Strácanie nájdeného času
(Úryvok z pripravovanej rovnomennej knihy) STRATA OSEM 1. Elvíra núti Matúša prisahať. Vrátil sa z nemocnice o desať minút neskôr, ako sa mal vrátiť. „Prisahaj, že si sa nerozprával s Jankou.“ Matúš prisahá. „Prisahaj, že si netelefonoval.“ „Komu?“ „Žene. Nejakej žene.“ „Prečo by som telefonoval?“ „Aha, zahováraš. Len pekne prisahaj.“ Matúš prisahá. „Prisahaj, že s Jankou nič nemáš.“ „Včera som prisahal.“ „Prisahaj znova.“ Prísaha potvrdzuje prísahu. Hoci: potvrdenie prísahy prísahou prísahu spochybňuje: prvú aj druhú. „Uprisahám sa na smrť,“ Matúš sa smeje. Je to smiech cez slzy. Na prsiach má ťažobu hanby. Vážený pán doktor. Podpredseda odbornej spoločnosti. Takmer docent. Ľudia ho už oslovujú ,pán docent´. Súdny znalec. ,Osobnosť´. Hocikomu sa nepodarí byť ,osobnosťou´. „Prisahaj, že si Janku nikdy nebozkal.“ „Prečo by som ju bozkával?“ „Prisahaj, prisahaj.“ Matúš prisahá. „Ani ste sa nedržali za ruky.“ Matúš prisahá. Elvíre svietia oči. Má široké zrenice. 2. Pán Fedor vraj „pije“. Slovko „vraj“ je dôležité, zriekame sa zodpovednosti. Slovko „pije“ má rôznorodý obsah. Pán Fedor niekoľkokrát stretol pána Igora. Takmer (aha: neurčité slovko „takmer“) pri každom stretnutí sa porozprávali, lebo pán Igor je veľavravný: z pánovho Igorovho dychu vychádzali obláčiky alkoholovej vône. „Pán Igor pije,“ povedal pán Fedor pánovi Matúšovi, keď sedeli vedľa seba na zasadnutí výboru lekárskej komory. „Áno?“ Pán Matúš sa začudoval. Zacítil v dychu pána Fedora slabú, ale nespochybniteľnú vôňu alkoholu. Spomenul si, že aj na schôdzi akademického senátu voňal pán Fedor koňakom. Pán Matúš „pil“ (vraj), ale prestal. Nie je abstinent, ale prísne sa kontroluje. Občas si dovolí alkoholový trip (veľmi si obľúbil slovo „trip“, vymyslel slovnú hračku „trip je ako vtip“), ale vráti sa do bdelosti, ktorú stráži ako vinohradník vinohrad. Naučil sa trochu opovrhovať ľuďmi, ktorí „pijú“, považuje ich za slabochov: čerpá z nich narcistickú, farizejskú rozkoš: „ja“ nie som ako „oni“. 3. Všimnime si, kto sú „oni“. Myslím si, že jestvuje „ono“, zem nikoho, „hic sunt leones“. Obývajú ho, ako si mysleli páni Herodotos alebo Jung, obludné bytosti: s tromi očami, ľudožrúti, Tiene, anjeli atď. Obyvatelia „oného“ sú „oni“. Sú aj ľudia, ktorí sa narodili a žijú v mojom príjemnom svete, ale akosi splaneli a stali sa z nich „oni“. Dozvedel som sa, že pán Igor, príjemný pán, kandidoval za poslanca hnutia, ktoré mi je veľmi nesympatické. Dcéra pána Igora sa (vraj) stýka s „podsvetím“. Hm. „Podsvetie.“ Pre antického Gréka, pre pána Offenbacha, pre moderného Slováka významné slovo. „Ono“. „Oni“. „Ono“ môže poslať ľudí, ktorí sa s nami spriatelia. Stanú sa z nich „my“. Nie je „ono“ pravlasťou každého z nás? Odkiaľ prišli naši predkovia, Slovania? Odkiaľ prišli naši predkovia, atómy uhlíka, vodíka, železa, kyslíka atď.? 4. „Ja nie som ako oni.“ Z „my“ odíde „ja“ do svojej pustatiny. Ako Ján Krstiteľ. Opustení „my“ sú „oni“. „Ja“ prichádza a odchádza: „my“ a „oni“ sa striedajú. „Kréťania klamú,“ hovorí Kréťan. Toto: aha: je najpozoruhodnejší príklad vzniku „oni“. Ján Krstiteľ je na púšti, a my medzi ním a nimi („ja“, „oni“) bolo ďaleko: aby sa „oni“ zrazu nepremenili na „my“. Kréťan, ktorý hovorí, že Kréťania klamú, odíde na Cyprus. Spozná Cyprus. „Aj Cyperčania klamú.“ Spozná, že klamú aj na ostrovoch Rodos, Malta, Sardínia. „Narcistický“ Ján Krstiteľ nosí so sebou svoje „Id“. Keď duša opustí telo (kade? ústami?), kde ostane „Id“? „Id“ obývajú „oni“. Ale aj „Superego“ obývajú „oni“. Jána Krstiteľa obýva Boží hlas. Kde je Jánova Krstiteľova „čistá“ duša. Prečo hľadáte „čistotu“? Akú „čistotu“? Opýtame sa pána Kanta. Čo je „čistý“ rozum. Ale pán Kant mlčí. 5. Traja chlapci: kráľ Ubu, opitá loď a Maldoror sú ich hračky. Predstavili svetu patafyzickú hádanku. Svet ako žart. Ukrutnosť žartu je ako ukrutnosť železnej zbrane. Aha, ukrutnosť pluhu. Zúrodnená zem krváca rozťatými červíkmi. Vyorané mláďatá krta nevedia o dožinkových slávnostiach. Hádankami si krátime čas. Je krátky, ale chceme ho mať kratší, ako je. Žart musí byť neopatrný, bezohľadný: ako pokus. In vitro. Keď počúvame Maldororove spevy, škrípanie opitej lode a sebachvály pána Ubu, sme v školskom laboratóriu. Pán učiteľ naleje do kyseliny zásadu. Školská chémia má silu, pôvab, tajomstvo alchýmie. Škola: aha. Prázdniny. Škola je svet prázdnin. Štvrtý chlapec nás učí pôvabne prázdninovať. (Jarry, Ducasse, Rimbaud, Radiguet). 6. Zber zaujímavých slov, Ivan sa zabáva. „Čereň.“ „Vreteno.“ „Jarmo.“ „Bzdocha.“ „Krvavnica.“ „Fľochnúť.“ „Feľať.“ „Vrúbeľ.“ Akoby sme sa prechádzali po lúke so vzácnymi kvetmi. „Si in?“ „Som v obraze.“ „Super.“ Ktosi odhadzuje plastikové obaly. „Vrzúka to neúrekom.“ Slová sa nasypú do pamäti ako prísady do misky. „Feruľa.“ „Čo máš za lubom?“ „Rád by som chytil šnelcúg.“ „Tak friško utekaj.“ Akoby sme boli v antikvariáte. Voňajú liečivé byliny, pleseň, suchá koža, prach, staré súkno. Chvíle. Ako keď si odskočíš do kostolíka na jeden otčenášik. Potom vybehneš, aby si nezmeškal večerné televízne spravodajstvo. Chvíle sa kotúľajú v čase ako kamienky v prúde rieky.
