Dvojaké štandardy
David Chipashvili je environmentálny aktivista, pracuje v organizácii Zelená Alternatíva, ktorá sa venuje advokačnej práci v oblasti životného prostredia. Jej úlohou je informovať ľudí, ktorých život ovplyvňuje ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC), o ich právach a uplatňovaní nárokov a zastupuje ich záujmy voči rozvojovým bankám. David Chipashvili tiež monitoruje environmentálne a sociálne grantové programy, ktoré poskytuje gruzínskej vláde korporácia BTC Co./BP. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist Európa presadzuje na globálnej úrovni viacero environmentálnych iniciatív. Európske inštitúcie dokázali dotlačiť viacero pristupujúcich a členských krajín k prísnejšej ochrane životného prostredia. Ako sa vníma v Gruzínsku, ktoré je politicky „susedom“ Európy? – Aktívne som sa angažoval v projekte stavby ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan. Tretinu z nákladov na projekt kryli medzinárodné finančné inštitúcie, čo asi 1,5 miliardy dolárov. Angažovala sa v ňom aj Európska banka pre obnovu a rozvoj a viacero exportno-importných agentúr. Krajinám, ktorých sa projekt bezprostredne týkal – Azerbajdžanu, Gruzínsku a Turecku – tvrdili, že bude spĺňať všetky relevantné medzinárodné štandardy, aj európske environmentálne štandardy. No v tomto úplne zlyhali. Ropovod sa začína v azerbajdžanskom Baku, prechádza cez Gruzínsko a končí sa v tureckom stredomorskom prístave Ceyhan. Gruzínske a azerbajdžanské environmentálne organizácie od začiatku tvrdili, že Azerbajdžan nemá dosť ropy na to, aby ho naplnil. Bolo jasné, že bude potrebovať dodatočnú surovinu z Kazachstanu. No investori tvrdili opak. Pri príprave projektu preto vôbec nespracovali hodnotenie o environmentálnych dopadoch na Kaspické more pri preprave ropy tankermi. Environmentálne štandardy sa obišli aj pri výbere trasy po súši. O konečnej trase sa vlastne rozhodlo ešte predtým, ako prebehlo environmentálne a sociálne hodnotenie. Nediskutovalo sa o žiadnych alternatívach. V dôsledku toho prechádza ropovod viacerými národnými parkmi, zdrojmi vody, a inými vzácnymi prírodnými oblasťami. V Gruzínsku napríklad prechádza údolím Bordžomi, v postsovietskom priestore známom zdroji minerálnych vôd. Ich vývoz tvorí desať percent exportu krajiny – ak v údolí unikne ropa, strácame ho navždy. Spomínali ste, že environmentálne organizácie upozorňovali na nedostatok ropy v Azerbajdžane. Aká je súčasná situácia? – V októbri 2008 podpísali spoločnosti riadiace BTC ropovod, na čele s BP, kontrakt na dovoz kazašskej ropy. Najprv sa bude železnicou prevážať z nálezísk do kazašského prístavu na kaspickom pobreží, odtiaľ malými tankermi do Baku, a tam sa bude pumpovať do ropovodu. Stalo sa presne to, čo sme predpovedali. A ako som už upozornil, nebola pripravená žiadna štúdia environmentálnych dopadov na Kaspické more, ktoré je veľmi citlivým a krehkým ekosystémom. Je domovom viacerých endemických druhov, ktorých prežitie by únik ropy ohrozil. Keďže je na Kaspickom mori šesťdesiat až osemdesiat dní v roku zlé počasie, pravdepodobnosť havárie tankera je vyššia. Únik ropy by bol environmentálnou katastrofou. Gruzínske mimovládne organizácie sa kriticky vyjadrovali aj k sociálnym dopadom projektu. V čo bol problém? Nepriniesol pracovné miesta a peniaze do štátneho rozpočtu, ktoré mohli putovať na sociálne účely? – Zo sociálneho hľadiska je projekt problematický vo viacerých aspektoch. Pri stavbe ropovodu prechádzali cez dediny v okolí trasy ťažké nákladné autá, ktoré ničili domy. Doteraz sú na súdoch stovky prípadov žiadostí o kompenzáciu a „mechanizmus nápravy škôd“, vytvorený pri projekte, registroval asi 4 000 sťažností. Problémy vyvstali aj v súvislosti s porušovaním medzinárodných pracovných pravidiel. Stavební robotníci mali iba jednomesačné kontrakty. V lete pracovali 13 až 14 hodín denne, v zime 10 až 11 hodín. Platení však boli ako za normálnu prácu, žiadne nadčasy. A poslednou kvapkou bolo, keď v Azerbajdžane britský stredný manažér zbil robotníka za to, že si vzal do práce ochrannú prilbu nesprávnej farby – bielu, určenú pre manažérov, namiesto žltej. Toho zbitého zamestnanca museli hospitalizovať, a nie je to jediný prípad. Už ani nehovorím o ďalších súvisiacich záležitostiach, ako je nárast pašovania, prostitúcie a podobne. Zhrnul by som to tak – zahraničné firmy uplatňovali dvojaké štandardy. Čo tým myslíte? – Iné ako doma. V krajinách Kaukazu sú environmentálne štandardy veľmi slabé. Ak chcete spustiť nejaký projekt, výrobu a podobne, nemusíte splniť prakticky nič. Pri projektoch „kategórie A“, podľa klasifikácie EBRD, vyžaduje gruzínska legislatíva iba environmentálne hodnotenie, ekologickú expertízu trvajúcu maximálne 20 dní. Za tak krátky čas je však nemožné zhodnotiť dopady veľkých projektov. Medzinárodné finančné inštitúcie tvrdia, že ich účasť zvýši environmentálne požiadavky, pretože uplatňujú medzinárodné či európske pravidlá. Ale to nie je pravda. Jedným z dôvodov je korupcia, najmä v Azerbajdžane. Nie je to tak, že najprv musíte do krajiny priviesť zahraničných investorov, naštartovať ekonomiku, a potom môžete hovoriť o prísnejších reguláciách? – Tak to nefunguje. Pozrite sa na Gruzínsko. Keď sa spustila stavba ropovodu BTC, zúčastnené firmy spolu s vtedajšími prezidentmi Gruzínska a Azerbajdžanu tvrdili, že prinesie regiónu hospodársky rozvoj, politickú stabilitu, zvýši životnú úroveň. A čo sme dostali? V ideálnom prípade prináša ropovod do gruzínskeho štátneho rozpočtu ročne 50 miliónov dolárov. Z makroekonomického hľadiska to nie je nič. Okrem toho, počas vojny s Ruskom v auguste tohto roku bol prvým cieľom ruských náletov. Ruské lietadlá bombardovali údolie Bordžomi, zhorelo tisíc hektárov panenského lesa. V Turecku zasa ropovod prechádza cez kurdské oblasti a je častým cieľom teroristických útokov. Popri EBRD chce v Gruzínsku intenzívnejšie pôsobiť aj Európska investičná banka (EIB). Existujú mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby boli pri týchto investíciách brané do úvahy aj environmentálne a sociálne aspekty? – EIB bude úzko spolupracovať s EBRD, bude využívať jej expertízy a skúsenosti v regióne. Štandardy EBRD, ak by boli dodržiavané, sú samozrejme vyššie, než národné. Gruzínsko už v podstate ani žiadne sociálne a environmentálne štandardy nemá. Zrušilo ich v snahe prilákať zahraničných investorov. Ak teda bude banka dodržiavať vlastné pravidlá, pomôže to. Skúsenosti z prechádzajúcich projektov však bohužiaľ ukazujú, že to tak nemusí byť. Banka skrátka akceptovala stav, aký je. Nemá sa o rešpektovanie pravidiel, zákonov starať predovšetkým gruzínska vláda? – Ako som už naznačil, jedným z problémov je korupcia. A naša vláda proti nej začala bojovať veľmi zvláštnym spôsobom. Pred „ružovou“ revolúciou u nás existovalo mnoho regulačných úradov, väčšina z nich bola úplne skorumpovaná. Nová administratíva, údajne v snahe „vyčistiť štátnu správu“, začala regulačné agentúry, zákony a štandardy rušiť. Medzi nimi aj tie, ktoré mali chrániť životné prostredie. V takejto situácii je samozrejmé, že sú medzinárodné štandardy lepšie. Lepšie než nič. Mimovládne organizácie, ako je tá vaša, sa snažia dotlačiť exekutívu k väčšej zodpovednosti, transparentnosti. Ako vás vnímajú? Kritici nie sú väčšinou veľmi obľúbení... – Keď naša organizácia bojovala za zmenu trasy ropovodu BTC a rešpektovanie štandardov, bývalo častou praxou, že vláda rozdeľovala mimovládne organizácie na „dobré“ a „zlé“, ktoré mali byť údajne agentmi Ruska. Šlo o prioritný projekt, ktorý mal priniesť hospodársku prosperitu, preto nás automaticky nazývali agentmi najväčšieho nepriateľa. Boli ste buď s vládou, alebo proti štátu. V každom prípade, v Gruzínsku bol tento tlak stále pomerne mierny. Nemohli nás utláčať, použiť proti nám štátnu moc. V Azerbajdžane však mal aj charakter vyhrážok smrťou. Polícia ničí pri hľadaní „dôkazov“ kancelárie kritikov a podobne. Tvrdé je to aj v Turecku – polícia napríklad trikrát zničila, a nakoniec úplne zablokovala, kanceláriu aktivistu, ktorý počas BTC kampane bránil práva Kurdov. Problémom je, že medzinárodné finančné inštitúcie takúto prax jednoducho akceptujú. Nič nehovoria a projekty financujú ďalej. Napriek tomu sa vám však podarilo čiastočne uspieť minimálne v jednej kampani. V prípade hroziacej privatizácie vodárenského systému v Tbilisi ste poukazovali na netransparentosť a porušovanie dohôd. O čo presne šlo? – Vodárenská spoločnosť Tbilisi, ktorú vlastnilo mesto, bola ziskovou spoločnosťou. V roku 2004 začala s rekonštrukciou a modernizáciou vodovodov. V roku 2007 požiadalo Tbilisi Európsku banku pre obnovu a rozvoj (EBRD) o podporu vo výške 25 miliónov eur. A do projektu sa tak dostali dva veľmi kontroverzné prvky. Po prvé, že bloky mali dostať spoločné merače vody, nie individuálne pre každý byt. Predstavte si štrnásťposchodovú obytnú budovu, v ktorej sa musia obyvatelia dohodnúť, kto zaplatí akú časť spoločného účtu... A druhým kontroverzný bodom bola požiadavka EBRD, aby bol v realizácii projektu zavedený mechanizmus PPP – verejno-súkromných partnerstiev. Údajne na zlepšenie riadenia systému. Vodárenská spoločnosť bola zisková a robila svoju prácu dobre, takže v skutočnosti neboli PPP vôbec potrebné, EBRD ho však stanovila ako podmienku svojho financovania. Nebudem ani veľmi rozvádzať, že EBRD v skutočnosti porušila konvenciu OSN o práve na vodu, pretože napriek našim požiadavkám zverejnila štúdiu uskutočniteľnosti až po schválení projektu. Ukázalo sa, že v štúdii sú niektoré zvláštne tvrdenia. Napríklad dôvodom na zavedenie spoločných meračov vody malo byť, že v opačnom prípade by musel mať každý byt v Gruzínsku štyri samostatné merače – jeden na studenú, jeden na teplú vodu, jeden na prívod vody do kuchyne, jeden na kanalizáciu. To je nezmysel. Každý v Gruzínsku vie, že dodávky teplej vody už jednoducho neexistujú. Byty majú len jeden prívod so studenou vodou. Okrem toho samozrejme neexistuje nijaký špeciálny prívod na vodu do kuchyne. Je to tá istá rúra. A pokiaľ ide o kanalizáciu, tú nemá meranie nijaký zmysel. Nerobí sa to nikde na svete. Oni však dospeli k záveru, že štyri vodné hodiny do každého bytu sú neekonomické, príliš drahé, preto treba zaviesť spoločné pre celý blok. Ešte zvláštnejšie veci sa začali diať po schválení projektu. Ministerstvo hospodárstva a radnica v Tbilisi totiž zrazu ohlásili privatizáciu vodární. To prekvapilo aj EBRD. Tender vyhrala švajčiarska firma, o ktorej sa ukázalo, že nemá nijaké aktivity nikde na svete. Bola založená len v roku 2005 a nik o nej nič nevedel. Nemali dokonca ani vlastnú webstránku. Okrem toho vyhlásením tendra na privatizáciu ministerstvo porušilo zákon. Vodárne totiž vlastnilo mesto, a nie štát. Na vyhlásenie privatizácie teda bol potrebný dekrét mestskej rady, ktorý ministerstvo nemalo. Spolu s ďalšími mimovládnymi organizáciami sme poukazovali na tieto prešľapy. Tender bol potom zrušený. V novembri však prezident vydal dekrét, ktorým rozhodol o priamom predaji vodární. Využil tak hlúpy gruzínsky zákon, ktorý mu umožňuje priamo predať prakticky čokoľvek. Bez tendra, bez diskusie. V inom aspekte však bol tender protiprávny. Stanovoval totiž tarify stočného, čo má v kompetencii nezávislá regulačná agentúra. V súčasnosti je celý proces v slepej uličke. Prezident a agentúra sa nevedia dohodnúť, kto má o čom rozhodovať. Okrem toho, o týchto problémoch sme informovali aj EBRD a oni sa rozhodli, že by mali z projektu odísť.
