Národ väzňov a národ vojačiek
Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet sa točil predovšetkým okolo horúcich tém s puncom aktuálnosti. Napriek tomu však dostali priestor i dokumenty o „chronických bolestiach“ súčasného sveta, medzi ktoré jednoznačne patrí aj izraelsko-palestínsky konflikt. Aspekty súvisiace s touto témou spracúvali filmy V Kotli a Či sa usmievam. Jeden z nich nechal rozprávať palestínskych politických väzňov, druhý izraelské vojačky. Väzenie – liaheň silnejšieho nepriateľa Dokument V kotli (Hot House) nakrútil v roku 2006 uznávaný izraelský filmár Šimon Dotan, ktorý v súčasnosti žije v Kanade. Film, na ktorom sa podieľal ako režisér, scenárista aj producent, získal v roku 2007 na festivale Sundance Film špeciálnu cenu poroty v kategórii Najlepší dokumentárny film. Dielo známej filmárskej legendy, ktoré sa navyše hrdí ocenením z najväčšieho amerického festivalu nezávislých filmov, bolo pre mnohých divákov iste jednou z najvyberanejších lahôdok na švédskom stole Jedného sveta. Film V kotli zaujme hneď na úvod, keď vyrukuje s myšlienkou, že izraelské väznice sú v skutočnosti akýmisi inkubátormi ideológie palestínskeho odporu. Dôvodu, prečo je to tak, nechýba cynická logika a príchuť čierneho humoru. Ústami bývalého väzňa odznelo, že každá palestínska rodina mala, má alebo skôr či neskôr bude mať aspoň jedného člena v žalári. Palestínski aktivisti sa teda vo väzeniach skôr či neskôr všetci stretnú. Film skladá mozaiku života v mužských aj ženských väzeniach Ber Šeba, Aškelon, Hadarim a Megiddo. Väzni otvorene rozprávajú o dôvode svojho zatknutia a o svojom treste, predkladajú svoje politické názory, ktoré západného diváka možno šokujú: obhajujú teroristické útoky a samovražedné atentáty, popierajú legitimitu štátu Izrael. Film ich ukazuje, ako listujú v obchytanom slovníku hebrejčiny, pretože diaľkovo študujú politológiu či právo na židovských univerzitách. A ak práve nesedia nad skriptami, tak čítajú noviny, prepínajú televízne správy a vášnivo diskutujú o politike. Skutočný emocionálny náboj filmu však stojí práve na silných osobných výpovediach väzňov a na elektrizujúcej atmosfére volieb do Palestínskej samosprávy v roku 2006, ktoré dokument rámcujú. Majú sa tam ako v bavlnke...? Film Šimona Dotana sa nevyhýba niektorým nepríjemným pravdám. Palestínski väzni dostávajú tresty, ktoré sú pre nás nepredstaviteľné – niekoľko desaťročí, doživotia, ale aj niekoľkonásobné doživotia. Odpykávajú si ich matky a otcovia rodín, ale aj mladiství – pätnásť- či šestnásťročné deti, ktoré dostanú ďalšiu šancu žiť život mimo múrov väzenia až v zrelom veku. Dokument zobrazuje aj desivo smiešnu situáciu, keď nadpolovičná väčšina volebných kandidátov v Palestínskej samospráve kandiduje spoza mreží. Za srdce chytá scéna, keď rodiny väzňov prichádzajú navštíviť svojich synov, manželov a otcov, od ktorých ich delí hustá mreža poistená hrubým plexisklom. Sotva spoza neho vidieť detaily tvárí. Rovnako mrazivo však pôsobí aj výpoveď mladej, krásnej a vzdelanej teroristky. Vyštudovanú žurnalistku a bývalú televíznu moderátorku odsúdil Izrael na 16 doživotných trestov za zorganizovanie dvoch úspešných samovražedných atentátov. Moment, keď dokumentarista nechá mladú ženu hádať, koľko detí zahynulo pri „vydarenejšom“ z jej atentátov, je emocionálnym vrcholom filmu. Palestínčanka tipuje tri, no keď sa dozvie, že v skutočnosti ich bolo o päť viac, na ústach sa jej spontánne zjaví šťastný úsmev. Záber na „modelkovskú“ tvár rozžiarenú hrdosťou na smrť, ktorú spôsobila, zotrval na plátne pre istotu niekoľko sekúnd. Asi aby sa diváci stihli dostatočne zdesiť. Podobne pôsobia aj pasáže, kde mladistvý väzeň vyjadruje svoj obdiv k samovražedným atentátnikom a opisuje, ako svojim deťom raz s radosťou priviaže na telá pásy výbušnín. Dokument V kotli zložil z výpovedí palestínskych politických väzňov obraz teroristov, potenciálnych teroristov a sympatizantov terorizmu. V spojení s neustálym zdôrazňovaním faktu, že Palestínčania využívajú roky strávené vo väzení na dokončenie svojho vzdelania, získanie cenných kontaktov a vyprofilovanie svojej politickej orientácie, tento obraz potláča načrtnuté bezprávie a nespravodlivosť. Kruté mučenie pri výsluchoch väzňov, väzenská strava s nedostatočnou výživnou hodnotou, bezdôvodne dlhodobé držanie veľkej časti palestínskych mužov v produktívnom veku za mrežami či svojvôľa izraelskej moci na územiach obývaných Palestínčanmi sa už zrejme do dokumentu nezmestili. Ostal iba obraz Palestínčanov, ktorým sa v izraelských väzniciach žije ako v bavlnke. A keď z nich raz vyjdú – málokto bez akademického titulu – sú z nich hotoví členovia intelektuálnej a politickej elity národa. Film vyznieva tak, že Palestínčania si väznenie napokon obrátili vo svoj prospech. Otázkou však zostáva, či je to skutočne tak. Pretože aj keď väznice pustili do svojich útrob filmový štáb Šimona Dotana, zástupcom európskeho parlamentu sa rovnakej výsady zatiaľ nedostalo. Zostáva nám teda veriť zobrazenej „realite“ – alebo sa naučiť čítať medzi riadkami. Úsmev cez slzy V dokumente Či sa usmievam (2007) režisérky Tamar Yarom šesť židovských dievčat rozpráva svoje zážitky z vojenčiny. Spomínajú a kriticky hodnotia skutky, ktoré v uniforme vykonali – alebo naopak, nevykonali. Osemnásťročné Izraelčanky priviedol povolávací rozkaz na Západný breh a do pásma Gazy. Stali sa svedkami násilia, bojov aj smrti. Do služby nastúpili v roku 2000, počas druhej intifády. Po chrbtoch slovenských diváčok iste behal mráz, keď mladá medička spomínala, ako musela zmývať z mŕtvol Palestínčanov stopy po bitke a mučení svojich spoluvojakov alebo ako vojačke idúcej v obrnenom voze duniacom pod spŕškou kameňov uprostred pouličných nepokojov veliteľ prikázal: „Vylez z auta, vytiahni obušok a do nich!“ Dokument Tamar Yarom mal však okrem hlbokého zobrazenia osobnostnej premeny a celoživotného vplyvu vojenskej služby na psychiku mladých žien aj druhú dôležitú stránku. Režisérka, ktorá sa počas vlastnej vojenskej služby v 80. rokoch musela pozerať, ako vojaci pred jej očami brutálne umučili na smrť palestínskeho muža, si dala záležať na tom, aby do svojho filmu votkala aj moment nespravodlivosti, svojvôle a netrestaného porušovania pravidiel v neprospech palestínskeho obyvateľstva. Aktérky filmu otvorene rozprávajú o smrtiach, ktoré mali na svedomí, aj o násilí, ktorému sa nečinne prizerali alebo sa na ňom dokonca zúčastňovali. Správu, v ktorej sa vojaci priznali k zbitiu chlapca, práve prepusteného zo zadržania, nadriadení vrátili na prepracovanie do „vhodnejšej formy“. Muž, ktorý si dovolil ukázať obscénne gesto vojačke za volantom auta, si vyslúžil bitku. Keď sa zopár „veselých kôp“ vkradlo do minaretu a vymenilo nahrávku s hlasom muezína za disco pesničku, smiali sa na tom celé kasárne. Keď však čerstvá „bažantka“ nahlásila veliteľovi, že vojaci si z palestínskych domácností nakradli korány, jej povesti a obľúbenosti bol koniec – nie však rabovaniu. Ženy otvorene priznávajú, že bezprávie na Palestínčanoch sa deje a ony sa všetkému prizerali – spočiatku s nevôľou, neskôr už ľahostajne. Mŕtvych predsa pribúdalo – aj na ich strane. Ani na ventiláciu žiaľu zo smrti kamarátky nebol lepší prostriedok, ako nechať osemdesiat Palestínčanov stáť dvanásť hodín na pražiacom slnku a potom im rozkázať niekoľko klikov... Vojačky a väzni v číslach Izrael je jedinou krajinou na svete, kde povinná základná vojenská služba platí pre obe pohlavia. Už šesť desaťročí dostávajú osemnásťročné dievčatá povolávacie rozkazy, ktoré ich môžu na dva roky zaviesť aj do konfliktných oblastí. (Muži slúžia o rok dlhšie.) Slúžia spolu s mužmi. Aj keď v súčasnosti obsadzujú ženy iba 3,5 percenta miest na bojových pozíciách, sprístupnenie čoraz väčšieho množstva bojových úloh príslušníčkam nežného pohlavia je stále predmetom diskusie. Ženy tvoria takmer tretinu izraelskej armády. V Libanonskej vojne v roku 2006 bolo nasadených 14 percent vojačiek, väčšina z nich však boli zdravotníčky. O výnimku alebo o civilnú službu môžu Židovky požiadať z náboženských dôvodov, automatickú výnimku dostanú ženy, ktoré sú vydaté alebo tehotné. Výnimku z povinnej vojenskej služby majú aj izraelské Arabky a Arabi a vyznávači a vyznávačky najortodoxnejšej vetvy židovstva, tzv. haredim. Príslušníci nearabských národností povolanie dostanú, platí však len pre mužov. Od roku 1967, keď Izrael zabral palestínske územia, prešlo väznicami Židovského štátu asi 650-tisíc Palestínčanov (niektoré zdroje uvádzajú až o 100-tisíc viac), čo predstavuje takmer pätinu populácie a 40 percent mužov. Väzni nemajú priznaný štatút vojnových zajatcov. Stovky ľudí dlhodobo zadržiavajú bez obvinenia a riadneho súdu, údajne sú medzi nimi aj občania iných arabských štátov. Organizácie na ochranu ľudských práv opakovane upozorňujú na mučenie pri výsluchoch, zlú kvalitu stravy a nedostatočný prístup k lekárskej starostlivosti vo väzniciach. V septembri tohto roku v nich trávilo svoju mladosť 293 mladistvých väzňov, celkový počet súčasných palestínskych väzňov sa šplhá k číslu 11-tisíc. Viac o palestínskych väzňoch sa dočítate v rozhovore so Souheilom Ghannamom v Slove č. 51 Šimon Dotan Šimon Dotan patrí medzi najuznávanejších izraelských filmových tvorcov. Narodil v roku 1949 v rumunskom meste Ajud ako Samuel Dolhasca. Od desiatich rokov vyrastal v izraelskom kibuci a pred nástupom na univerzitu v Tel Avive si odslúžil päť rokov vo vojenskom námorníctve. Prvé ocenenia získal už za svoje študentské filmy a úspech u divákov aj u kritikov ho viac neopustil. Na konte má viacero dokumentárnych aj hraných snímok ovenčených cenami (napríklad Tzlila Chozeret, 1982 – Cena izraelskej filmovej akadémie, Úsmev na baránka, 1986 – strieborný Berlínsky medveď za najlepší herecký výkon pre Tuncela Kurtiza, Môžeš mi poďakovať neskôr, 1998 – Grand Prix des Ameriques na filmovom festivale v Montreali). Na mnohých svojich filmoch sa podieľal ako producent, režisér aj scenárista. Medzi tieto filmy patrí aj dokument V kotli, ktorý v roku 2007 získal špeciálnu cenu poroty v kategórii dokumentárnych filmov a nomináciu na veľkú cenu poroty na festivale Sundance Film. Tamar Yarom Izraelská režisérka Tamar Yarom sa narodila v meste Jaffa v roku 1971. Na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme získala bakalársky titul z psychológie, neskôr študovala na Londýnskej filmovej škole. Základnú vojenskú službu absolvovala počas prvej palestínskej intifády. Svoje zážitky a skúsenosti z vojenčiny pretavila do filmu Sob Skirt (Sukňa vzlykov), ktorý jej v roku 2002 na filmovom festivale v Haife vyniesol hlavnú cenu v kategórii dráma. Témou povinnej základnej vojenskej služby pre izraelské dievčatá sa zaoberá aj dokument Či sa usmievam, ktorý sme mohli vidieť na festivale Jeden svet. Iba druhý režisérsky počin mladej filmárky získal cenu publika aj strieborného vlka na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Amsterdame 2007. Vo svojej kategórii zvíťazil aj na ďalších šiestich festivaloch doma v Izraeli aj v iných krajinách.
