Komu žiť na Slovensku chorošo...

„Ľudia sa majú oproti minulosti lepšie, aj keď si to nie sú schopní pripustiť.“ Myslí si to prezident Nadácie F. A. Hayeka a prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Oravec. Túto perlu priniesla pred týždňom jedna zo slovenských tlačových agentúr. Kedysi ľudia zrútili komunistický režim, lebo im prekážalo, že ktosi iný rozhodoval o tom, čo im treba. Po takmer dvadsiatich rokoch sme sa dostali viditeľne ďalej. Jeden z hlavných ideológov liberalizmu vie nielen to, čo vedeli ideológovia komunizmu, ale dokonca presne vie aj to, ako sa ľudia majú. Ani sa ich na to nemusí pýtať. Vyjadrenie Jána Oravca svedčí o tom, že tak veľa sa tu za tie dve desaťročia zasa nezmenilo. Iba krátku dobu trvalo presvedčenie, že o tom, či sa ľudia majú dobre alebo zle, resp. o tom, čo vlastne chcú, budú rozhodovať sami. Ilúzie vyprchali a ostala tvrdá realita prezentujúca sa nástupom nového druhu boľševikov. Jeden za všetkých Paradoxom je, že novodobých pravicových boľševikov nie je zďaleka väčšina, iba ich počuť a vidieť väčšmi ako ostatných. Používajú jednoduchý recept, ktorý na sebe dokazuje práve Ján Oravec. Prezidentuje nielen ideologicky jasne vyhranenej a zameranej nadácii, ale aj zdanlivo nezávislému a ideologicky nezaťaženému združeniu, ktoré takmer nikoho nezdružuje (ak porovnáme celkový počet podnikateľov s počtom členom tohto združenia). Má to niekoľko výhod (môžete napr. dostávať dva platy, alebo aspoň nejaké odmeny k jednému platu), ale tou najväčšou je, že raz sa v médiách ukážete ako šéf nadácie, potom ako šéf podnikateľov a navyše občas ešte aj ako „odborník – analytik“. Podobným spôsobom funguje niekoľko ďalších jednotlivcov pod viacerými organizáciami. Príkladom je Inštitút ekonomických a spoločenských analýz INESS, ktorý je „nezávislý“, ibaže prednedávnom podpísal akési ideológiou liberalizmu prešpikované vyhlásenie. Pridal sa nielen k Oravcovej Nadácii F. A. Hayeka, ale aj k Liberálnemu inštitútu z Českej republiky, Hayekovmu inštitútu z Rakúska, Liberálnemu inštitútu zo Švajčiarska či Hayekovej nadácii z Ruska. A aby bol obraz „nezávislosti“ dokonalý, do partie sa pridal aj slovenský Konzervatívny inštitút. Hoci už len toto by v normálnych podmienkach stačilo ako dôkaz jasnej ideologickej orientácie a jednostranného politického zamerania všetkých týchto inštitúcií a ich spriaznených subjektov, slovenské médiá vytrvalo vytvárajú obraz, že ide o navzájom nezávislé organizácie. Príkladom je priestor v minulotýždňových Hospodárskych novinách, ktoré zdanlivo umožnili pluralitný priestor na rôzne názory na vládnu ekonomickú politiku vo vzťahu k terajšej kríze. Okrem štátneho tajomníka MF SR F. Palka tam dostali priestor Ivan Mikloš z SDKÚ-DS a spolu s ním jeden „nezávislý analytik“ z INESS a druhý z Hayekovej nadácie. Asi nikoho neprekvapí, že tí traja prezentovali navlas rovnaké názory. Pluralita ako remeň. Novodobí boľševici Takto sa aj médiá naoko skryto, ale pre trošku rozhľadeného človeka vlastne celkom otvorene zapájajú do politického boja. Namiesto toho, aby boli nestrannými pozorovateľmi a komentátormi, stávajú sa priamymi aktérmi politiky a navyše ani nie sú akousi treťou stranou – úplne zreteľne pôsobia v prospech slovenskej pravice. Spolu s neprehľadnou sieťou nadácií a inštitútov, za ktorými však stojí dokopy iba zopár ľudí, vytvárajú dojem, že ich je strašne veľa, dokonca väčšina a že reprezentujú aj väčšinový názor ak už nie celej spoločnosti, tak jej istej časti (napríklad ekonomických odborníkov). Ľudia, ktorí majú iní názor, dnes dostávajú oveľa menší priestor, dokonca v podstate žiadny, ak si ho vlastným úsilím a vlastnou húževnatosťou nevybojujú sami. A za oveľa tvrdších podmienok na rozdiel od pravicových „think-tankov“, u ktorých v konečnom dôsledku nikdy presne neviete, odkiaľ majú peniaze a kto ich naozaj sponzoruje. Jasné je iba to, prečo. V skutočnosti úlohou týchto inštitúcií nie je „rozmýšľať“, takže nazývať ich „think-tank“ je zahmlievaním skutočnosti. Napokon, na takúto činnosť u nás ani nemajú dosť ľudí, keďže zväčšia ide len o zopár jednotlivcov. Tieto inštitúty a nadácie sú platené za to, aby bez zbytočného vlastného rozmýšľania pôsobili na verejnosť v zmysle nejakej – v tomto prípade pravicovej liberálnej – ideológie. Ide o moderné a menej nápadné vymývanie mozgov, ale to neznamená, že by bolo menej účinné. Skôr naopak. V konkrétnych záležitostiach sú tieto „inštitúty“ väčšinou úspešné. Predsa len hovoria o niečom, čomu ľudia nerozumejú a tak ľahko podľahnú populistickému zjednodušovaniu pravicových ideológov a manipulátorov. Ale vo všeobecnosti to už také jednoduché nie je, a naopak veľmi jednoduché je povedať, prečo. Radoví občania si vzhľadom na svoju kvalifikáciu nedokážu mnohé vysvetliť, ale dokážu vnímať realitu. A tak sa vytvára disproporcia medzi dnešnými boľševikmi a skutočnosťou, ktorá je iná, než by podľa ich slov mala byť. Občas sú z toho prirodzene frustrovaní a rovnako prirodzene siahajú k typickým boľševickým nástrojom – ako Ján Oravec, ktorý popiera výsledky reprezentatívneho prieskumu o spokojnosti ľudí. A tvrdí ľuďom, že sa vlastne majú úplne inak, než to každý deň cítia na vlastnej koži a vidia na vlastné oči. Mať sa lepšie znamená... Pána Oravca z toho musí šľak trafiť, ale ja som si minulý týždeň vychutnal klasickú „budovateľskú“ komédiu Hudba z Marsu v hlavnej úlohe s Jaroslavom Marvanom. Moja manželka, ktorú politika zaujíma tak, že ani voliť nechodí, v jednej chvíli sucho skonštatovala, že ona by sa pred revolúciou asi aj tak mala lepšie. Podľa Hayekovcov jasná komunistka, lenže tak jednoduché to nie je. Spýtal som sa jej prečo, veď také príjmy by sme za tých čias nikdy nedosiahli, na čo zareagovala: A načo ti to všetko je, keď nemáme čas sa ani na chvíľu zastaviť a tráviť bezstarostný čas s deťmi, rodinou, priateľmi? Pomôžem si ešte jednou filmovou spomienkou. Vo vynikajúcom filme Jiřího Menzela na motívy úžasného Bohumila Hrabala Slavnosti sněženek je scéna, v ktorej chlapi zastavia kombajn uprostred poľa, lebo v kukurici zbadali diviaka. Odbehnú pre pušku a potom diviaka naháňajú po záhradkárskej osade a dedine, kým ho nezastrelia. Kapitalista by sa musel zhroziť a je jasné, že na takúto nízku produktivitu práce (spôsobenú aj nízkou pracovnou morálkou) sme v konečnom dôsledku museli nejako doplácať, lebo ekonomika nie je perpetuum mobile. Ale v tej scéne je ukryté tajomstvo onej nespokojnosti polovice ľudí (podľa zistení Hospodárskych novín) s terajším životom. Mnohí sa nemáme lepšie, aj keby Ján Oravec a všetci jeho ideologickí „bratia“ stokrát tvrdili opak a dokazovali to nezmyselnými štatistikami. Nemáme sa lepšie, lebo mať sa dobre je iba trochu spojené s materiálnym dostatkom. Pánovi Oravcovi stačí, že „dnešná ponuka sa s rokom 1989 podľa neho nedá porovnať, je pestrejšia a kvalitnejšia oproti šedi socialistických obchodov.“ Ale väčšina ľudí chce od života viac. Napríklad menej stresu a viac istoty, ktorá prináša do života pokoj a umožňuje sústrediť sa aj na niečo iné, než na zaháňanie neistoty. Formálne možnosti reálne nedosiahnuteľné Väčšina ľudí by prijala nižšie príjmy, keby ich mala stabilné, a najmä – keby ich mala viac-menej isté. To nie je volanie po štátnom paternalizme, pretože väčšina ľudí sa práce nebojí. Bojí sa naopak toho, že prácu a možnosť zarobiť si na dôstojný život mať zrazu nebude a nebude to záležať na človeku a na jeho pracovných výkonoch. Realita je taká, že v kapitalizme ľudia prichádzajú o prácu bez vlastnej viny a nikto im nedá záruku, že keď sa budú usilovať a budú chcieť poctivo robiť, že nejakú prácu získajú. Ľudia tiež nezískali po nežnej revolúcii moc a to ani na podnikovej úrovni. „Držať hubu a krok“ musia aj dnes, aj dnes môžu prísť o prácu len preto, lebo sa niekomu znepáčili a pri istej miere nezamestnanosti je to ešte jednoduchšie, ako kedysi. Moc prešla z rúk partajných tajomníkov na všetkých možných úrovniach do rúk boháčov, ale spoločnosť tým nie je o nič demokratickejšia a z hľadiska ľudí, ktorí moc (peniaze, majetok, kapitál) nemajú, nie je život v takej spoločnosti o nič slobodnejší. Pocit neslobody, reálnej nemožnosti využívať formálne príležitosti je asi najviäčšmi frustrujúci moment ponovembrového vývoja na Slovensku. Pripomína mi to politické „slobody“ po prijatí tzv. záverečného helsinského aktu v roku 1975. Formálne existovali, dokument dokonca musel byť od slova do slova zverejnený, aby sa s ním mohol každý občan oboznámiť. V skutočnosti však komunistické režimy viac či menej tvrdo zasahovali proti každému, kto tieto formálne príležitosti chcel využiť. Dnes je to rovnaké s možnosťou cestovať po celom svete, alebo okamžite si „vďaka bezúčelovému hotovostnému úveru“ kúpiť „všetko, čo vás osloví“. Ľudia sú o to nespokojnejší, že tieto nereálne „možnosti“ na nich – na rozdiel od komunistickej minulosti – útočia agresívne zo všetkých strán. O to väčšmi si uvedomujú svoju „nemožnosť“. Napokon, je to práve ideológia bezbrehého liberalizmu, ktorá stavia na piedestál individualizmus a spoločnosť tak mení na beztvarú masu ľudských bytostí, ktoré nič nespája. Naopak, sociálny darwinizmus ich stavia proti sebe, likviduje kedysi bežné spoločenské prepojenia, núti ľudí bojovať namiesto toho, aby spolupracovali. Spoločnosť, či spoločenstvo samo o sebe dnes nie je považované za žiadnu hodnotu. Nečudo, že narastá agresivita, násilie, vzájomná nevraživosť a spoločnosť sa rozpadá na milión čiastočiek, ako keď sa rozbije sklo. Podľa Hayekovcov sme nesvojprávni Pamätám si, akoby by to bolo včera, keď sme sa na hodine ruštiny učili o klasickej básni Nikolaja Alexejeviča Nekrasova Komu žiť na Rusi chorošo. Dodnes si pamätám na „zápletku“ a stručný dej diela, ktorého hlavnými hrdinami sú obyčajní roľníci. Dnes by to boli poľnohospodári, alebo pracujúci vo fabrike, či zdravotné sestry, učitelia, drobní úradníci. A hoci Nekrasov žil v 19. storočí, parafrázy na jeho báseň by sme poľahky našli aj v našom dnešnom svete. Jánovi Oravcovi je odpoveď jasná: za najväčšie pozitívum, ktoré priniesla zmena režimu, považuje Oravec „ekonomickú transformáciu, konkrétne privatizáciu. Za relatívne krátky čas sa podarilo presunúť majetok štátu do súkromných rúk,“ píše sa v agentúrnej správe. Čo tam po tom, ako sa to celé udialo, čo tam po tom, za akú cenu to bolo také rýchle, čo tam po tom, aké dopady to má na celé hospodárstvo a najmä na spoločnosť ako celok? Tí, do ktorých „súkromných rúk“ sa bývalý štátny majetok „presunul“ – ak aj nie hneď, ale v druhom kroku – sú chlebodarcovia takýchto „Oravcov“ a ak sú spokojní oni, musíme byť všetci. A ak nie sme, tak nie preto, že by sme neboli, ale preto, že „si to niekedy nie sme schopní pripustiť“. Obávam sa, že keby N. A. Nekrasov žil o 150 rokov neskôr, a keby na rozdiel od Ruska žil v našich zemepisných šírkach a dĺžkach, pokojne by znovu mohol napísať svoju slávnu poému a ani by sa nemusel trápiť použitím originálneho rýmu. Formou možno áno, ale obsahovo by sa toto jeho dielo z našich čias od skutočného ani veľmi nelíšilo. Isteže sú tu skupiny ľudí, ktoré sú spokojné bez výnimky, skupiny ľudí väčšmi spokojných, ale je tu výrazná skupina ľudí viac či menej nespokojných, ktorí cítia, že sa „kedysi“ mali lepšie. Majú na to celkom prozaické dôvody a majú na toto hodnotenie svojej reality rovnaké právo, ako tí, ktorí sú spokojní. Pravicoví ideológovia, ktorí sa zodpovedajú iba svojim sponzorom, ktorých nikto nikdy nevolil (keď skúsili vstúpiť do politiky, tak žalostne pohoreli) a preto nenesú žiadnu zodpovednosť za osud Slovenska a jeho obyvateľov, si bohužiaľ môžu dovoliť týchto ľudí urážať. Politici ich a ich motívy však musia brať do úvahy. A podľa nich konať. Autor pracuje na úrade vlády Text vyjadruje jeho osobné názory