Komu slúži rozvoj, ktorý ničí životy?

Princ Chima Williams bol hosťom festivalu Jeden svet. Pracuje pre mimovládnu organizáciu Environmental Actions Rights, ktorá je zároveň nigérijskou pobočkou medzinárodnej MVO Priatelia Zeme. Ako právnik, environmentálny a ľudskoprávny aktivista sa zúčastňoval na mnohých kampaniach a zastupoval ľudí pred súdom, vrátane známeho procesu Shell & 2 Ors verzus Jonah Gbemre, pri ktorom Nigérijský federálny súd označil spaľovanie plynu za nelegálnu aktivitu, popierajúcu základné ľudské práva na život a dôstojnosť. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist EÚ sa hrdo označuje za globálneho environmentálneho lídra, podporuje globálny boj proti klimatickým zmenám alebo striktnejšie „zelené“ regulácie. Ale aký je jej obraz v Západnej Afrike, ktorú EÚ vidí najmä ako dôležitý zdroj ropy a plynu? – EÚ musíme vnímať z hľadiska represívneho konania nadnárodných korporácií európskeho pôvodu v Nigérii. Ich činy nepotvrdzujú to, čo vyhlasujú v Európe. V snahe maximalizovať zisky spôsobujú mnoho skazy. Zisk kladú nad základné práva občanov, životné prostredie a nad zdroje pre život. Musím povedať, že dvojaký meter a represívne konanie európskych spoločností nepomáhajú vytvárať v našej časti sveta pozitívny imidž EÚ. Európske spoločnosti, napríklad v ropnom sektore, by však mohli argumentovať, že prinášajú rozvoj. Investovaním do rozvoja ekonomík urýchľujú rast, vytvárajú pracovné miesta, a teda zvyšujú celkovú prosperitu. Niektoré „tradičné spôsoby života“ – ako rybárske komunity, miestni farmári, a pod. – sú možno poškodené, ale to je len cena, ktorú musí krajina zaplatiť za rozvoj. Výrazne ich prevážia zvýšené možnosti, vytvorené priemyselným rozvojom. Nemyslíte, že majú pravdu a existujúce problémy sa vyriešia ekonomickým rozvojom, ktorý tieto formy prinášajú? – Dobre, vezmime si Shell. Čo robí z Holandska bohatú krajinu? Alebo z Nórska... Nie sú to iba zdroje, ktoré majú, ale aj spôsob, akým ich riadia. V tejto dobe rozvoj, ktorý prináša takú formu deštrukcie, nie je v podstate rozvojom. Samozrejme vieme, že je potrebné zaplatiť nejakú cenu. Ale ak deštrukcia preváži prínos, nemôžeme hovoriť o rozvoji. A ak tento rozvoj zabíja ľudí, potom sa môžeme spýtať – pre koho je to v prvom rade? Ak sa ničia komunity, ak ľudia nemôžu žiť v mieri, ak sú ich zdroje živobytia narušené a zničené, pre čie záujmy prichádza rozvoj? Áno, prinášajú určitý druh rozvoja. Ale musia za to zaplatiť občania krajiny, v ktorej sú. Je možné argumentovať, že firmy sú predovšetkým ekonomickými aktérmi. O ľudské práva, životné prostredie alebo vyrovnaný rozvoj sa majú starať vlády. Nemyslíte, že skľučujúca situácia je predovšetkým chybou vašej vlády? – Na tento problém sa musíme pozrieť z politicko-historického hľadiska. Prvá ropná korporácia, ktorá prišla do Nigérie, bola British Petroleum. V tom čase sme boli stále britskou kolóniou. Z tohto dôvodu je prirodzené, že niektoré zmluvy neboli v záujme občanov Nigérie. Keď krajina dosiahla v roku 1960 politickú nezávislosť, nebola v takej pozícii, aby mohla hneď odvolať všetky zmluvy. A tam niekde sú korene vývoja našich súčasných problémov. Súhlasím, že vláda by mala robiť politiku, ktorá usmerňuje činnosť korporácií. Ale čo sa stane stane, keď takéto regulácie existujú, no korporácie ich nechcú splniť? Po prvé, aktívne vplývajú na politický život v krajine – financovaním kampaní niektorých politikov, alebo podporovaním armádnej junty. Je teda zrejmé, že takáto vláda nebude veľmi ochotná tlačiť na korporácie, aby dodržiavali striktnejšie nariadenia. Ďalší problém je, že sa jednoducho o regulácie nestarajú. Napríklad spaľovanie plynu (zemný plyn nachádzajúci sa v ropných ložiskách sa niekedy spaľuje ako nepotrebný odpad, čo výrazne poškodzuje životné prostredie), do ktorého je zapletená väčšina ropných spoločností, vrátane Shell. V Nigérii je to od roku 1979 nezákonné. No krátko po prijatí federálneho nariadenia prišla kritika korporácií. Zákaz považovali za príliš tvrdý. Začali lobovať vo vláde a tvrdili „Ak toto nariadenie nezmeníte, nebudeme schopní sa v takomto obchodnom prostredí pohybovať a stiahneme sa“. A pretože nigérijská ekonomika je závislá od ropy – je to zdroj takmer 80 percent vládnych príjmov – vláda sa jednoducho pred ich hrozbami stiahne. Nariadenie sa revidovalo a v súčasnosti sa spaľovanie plynu pri dodržaní niekoľkých podmienok povoľuje. Ale korporácie v podstate neplnia ani tie. V roku 2004 začala moja organizácia s podporou Climate Justice Program pomáhať miestnym komunitám. Žalovali korporácie a národnú ropnú spoločnosť, ktorá rozvíja ropné polia s nimi. Súd rozhodol, že spaľovanie plynu je nelegálne a musí sa zastaviť, ale v podstate to stále pokračuje. Vláda a korporácie iba rokujú o cieľovom termíne. Je jednoduché viniť vládu. Ale my, ktorí v krajine žijeme, vidíme, že to nie je len chyba vlády. Áno, nekoná, ako by mala, ale rovnako musíme obviniť korporácie z korupcie. Ak nigérijská vláda nemá silu na regulovanie korporácií, aké sú vaše skúsenosti s vládami ich domácich krajín? Sú ochotní tlačiť na to, aby firmy akceptovali striktnejšie environmentálne nariadenia a sociálne pravidlá? – Môžem hovoriť iba o svojej skúsenosti s holandskou vládou. Mal som možnosť stretnúť sa s holandským ministrom pre vonkajší obchod. Prezentoval som mu environmentálne problémy, zapríčinené konaním firmy Shell. Predtým minister hovoril o tom, ako sa snažia zabezpečiť, aby nadnárodné korporácie z ich krajiny rešpektovali všade na svete také isté štandardy, ako sú v Európe. Ale keď som mu ukázal reálny obraz – doslova obraz, pretože som mal so sebou zábery ilustrujúce environmentálnu situáciu delty Nigeru – minister zmenil názor. Začal tvrdiť, že pôsobenie korporácií v konkrétnej krajine nevyhnutne závisí aj od situácie a podmienok v nej. To znamená, že k vynucovaniu jednotných štandardov nepristupujú seriózne. Vo svojich domácich krajinách sa korporácie hrajú na dobrých. A to európskym vládam stačí, nestarajú sa, ako ich nadnárodné firmy konajú v ostatných krajinách sveta. V spolupráci s európskymi partnermi lobujeme za európsku legislatívu, ktorá by prinútila korporácie pôsobiť na základe rovnakých pravidiel, kdekoľvek sú aktívne. A súčasne požadujeme, aby občania z nečlenských krajín dostali právo obrátiť sa na Európsky súd so žalobami proti konaniu európskych korporácií v ich vlasti. Je to dôležité. Vlády krajín tretieho sveta nie sú silné. Väčšina z nich je skorumpovaných, naivných, čo korporácie využívajú. Znamená to, že aktivity zahraničných ropných spoločností v Nigérii sú nejako spojené s násilnosťami a politickým napätím, o ktorom sa môžeme občas dopočuť v médiách? – Násilie v delte Nigeru pramení predovšetkým z dôsledkov aktivít korporácií v regióne. Ich aktivity narúšajú environmentálnu, ekonomickú a sociálnu rovnováhu. Je to ako príbeh o dvoch mestách. Obytné štvrte a továrne firiem ako Shell sú ohradené od zvyšku krajiny ostnatým drôtom. Na jednej strane plota majú ľudia k dispozícii všetko pre moderný život. Celodenné dodávky elektriny, asfaltové cesty, vodu, pekné budovy, sociálne služby... Hneď za plotom môžete vidieť ľudí žijúcich v úplnej chudobe. Je to nerovnováha. Okrem toho, bohatstvo pochádza práve od týchto chudobných ľudí. Vidia potrubia s nespracovanou ropou vychádzajúce prakticky zo zadných dvorov svojich domov. No nevidia, že by sa „petrodoláre“ investovali späť do ich životov. Z celého tohto biznisu im ostáva len skaza. Takže aká môže byť odozva? Po rokoch čakania a viery, že príde zmena, po rokoch bezvýsledných diskusií a rokovaní s vládami a korporáciami, sa rozhodli vziať osud do vlastných rúk. A tak sa začala kríza. Okrem toho, problém nie je len v podplácaní niektorých politikov korporáciami. V niektorých prípadoch nadnárodné firmy samé priznali, že sponzorovali štátny terorizmus proti občanom krajiny. Financujú armádu, dávajú jej prostriedky na útoky proti občanom. Takže aký bude výsledok? Občania sa pomstia. A trpieť bude každý, vrátane korporácií. Existuje teda priame aj nepriame spojenie medzi pôsobením korporáciami v Nigérii, najmä v delte Nigeru, a krízou. Mnoho rozvojových krajín sa snaží získať väčší podiel na svojom surovinovom bohatstve, najmä na rope a plyne. Niekedy radikálnejšie, znárodnením, inokedy rokovaním s nadnárodnými korporáciami. Mohli by viesť politické tlaky v Nigérii k podobnému vývoju? – Možné to je. Niektoré zo súčasných rozhodnutí by nigérijská vláda predtým nikdy neprijala. Nedávno napríklad obvinila Shell a Chevron že štát ukracovali o dane v hodnotách miliárd dolárov. Vláda zrušila aj ťažobné licencie na tie ropné ložiská, ktoré korporácie nevyužívali, a tým Nigériu pripravovali o príjmy. Náš prezident vyhlásil, že Shell musí opustiť jeden z regiónov do decembra 2008 a nahradí ho spoločnosť, ktorá bude ochotná dodržiavať striktnejšie nariadenia. Toto sú pozitívne kroky. No jedna vec je dávať politické vyhlásenie, druhá stáť za nimi konkrétnymi politickými činmi. A jediným z dôveryhodných spôsobov, ako to urobiť, je znovu prerokovať zmluvy s ropnými spoločnosťami. Národné zhromaždenie, nigérijský parlament, začalo vyšetrovanie zmlúv medzi nadnárodnými firmami a národnou ropnou spoločnosťou. Podozrievajú ich, že sú naklonené príliš v prospech korporácií. Ak myslí vláda svoje slová vážne a zaujme aktívny postoj, samozrejme že dokáže získať pre ľudí v Nigérii viac. EÚ považuje Západnú Afriku za jednu z energetických alternatív. Objavila sa aj myšlienka stavby plynovodu z Nigérie cez Saharu do Stredomoria. Za akých okolností by bol takýto podnik osožný pre oboch partnerov? – Prečo by mala byť Európa zainteresovaná do výstavby plynovodu do Nigérie? Prečo nemôže kupovať náš plyn alebo ropu priamo? Kto bude toto zariadenie kontrolovať? Ktorá firma? Pretože vlastník transportného systému bude potom kontrolovať nigérijské nerastné bohatstvo účinnejšie, než obyvatelia Nigérie. On určí, koľko ropy a plynu sa prepraví a koľko to bude stáť. V súčasnosti nie je naša vláda schopná s istotou povedať, koľko nespracovanej ropy opúšťa krajinu. To isté sa bude diať s plynom. Takže z dlhodobého hľadiska nebude bez dodatočných mechanizmov takýto projekt pre Nigériu výhodný. Akých dodatočných mechanizmov? – Takých, ktoré zaistia, aby Nigéria predávala svoju ropu a plyn na úrovni medzinárodných cien. Inak, nech otvoríte akékoľvek transportné cesty, môže to byť prospešné pre vás, nie však pre našu krajinu. EÚ a USA nie sú pre Nigériu jediné alternatívy predaja energetických surovín. Stále aktívnejšie je Rusko a Čína. Vytvára takáto „globálna konkurencia“ širšie možnosti získania výhodných kontraktov? – Súťaž môže byť vyrovnaná iba vtedy, ak sú všetci jej účastníci na rovnakej úrovni. Ale toto je súťaž medzi veľkými hráčmi. Nič nenasvedčuje, že by ktorákoľvek z tých krajín ponúkala Nigérii skutočne vyrovnané partnerstvo. Zaujímajú sa o jej suroviny, nie o jej rozvoj. Vráťme sa na lokálnu úroveň. Ako ste povedali, korporácie si strážia vlastné záujmy a politici môžu byť skorumpovaní. Aká je úloha občianskej spoločnosti v Nigérii? Je schopná politikov aspoň trochu kontrolovať, tlačiť ich k zastupovaniu záujmov občanov? – Mnohé malé zmeny v Nigérii priniesla práve aktivita občianskeho sektora. Bez neho by bola Nigérie pravdepodobne ešte stále diktatúrou. Občianske skupiny boli schopné vyvíjať nátlak na vojenskú juntu, aby ustúpila a umožnila rozvoj demokracie. Občianska spoločnosť však neprestala byť aktívna ani po nastolení civilnej vlády. Snaží sa vychovávať tých, ktorí sú pri moci. Vyvíja tlak na väčšiu transparentnosť a kontrolu vlády. Pokiaľ ide o ropný sektor, naša mimovládna organizácia bola lídrom kampane za prijatie jednotného environmentálneho práva v Nigérii, ktoré by nahradilo existujúce čiastkové nariadenia pre rôzne oblasti. Mimovládne organizácie sa ďalej zameriavajú na dosiahnutie väčšej rozpočtovej transparentnosti a zodpovednosti za vynakladanie štátnych prostriedkov. Občianska spoločnosť robí, čo len môže, ale musíme brať do úvahy aj prostredie, v ktorom pôsobí. A to jej veľmi nepomáha. Ostáva ešte veľa práce a potrebujeme čo najväčšiu podporu z celého sveta.