Na násilie si už Izraelčania a Palestínčania zvykli
Marek Čejka, politológ a právnik V Izraeli, v Palestíne aj v USA, ktoré majú na dianie na Blízkom východe zásadný vplyv, a v uplynulom období odohrali veľké politické zmeny. Môže to znamenať, že sa v izraelsko – palestínskom mierovom procese blýska na nové časy? Na túto a ďalšie otázky odpovedá český znalec Blízkeho východu Marek Čejka, ktorý v rokoch 2001-2002 absolvoval stáž na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Je autorom viacerých kníh s izraelsko – palestínskou tematikou (napr. Judaizmus, politika a štát Izrael, Izrael a Palestína, Encyklopédia blízkovýchodného terorizmu) a v súčasnosti prednáša na niekoľkých vysokých školách. S hosťom Slova sa zhovárala Eva Blažeková Podľa pevnosti požiadaviek a neústupnosti Izraela aj Palestíny sa navonok môže zdať, že tieto spoločnosti sú vo svojom názore na riešenie vzájomného konfliktu vnútorne jednotné. Istotne však na jednej i na druhej strane existuje viacero názorových prúdov zastávajúcich odlišné stanoviská. – Obe spoločnosti sú veľmi štruktúrované. Omnoho väčšmi však izraelská, pretože sa skladá z ľudí, ktorí prišli zo všetkých kútov sveta a kultúrne, nábožensky aj etnicky je medzi nimi veľmi veľa rozdielov. Palestínci sú homogénnejší, pričom ich zjednocujúcim faktorom je aj konflikt s Izraelom. V samotnom Izraeli vedľa seba existujú demokratické aj veľmi nedemokratické prúdy, napríklad fundamentalistické, ktoré zastávajú teokratické a xenofóbne myšlienky. Čo sa týka rozhodujúcich politických smerovaní, všetko závisí najmä na januárových voľbách. Ak Kadima vyhrá a post predsedníčky vlády opäť pripadne Tzipi Livniovej, vyzerá to pri nastávajúcom prezidentovaní Baracka Obamu v USA z hľadiska mierového procesu pozitívne. Ale ak vyhrá Likud a dá sa do koalície napríklad s náboženskými stranami, všetko sa zas môže skomplikovať a spomaliť. V Palestínskej autonómii sa politické prúdy delia medzi Fatah (resp. Organizáciu pre oslobodenie Palestíny, ktorej najdôležitejšou časťou je práve Fatah) a Hamas. Vzťahy medzi nimi sú zlé. Zlým vzťahom „pomáha“ aj Západ a štát Izrael, ktorí jednostranne podporujú Fatah, zatiaľ čo Hamas považujú za teroristický. Skutočnosť ale vôbec nie je taká čiernobiela. Aj na Fatah boli naviazané rôzne radikálne skupiny a navyše sa ukázalo, že Fatah a osoby z okruhu OOP spreneverovali zahraničnú pomoc, ktorá chodila do Palestíny. Zato Hamas dokázal, že je schopný omnoho efektívnejšie narábať s prostriedkami a je menej skorumpovaný. Dodržuje dnes relatívne prímerie a situácia spred niekoľkých rokov, keď boli teroristické útoky takmer na dennom poriadku, sa do značnej miery upokojila. Útoky sú ojedinelé a obmedzujú sa zväčša na rakety vystrelené z pásma Gazy na mesto Sderot. Hrozba terorizmu však stále vplýva na každodenný život v Izraeli... – Všetci si tam už dávno zvykli na prísne bezpečnostné opatrenia. Keď vstupujete do reštaurácie alebo do akéhokoľvek obchodu či obchodného domu, prehliadnu vám tašky. Po uliciach sa pohybujú ozbrojení policajti a vojaci, zbraň nosia aj mnohí civili. Bezpečnostná situácia je však dnes omnoho lepšia ako bola pred niekoľkými rokmi. Bol som v Jeruzaleme v rokoch 2001 a 2002, v čase vrcholiacej druhej intifády. Z diaľky som viackrát počul výbuchy teroristických útokov. Raz dokonca vybuchla kaviareň, do ktorej som práve mieril. V tej dobe hrozba terorizmu naozaj ovplyvňovala každodenný život. A ako sa dnes žije na území Palestínskej samosprávny? Disponuje infraštruktúrou, ktorá je pripravená na okamžitý vznik samostatného štátu? – Celá infraštruktúra a orgány štátnej správy sa tvorili až v priebehu mierového procesu v 90-tych rokoch minulého storočia. Izrael však zbytočne zničil veľa z novovybudovanej palestínskej infraštruktúry v rámci „protiteroristických operácií“ počas druhej intifády. Inštitúcie sídlia v meste Ramalláh, aj keď Palestínčania stále považujú za svoje hlavné mesto Jeruzalem. Je to však už iba symbol, pretože z politických dôvodov sa väčšina Palestínčanov do Jeruzalema vôbec nedostane, a keď, tak len s veľkými ťažkosťami. Čo sa týka prístupu k vzdelaniu, Palestína má fungujúce univerzity vo všetkých veľkých mestách, aj v pásme Gazy. Tam je situácia odlišná ako v ostatných častiach samosprávy. Rozlohou sa dá pásmo Gazy porovnať s Prahou. Tretinu tohto územia donedávna ešte zaberali židovské osady a dva milióny ľudí sa tiesnili na zvyšných dvoch tretinách. Dodnes je tam sociálna situácia obyvateľstva podstatne horšia ako na Západnom brehu, ktorý počas deväťdesiatych rokov, ešte pred druhou intifádou, zažil niečo ako malý hospodársky boom. V pásme Gazy je preto mimoriadne populárne hnutie Hamas, ktoré má silné sociálne krídlo, v mnohých ohľadoch schopnejšie ako subjekty s väzbou na OOP. V posledných parlamentných voľbách utrpel Fatah od Hamasu neočakávanú porážku. Je možné, že Západ svojou okatou podporou urobil hnutiu Fatah medvediu službu, pretože ho tým zdiskreditoval v očiach Palestínčanov? – Dá sa to tak povedať. No Západ vždy postupoval na Blízkom východe – a nielen v Palestíne – v duchu politiky „rozdeľuj a panuj“. Vyberie si jednu stranu, ktorú podporuje, a väčšinou je to tá, ktorá je skorumpovateľnejšia a je za peniaze ochotná robiť to, čo sa od nej žiada. Je však na to ťažké presvedčiť islamistov, pretože sú na základe náboženských princípov menej podplatiteľní a aj omnoho radikálnejší. Tým pádom sú klasifikovaní ako tí, s ktorými sa horšie vyjednáva. Keď v Palestínskej samospráve vyhral posledné voľby demokratický Hamas, pre Fatah, ktorý bol presvedčený o svojom istom víťazstve, to bolo nepríjemné prekvapenie. Rovnako ako pre Západ. Izrael s víťazom volieb odmietal rokovať, aj keď to bolo v rozpore s jeho ubezpečujúcimi vyhláseniami pred voľbami. No po Obamovom nástupe alebo za situácie, že v Izraeli vznikne priaznivá politická konštelácia, sa možno konečne začne rokovať aj s tými, s ktorými to nejde tak ľahko. Existujú medzi Židmi aj silné pacifistické hnutia? – Existujú. Vďaka silnej väzbe na Západ, ku ktorému sa Izrael rád počíta, majú dokonca veľkú tradíciu. Medzi najvýznamnejšie patrí hnutie Šalom Achšav (Mier teraz), ktoré sa výrazne aktivizovalo už po jomkippurskej vojne v roku 1973, a potom v priebehu libanonskej vojny. V 80-tych a 90-tych rokoch minulého storočia sa hnutie zaoberalo problematikou židovských osád a pomocou mierového procesu je aj v súčasnosti relatívne aktívne. Dôležitá je aj nepolitická ľudskoprávna organizácia B´Tselem, ktorá sa zaoberá dodržiavaním ľudských práv na palestínskych územiach. Každoročne vydáva množstvo publikácií o aktuálnych problémoch a jej správy sú veľmi kvalitné a fundované. Organizácie podporujúce mier fungujú aj na palestínskej strane. Je mierová iniciatíva aj hlavnou agendou nejakej relevantnej politickej strany? – Mala by to byť Strana práce. Všetko však záleží na tom, ktorí politici práve stoja na jej čele, strana sa totiž často správa veľmi pragmaticky. Dopláca na to aj mierový proces. Okrem niekoľkých rokov, keď vládol Benjamin Netanjahu, bola v 90-tych rokoch minulého storočia Strana práce rozhodujúcou politickou silou. Jedným z hlavných bodov mierového procesu bolo zastavenie procesu výstavby židovských osád. No práve za vlády Jicchaka Rabina, Šimona Peresa a Benjamina Netanjahua sa počet osadníkov zdvojnásobil. Čo si myslíte o veľkých nádejách, ktoré svet vkladá do Tzipi Livniovej ako do mierotvorkyne? – Novodobá izraelská história ukazuje, že iba silní politici ako Jicchak Rabin, Golda Meirová alebo čiastočne aj Šimon Peres a Ariel Šaron sú schopní podniknúť kroky, ktoré by slabší politici nedokázali urobiť. Mali rešpekt v celej spoločnosti. Podobne, ako keď bol v čele OOP Jásir Arafat. Tiež bol v mnohých ohľadoch kontroverzný, kritizovaný zo strany islamistov, napríklad za korupciu. Napriek tomu bol autoritou pre celú palestínsku spoločnosť. Ukáže sa teda, akou silnou političkou dokáže byť Livniová a nakoľko je charizmatická. Zatiaľ ešte nemala veľké príležitosti, no zatiaľ sa črtá predpoklad, že bude výraznou osobnosťou. Nechajme sa prekvapiť. Livniovej sa nepodarilo sformovať koaličnú vládu a Izrael čakajú po Novom roku opätovné voľby. Je možné, že sa výsledok predchádzajúcich volieb nepotvrdí? – Podľa nedávnych volebných prieskumov má Livniovej Kadima stále dostatočnú podporu na víťazstvo, no do januára sa to môže samozrejme zmeniť. Keď v Izraeli strana vyhrá voľby, zďaleka ešte nemá „vyhraté“. Zložiť koalíciu totiž nezriedka býva nesmierne zložité. Politických strán je veľmi veľa a systém umožňuje, aby sa aj tie maličké dostali do parlamentu. Často sa potom stáva, že práve tieto malé strany – nezriedka extrémne orientované, nábožensky fundamentalistické, rozhodujú o tvorbe koalícií. Rôzne procesy sa tým komplikujú a hatia. Keď sa teda podarí sformovať koalíciu, bude veľmi široká. – Tak je to v Izraeli vždy. Systém je tam nastavený podľa princípov takmer extrémneho pluralizmu a koalíciu bežne tvorí štyri – päť strán. Samozrejme, negatívne to ovplyvňuje akcieschopnosť vlády, ktorú roztrieštenosť obmedzuje. Ak sa Livniová po druhý raz ujme vlády, môžeme očakávať oživenie rozhovorov s Palestínou. Na akých problémoch a sporných témam tieto rokovania dosiaľ uviazli? – Najproblematickejším bodom izraelsko-palestínskeho uzmierenia je otázka židovských osád a otázka Jeruzalema. Jedna s druhou súvisí, pretože východný Jeruzalem, ktorý bol pred rokom 1967 arabský, je dnes obklopený osadami a pretkaný osadníckymi štvrťami. Preto je fyzicky takmer nemožné pripojiť ho k palestínskemu štátu a vyriešiť status Jeruzalema bude nesmierne ťažké. Čo sa týka osadníkov, na Západnom brehu je ich už takmer tristotisíc. Sú rozosiati po celom území a z niektorých osád sa stali veľké mestá, najväčšia má až tridsaťtisíc obyvateľov. Nedajú sa teda „vypratať“ tak ľahko ako v Gaze, kde žilo iba osemtisíc osadníkov. No ak osady zostanú na svojom mieste, nemôže tam vzniknúť funkčný palestínsky štát. Čím boli ľudia motivovaní, aby šli žiť do osád? Čím sú motivovaní ich potomkovia dnes, aby v nich ostali? – Z pohľadu medzinárodného práva sú síce osadnícke aktivity porušením Ženevských a Haagskych konvencií, no z pohľadu izraelského práva sú legálne. Niektoré osady sa teda budovali oficiálne a osadníci boli motivovaní priamo štátom, ktorý im poskytoval rôzne výhody a úľavy, napríklad výhodné hypotéky alebo znížené dane. Okrem legálnych osád existujú však aj nelegálne osady a také, ktoré boli zlegalizované dodatočne. Nelegálne sú náboženské osady, ktorých je menej, zato však stoja na omnoho konfliktnejších miestach. Nie v blízkosti izraelských hraníc ako oficiálne osady, ale priamo uprostred území osídlených Palestínčanmi. Títo ľudia nežijú v osadách preto, že je to výhodné, ale vnímajú to cez prizmu náboženského fundamentalizmu. Myslia si, že sa vracajú na biblické územie, ktoré im prisľúbil Boh, a tým, že sa tam usadia, priblížia návrat Mesiáša. Obyvatelia oficiálnych osád sú väčšmi prístupní kompromisu a ak im štát ponúkne možnosť, že sa im rovnako dobre bude žiť aj na izraelskom území, sú ochotní odísť. Ponúka Izraelská vláda kompenzácie za odchod z osád už dnes? – Stalo sa to napríklad v prípade pásma Gazy. Aj tu však nastali problémy. Aj keď presídlenci dostali relatívne veľkú podporu od štátu, aby sa mohli usadiť inde, neboli spokojní s adekvátnosťou kompenzácie. V prípade Západného brehu sa o podobnom riešení ešte neuvažuje. Náboženskí osadníci by zasa pri presídľovaní kládli odpor. Keď zakladali svoje osady, armáda im ich likvidovala, oni sa však znova vracali. Boli schopní urobiť to aj desaťkrát, až kým ich osadu napokon nezlegalizovali. Ich život je z bezpečnostného hľadiska zložitý, žijú na území obkľúčenom ľuďmi, ktorých považujú za nepriateľov a musí ich chrániť izraelská armáda. Vyriešenie otázky židovských osád bude nesporne najzložitejšou časťou mierového procesu. Najrozumnejší návrh, ktorý zatiaľ padol, je myšlienka čiastočného zrušenia osád, ktoré sa zrušiť dajú, a územnej kompenzácie tých, pri ktorých by to nebolo možné. Ako náhradu za ne by dal Izrael Palestíne neobývané izraelské územia susediace so Západným brehom, prípadne s pásmom Gazy.
