Ústup muža (2)

V prvej časti Ústupu muža (Slovo 47/2008) sme sa dočítali o typoch tradičnej rodiny vo svete, ako ich opísal švédsky sociológ Göran Therborn vo svojej štúdii Pohlavie a moc: Rodina v 20. storočí (Between Sex and Power: Family in the World 1900 - 2000). Štúdia načrtla možnosti vplyvu nástupu kapitalizmu, ale aj socialistického hnutia, na rozpad striktne patriarchálnej rodiny v západnej civilizácii. V druhej časti historik Eric Hobsbawm hodnotí Therbornov prístup k zobrazeniu obrovských zmien, ktoré sa udiali v modeli západnej rodiny v poslednej tretine 20. storočia. Na Západe bol ústup a napokon pád patriarchátu do poslednej tretiny minulého storočia viac ako kdekoľvek inde založený na vnútornej dynamike domáceho prostredia. Organizovaná ideológia a štátna moc sa až do neočakávaného „baby-boomu“ po roku 1945 realizovala najmä prostredníctvom podpory pôrodnosti. Vplyv štátu na rodinu bol teda menej významným z faktorov zmeny, pričom štátne opatrenia, ktoré rodinu priamo ovplyvnili najväčšmi, boli zavedenie povinného základného vzdelania pre dievčatá rovnako ako pre chlapcov a zákaz detskej práce. Spôsobili totiž, že výchova detí pre rodičov podstatne zdražela. Moderný model starostlivosti o rodinu nepresadzovali krajiny v jadre kapitalistického vývoja, ale jeho okrajové časti – spoločenstvá bielych nekatolíckych osadníkov v Austrálii, na západe a strednom západe Severnej Ameriky, a najmä v Škandinávii. Zdá sa, že tieto moderné myšlienky sa šírili z jednej spoločnosti do druhej prostredníctvom sekularizovanej a vzdelanej elity (stredná trieda) a „pokrokových“ politických hnutí. Smerom do zahraničia zasa prostredníctvom vplyvných modelov modernity a progresu. (Výborným príkladom je pokrok v kontrole pôrodnosti na Sicílii, analyzovaný v krásnej štúdii Jana a Petra Schneiderovcov.) Od masívneho poklesu pôrodnosti po roku 1880 sa však do 60-tych rokov 20. storočia ideológia a legislatívne zmeny podstatne vzdialili skutočným zmenám v súčasnej rodine a v sexuálnom správaní. Až do poslednej tretiny 20. storočia nebol tento fakt dramatický ani na Západe. V skutočnosti však toto obdobie bolo svedkom najrýchlejšej a najradikálnejšej globálnej zmeny v histórii ľudského rodu a generačných vzťahov – aj keď táto zmena dodnes neprenikla do celého sveta. Čo ďalej s rodinou? V rozvinutých kapitalistických krajinách prebehla bezprecedentná revolúcia v ľudskom správaní, s ktorou súvisia aj zmeny v postsocialistických regiónoch. V zaznamenávaní a monitorovaní týchto javov je Therborn lepší ako v analýze ich príčin a ich vzťahov k neobyčajnému zrýchleniu ekonomickej transformácie a rastu, ktorého súčasť predstavujú. Jeho závery ohľadom súčasného stavu rodiny napodiv nie sú dramatické – naopak, zdajú sa až banálne. Ľudstvo má podľa neho sklon niesť ďalej svoj zaužívaný model „starej“ rodiny (typický vzor dlhodobého inštitucionalizovaného partnerstva heterosexuálnych dvojíc), ibaže – iste aspoň na Západe po roku 1968 – v menej štandardizovanej buržoáznej forme. Niektoré súčasné smery vývoja sa mu zdajú znepokojujúce, predovšetkým komodifikácia sexuálnych a osobných vzťahov. Nič však nie je „nevyhnutne fatálne alebo dokonca ohrozujúce jestvujúce inštitucionálne nastavenie. Znepokojujúce smerovania iba indikujú, že budúcnosť prinesie svoje špecifické problémy.“ Tieto Therbornove tvrdenia sú prekvapujúce, pretože sa nezhodujú ani s jeho vlastnou analýzou, ani s niektorými dôkazmi, ktorým príležitostne venuje pozornosť. Samotný problém formuloval jasne: Systém rodiny sa udržiava, ak je v stave rovnováhy. No ak je narušený vnútornými kontradikciami alebo, ako v tomto prípade zvonka, daná sada sociálnych usporiadaní sa destabilizuje. Narušenie môže, ale nemusí byť prekonané prostredníctvom vyrovnávacích, znovunastoľovacích mechanizmov. Therborn píše: „Vzniká tu potreba pre druhú fázu zmeny... fázu určenia smeru a organizovania inštitúcie rodiny nanovo... Môže nastať perióda anarchie, po ktorej sa inštitúcia rodiny zmení, zanikne alebo sa vráti do svojej predchádzajúcej formy.“ Možno iba ťažko poprieť, že smery vývinu, ktoré naznačil Therbornov výskum, sú priamymi následkami historicky náhleho a veľkolepého narušenia dlho pretrvávajúcich noriem a usporiadaní, ktorými boli pohlavia a generácie zosúvzťažnené v ľudských spoločnostiach najneskôr od agrárnej revolúcie. Manželstvo – sexuálne usporiadanie? Počas uplynulých štyridsiatich rokov stúpol v rozvinutých krajinách počet detí narodených mimo manželstva. V Írsku vzrástol z 1,6 na 31 percent, v Holandsku z 1,4 na 25 percent, v Nórsku z 3,7 percent na 49. V Kanade sa počas jediného desaťročia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia znížil priemerný počet detí pripadajúcich na jednu ženu z 3,77 na 2,33. Niet pochýb, že sa skutočne odohráva revolúcia v sociálnom a osobnom správaní. Vzhľadom na to by sme od Therbornovej štúdie mohli očakávať hlbšie skúmanie jej následkov. No jediný aspekt, ktorým sa štúdia vážne zaoberá, je prísne demografický. Vyplýva z neho napríklad to, že Európania budú v roku 2050 predstavovať iba pätnástinu svetovej populácie namiesto štvrtiny v roku 1900. Tu sa krížia cesty Therbornovej analýzy s jeho vlastným silným stotožnením sa so škandinávskymi ideálmi pokrokovej rodovej a sexuálnej emancipácie. Obraz historických a sociálnych funkcií rodiny sa tým splošťuje: Pravdepodobne nie je náhoda, že index knihy obsahuje viac referencií na rozvod ako na deti, na sexualitu ako na dedičstvo, na manželstvo omnoho väčšmi ako na všetky predchádzajúce heslá dohromady a ani jeden odkaz na adopciu alebo iné umelé formy rodinnej spriaznenosti. Kniha prikladá manželstvu primárne sexuálnu úlohu, oddelenú, no zároveň prepletenú s jeho sociálnou rolou. To Therbornovi dovoľuje otvoriť ho smerom k partnerstvám osôb rovnakého pohlavia. Pre Therborna táto sexuálna funkcia prichádza skôr ako ostatné („voľba odvodená zo skúseností raného 21. storočia“) – ako usporiadanie s úlohou plodenia a vychovávania detí, ako mechanizmus sociálnej výmeny a integrácie do širších spoločenstiev, ako nástroj, ktorý udáva tón sociálnemu statusu vekových skupín a členov domácnosti. Je zvláštne, že v tomto kontexte venuje veľmi malý záujem trojgeneračnej rodine ako prostriedku materiálneho a kultúrneho prenosu a ako systému sociálnej podpory vo vnútri generácií aj medzi generáciami. Rovnako málo sa zaoberá zosobášeným dvojiciam ako jednotke tvoriacej finančný príjem. Od emancipácie k falokracii Je od 70-tych rokov minulého storočia, odkedy ekonomická nerovnosť v kapitalistických spoločnostiach prudko vzrastá, dodnes adekvátne nazerať na pokles počtu rodín so ženami v domácnosti ako na fenomén „nespôsobený, na rozdiel od neskoršieho podobného vývoja v mnohých chudobných krajinách, chudobou, ale novými životnými prioritami, ktorými sa stali nezávislý príjem a kariéra“? Therbornove vlastné výsledky naznačujú, že manželstvo ako sexuálne usporiadanie je väčšmi historickou sociálnou normou alebo ideálom ako opisom reality. V praxi sa realizuje do určitej miery iba v niektorých spoločnostiach, ktoré nútia ženy vstupovať do formálnych manželstiev ako panny, a tým im v podstate znemožňujú (heterosexuálny) styk mimo manželstva. Nezávisle od kreolskej oblasti – „klasickej oblasti so stáročnou tradíciou hromadnej tvorby párov mimo noriem cirkvi a zákona“ pozoruje Therborn neformálnosť sexuálnych usporiadaní aj inde vo svete. V subsaharskej Afrike hrá manželský sex miestami iba druhé husle, ale aj v niektorých regiónoch Európy, napríklad v rakúskych Alpách a severozápadnom Iberskom polostrove, sa môžeme stretnúť s „historicky akceptovaným vybočením z cirkevného práva“. (A ako by mohol dodať, aj z kňazského celibátu.) Na začiatku 21. storočia otriaslo inštitúciou tradičnej rodiny zemetrasenie. Údaje, ktoré Therborn zozbieral, však ukazujú menej uspokojivý pohľad na jeho následky, ako závery jeho štúdie. Jeden zo základných trendov 20. storočia – emancipácia žien od večitej sociálnej a inštitucionálnej menejcennosti voči mužom – dodnes pretrváva. Therborn však tiež pozoruje, že „kde nevládnu otcovia a manželia, môže socio-sexuálnemu usporiadaniu dominovať falokracia alebo mužská sexuálna sila. Tak, ako je to v kreolských spoločnostiach alebo v slumových mestách Afriky“. Alebo, ako poznamenáva v postkomunistickom kontexte, „zdá sa, že sila otcov a manželov nevzrastá, no sila pasákov jednoznačne áno“. V tomto období najdramatickejšieho kolapsu tradičných štandardov morálky sexuálneho správania však bola rodina s dominantnou rolou muža posilnená silným oživením náboženstva, „často so silnými patriarchálnymi predsudkami“. Aj keď najjasnejšie možno tento trend pozorovať v islame, zďaleka nie je jasné, či víťazstvá amerických kresťanských fundamentalistov sú iba „Pyrrhove“, ako tvrdí Therborn. V súčasnosti sa zdá, že pod Goergeom W. Bushom možno dosiahnu ďalšie úspechy v tejto „prvej a jedinej krajine z regiónu európskeho systému rodiny, kde môžeme vidieť úspešný antifeministický spätný chod“. Kulminačný bod kultúrneho libertarianizmu Therborn tiež uznáva, že nadvláda ideálu, ktorý rôzne liberálne emancipácie zdieľajú s konzumným kapitalizmom – menovite, uspokojovanie individuálnych túžob, vrátane sexuálnych – má niekoľko scestných následkov. Nie je to teda „iba“ pokles pôrodnosti na Západe, kde sa rodí dokonca menší počet detí, než by si priali samotné ženy. Nespomína však už dopady novej a rýchlo sa rozvíjajúcej schopnosti ľudí manipulovať s genetickou informáciou druhov (klonovanie, atď.). Táto otázka sa pritom čoskoro stane podstatnou a takmer určite problematickou. Veď napríklad ťažkosti, ktoré vznikli v 90-tych rokoch minulého storočia v dôsledku kombinácie kontroly pôrodnosti a možnosti rodičov zistiť pohlavie embryí v spoločnostiach uprednostňujúcich mužov, sú dnes už zreteľné. V roku 1995 sa v Číne rodilo 117 chlapcov na 100 dievčat. Zdržujem sa komentáru k Therbornovej predpovedi, že trh tento problém v dlhodobej perspektíve vyrieši tým, že vzrastie hodnota dievčat ako „nedostatkového tovaru“. Pohlavie a moc: Rodina v 20. storočí od Görana Therborna je veľmi pôsobivá kniha od veľkého sociológa, originálna a presvedčivá vo svojej historickej analýze a znamenitá vo výskume globálnej situácie v manželstve a pohlavnom živote. Podceňuje však aktuálny a potenciálny efekt nedávnych revolučných zmien v ľudskej rodine, bezprecedentných vo svojom rozsahu a rýchlosti najmä v západných krajinách, kde pokročili najďalej. Tiež nevenuje dostatočnú pozornosť vzťahu medzi dopadom západnej kultúrnej revolúcie na rodinu v posledných tridsiatich rokoch 20. storočia a jeho ekonomickým ekvivalentom – vierou v teoretický libertariánsky kapitalizmus, ktorý si myslí, že môže fungovať bez toho, čo mu dalo v minulosti najväčšiu silu. Bez pravidiel povinnosti a lojality vo vnútri aj navonok tradičnej rodiny a ďalších prvkov, ktoré nemajú žiadne vnútorné spojenie s honbou za individuálnym prospechom poháňajúcou tento stroj. Len čo neoliberalizmus zvíťazil v hospodárskej sfére, jeho neadekvátnosť sa už nedá ničím zamaskovať. Vo svetle obsahu Therbornovej knihy možno povedať, že sme dosiahli tento bod už aj v ideológii kultúrneho libertarianizmu. prevzaté z www.zmag.org Preložila Eva Blažeková Perex a medzititulky Slovo Göran Therborn Švédsky sociológ Göran Therborn sa narodil v roku 1941. Študoval sociológiu, politológiu a ekonómiu na Lundskej Univerzite. Vyučoval na univerzitách všetkých obývaných kontinentov okrem Afriky – pracoval v Holandsku, v krajinách východnej Európy aj v poltucte krajín západnej Európy, v Amerike od Bostonu po Buenos Aires a v Ázii od tureckého Teheránu po juhokórejský Soul. V súčasnosti je vedúcim Katedry sociológie na Univerzite v Uppsale. Je autorom mnohých vedeckých prác a populárno-vedeckých publikácii, napríklad Ideológia moci a moc ideológie (1980), Modernita a globalizácia: Európske a latinskoamerické skúsenosti a perspektívy (1999), Pohlavie a moc: Rodina vo svete 1900 – 2000 (2004).