národný park iba nálepka, marketingová značka, bezobsažný pojem, pretože je v ňom dovolené všetko – ťažiť, stavať, poľovať – buď celkom legálne alebo prostredníctvom udeľovania výnimiek. Ak napríklad my argumentujeme tým, že povedzme v Nemecku je to inak, zvyčajne nám odpovedia, že tam sú iné podmienky. V mnohých oblastiach Západnej Európy sa obrovské plochy divej prírody zničili ľudskou činnosťou už dávno. Stretla som sa s názorom, že si zvyšky prírody chránia aj preto lepšie, lebo majú dlhodobejšie skúsenosti s jej ničením. – Aj na západe existujú veľké problémy s ochranou prírody a ani tam nie je veľa chránených území. Do istej miery je možno pravda, že čím väčšmi je príroda zničená, tým naliehavejšie si ľudia uvedomujú potrebu ju chrániť. Na západe je skôr trend vyvíjať aktivity na záchranu vzdialených oblastí, napríklad Brazílskeho pralesa, a obchádzať domáce problémy. Aj pre nich by bolo možno lepšie venovať viac pozornosti vlastnej prírode. Oproti nám však majú obrovskú výhodu nižšej miery korupcie, väčšej ochoty diskutovať s odborníkmi a rešpektovať zákony. U nás vari prevláda dojem, že my tu máme prírodných bohatstiev stále veľa? – Naša príroda je v rámci Európy naozaj jedinečná. Netýka sa to len Slovenska, ale celého Karpatského oblúka. Karpaty sú historicky relatívne málo zasiahnuté ľudskou činnosťou aj vďaka tomu, že ich obchádzali veľké civilizačné tlaky, ako prebiehali na Západe. Na mnohých miestach sa zachovali vyslovene pralesovité lesy. Až v posledných možno sto rokoch sa do Karpát zasahuje intenzívnejšie, ale napriek tomu je to pohorie relatívne veľké, pomerne málo osídlené a vďaka tomu sa tu ešte stretávame s veľkými šelmami a inými živočíšnymi druhmi, ktoré už inde vyhynuli, napríklad s medveďmi, vlkmi, rysmi. V posledných rokoch však nastal neúmerný stavebný boom a „salámovou“ metódou veľmi rýchlo likvidujeme to cenné, čo z pôvodnej európskej prírody ostalo. Myslím si teda, že aj v celoeurópskom kontexte by si my Európania mali uvedomiť význam Karpát, pretože veľká časť biologickej rozmanitosti je práve v nich zachovaná v pomerne dobrom stave. Dnes sa však čoraz drastickejšie ničí, napríklad aj prostredníctvom eurofondov. Akým spôsobom? – Karpaty sa čoraz väčšmi neúmerne fragmentujú v dôsledku výstavby diaľnic financovaných eurofondami, bojom proti lykožrútiemu „terorizmu“ či budovaniu tzv. protipožiarnych pásov, skrátka často zbytočnými projektmi poškodzujúcimi prírodu. Na územiach chránenými EÚ sa eurofondy de facto často využívajú presne kontraproduktívne. Za najväčšie zlo považujem neúmerné zahusťovanie cestnej siete. Cesty totiž umožňujú veľmi intenzívny vplyv človeka, súvisí s tým ťažba, výstavba či exkluzívne poľovačky. Napríklad Malé Karpaty sú pomerne dobre zachované pohorie, v ktorom sa ešte stále zachovali niektoré staré a biologicky významné stromy aj vďaka tomu, že sa na rozdiel od iných lesov nezmenili na čisté bučiny alebo čisté smrečiny, zachovala sa v nich rozmanitosť. Čoraz väčšmi sú však zovreté hustnúcim a neúmerným civilizačným tlakom. Hovoril si o výnimočnosti Karpatského oblúka. Ktoré jeho časti sa zachovali najlepšie? – Nepoznám celé Karpaty a budem hovoriť len za ich slovenskú a poľskú časť. Najzachovalejšie oblasti sa nachádzajú na severovýchode Slovenska, najmä pri hranici s Poľskom, aj vďaka poľskému prístupu. Pred polstoročím bola možno situácia na slovenskej strane lepšia, ale Poliaci aj vďaka tomu, že v týchto lesoch počas uplynulých desaťročí nevyužívali holorubný hospodársky spôsob, dnes majú pomerne celistvé, relatívne staré a zdravé lesy bez hustej cestnej siete. Na východnom Slovensku sa zachovali zvyšky prirodzených starých lesov napríklad v Poloninách, na Čergove, v časti Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Na poľskej strane sú to napríklad Bieszczadzki park narodowy či Magurski park narodowy, medzi ktorými sú viaceré chránené krajinné oblasti. Po udalostiach v Tichej a Kôprovej doline hrozili Slovensku medzinárodné sankcie a pred časom generálne riaditeľstvo Európskej komisie dokonca navrhlo proti Slovensku infridgement. Aká je momentálna situácia? – Európska komisia stále nevydala definitívne stanovisko a v procese infridgementu neurobila ďalší krok. Aj EK však podlieha rôznym tlakom a osobne som bol veľmi sklamaný, ako to v komisii funguje. Slovensko celkom zreteľne porušilo európske smernice, napriek tomu však EK nemá vyšetrovacie právomoci. Vyžiadala si od nás stanovisko, my sme uviedli informácie o zničení a ubudnutí biotopov konkrétnych druhov. Slovenská republika sa vyjadrila, že neubudlo nič. Členovia Európskej komisie jednoducho neprídu na Slovensko overovať tvrdenie proti tvrdeniu.