Demokracia, islám a ako to chceme vidieť

Slovo demokracia je pravdepodobne popri slove sloboda najsprofanovanejším pojmom súčasnosti. Etymologicky znamená doslovne vládu ľudu a tým pádom by mal byť jej význam jasný. Problém nastáva v okamihu, čo presne tá vláda ľudu znamená, čo si pod ňou jednotlivec a konkrétna spoločnosť predstavuje, alebo ešte skôr, či vôbec niekto chápe presný význam slova, ktoré sa nalepuje kamkoľvek, kde zlyhávajú argumenty a medziľudská komunikácia. Navyše, pojmy s natoľko neuchopiteľným obsahom sa dajú aj rôzne aplikovať, a to nielen podmienené vlastnou kultúrnou a osobnou skúsenosťou, ale aj poplatné vlastným záujmom. Mohamed a dánsky škandál Určite si ešte každý spomína na udalosti septembra 2005. Prirodzene, rok ani mesiac nie sú až také dôležité, ale ak vymenujeme kľúčové slová ako Dánsko, karikatúry, islamský odpor, je jasné, že hovoríme o vlne násilných udalostí a protestov muslimského sveta proti uverejneniu karikatúr proroka Mohameda v dánskych novinách Jyllands-Posten. Krátka rekapitulácia: dánsky denník zobrazil islamského proroka s typickými atribútmi moslima, autor karikatúr Kurt Westergaard si však dal záležať na tom, aby práve tieto typické atribúty (turban s Allahovým menom, brada a pod.) pretavil do moderného stereotypu vnímania moslimov a islamského nebezpečenstva po rozpútaní antiislamskej hystérie po septembri 2001. Mohamed na nich teda nevystupuje iba ako muž z mäsa a kostí, čo môže byť samo o sebe považované za prehrešok proti náboženskej zásade nezobraziť Boha ani proroka, ale navyše ako muž, moslim, zosobnenie moderného teroristu. Jeho vysoký čierny turban je bomba pripravená každú chvíľu explodovať. V Dánsku iste veľmi známy, ale celoeurópsky a celosvetovo prakticky „bezvýznamný“ denník tak rozpútal obrovské a agresívne demonštrácie v častiach muslimského sveta, ktorým sa eskalovalo napätie medzi ním a Západom. Dánska polícia zatkla niekoľko ľudí islamského vierovyznania z podozrenia pokusu o vraždu karikaturistu Kurta Westergaarda. Dánsky predseda vlády Anders Fogh Rasmussen nazval vzniknutú situáciu dokonca najhoršou dánskou medzinárodnou krízou od konca druhej svetovej vojny, a v mnohom atmosféru celkom určite vystihol – dánske veľvyslanectvá asi nikdy nezažili toľko reťazových útokov a dánska islamská komunita určite nikdy predtým nespôsobovala čierne škvrny natoľko na blonďavo modrom nordickom nebi usporiadaného protestantského Dánska. Prekliate karikatúry Militarizácia islamských protestov primäla novinára a dokumentaristu Karstena Kjaera, aby sa presvedčil, či ide skutočne o spontánnu reakciu urazených moslimov, alebo či sú protesty len hystériou, umelo a účelovo vyvolanou niekoľkými jedincami zainteresovanými vyhrotiť napäté vzťahy so Západom, a takisto, čo môže byť ich motiváciou. Tak vznikol dokument Prekliate karikatúry (Bloody Cartoons). Jeho stretnutie s hlavným imámom dánskej muslimskej komunity je priateľské. Imám mu vysvetľuje, že poburujúci je už samotný fakt zobrazenia proroka a že prejavom demokracie nie je svojvoľné zosmiešňovanie náboženských symbolov, ktorého sa podľa neho účelovo dopustil dánsky denník. V profesionálnom profile Karstena Kjaera sa často uvádza, že pre jeho tvorbu je príznačná irónia a humor, s akými nazerá a zobrazuje vážne politické udalosti. V tomto duchu ako rozprávač figuruje aj ako komentátor obrazov alebo slovných vyjadrení ľudí, ktorých spovedá pred kamerou. A z tejto pozície má teda aj moc následne interpretovať (alebo desinterpretovať) čokoľvek, čo ktokoľvek povie a ako posolstvo filmu zanechať nie otvorený priestor na katarziu, ale svoj vlastný postoj. Tak teda po imámovom konštatovaní, že islám je náboženstvo hlásajúce predovšetkým mier ako každé iné, Kjaer pohotovo prestrihne obraz na masy zúrivých muslimov vešajúcich sa ako opice na bezpečnostné zátarasy veľvyslanectiev, vrhajúcich svetlice na budovy, zdvihnuté mačety a ústa zúrivo rozďavené vo vyvolávaní na slávu Allahovi. Medzi divákmi sa zdvíha vlna smiechu – jasné, tak toto je podľa vás to mierumilovné náboženstvo! Demokratická propaganda Kjaerov dokument je tak trochu detektívka, alebo by ňou aspoň mal byť. Novinár sa totiž rozhodol, že objasní, kto presne je zodpovedný za násilenstvá. Pri práci na filme sa vybral do Libanonu, Sýrie, Iránu, Turecka a Kataru. V týchto krajinách pátral po najvyšších duchovných, novinároch z relevantných médií, samotných demonštrantoch a kládol im otázky smerujúce k ich motiváciám, postoju k daným udalostiam či definíciám samotného pojmu demokracia. Ťažko sa dá očakávať, že sa od ortodoxného muftiho dočká racionálnej odpovede v duchu Darwinovej teórie (čosi ako debatovať s pápežom o logike nepoškvrneného počatia), napriek tomu Kjaer necháva vyznievať fundamentalistických duchovných ako niekoho, kto by mal argumentovať v duchu západného vedeckého racionalizmu, a predsa to nerobí. Výsledok – pre niekoho jasný dôkaz islamskej zvrhlosti, pre iného potvrdenie tušenia, že režisér nepristupoval k tvorbe so zámerom predstaviť muslimský svet aspoň čiastočne komplexne, ale dospieť k svojmu vopred danému presvedčeniu – teda potvrdeniu vlastnej demokracie a cudzieho otroctva. Takou čiernobielou optikou potom až bizarne pravdivo múdro vyznieva veta vyslovená islamistom, keď prirovnáva demokraciu ku križovatke, na ktorej musia platiť isté pravidlá, a teda obmedzenia. Náboženský fanatik by asi nemal vzbudzovať žiadne sympatie, vďaka jednostrannému Kjaerovmu spracovaniu však na plátne pôsobí triezvejšie a rozumnejšie, ako slobodymilovní demokrati z Jyllands-Posten a samotný investigatívny Kjaer. Nanešťastie, veď od človeka užívajúceho si slobodu myslenia by sa dalo čakať viac, ako prvoplánové zosmiešnenie ľudí, ktorých myšlienkový a svetonázorový svet podľa vlastného presvedčenia prevyšuje. Nič sa nedá robiť, proti svojej vôli sa cítim urazená aj za islamského fundamentalistu, aspoň počas sledovania filmu. Nie je vtip ako vtip Kjaer spovedá aj nemeckého žurnalistu Henryka Brodera, čo má poskytnúť protichodné chápanie pojmu demokracia. Brody s istotou Európana s presne zadefinovaným obsahom pojmu demokracia vysvetľuje, že nedokáže pochopiť, prečo uverejnenie karikatúr spôsobilo taký humbuk, pretože boli nevinné, celkom nevinné, prekvapujúco nevinné. Ako príklad uvádza tú, kde mulláh na obláčiku protestuje proti príchodu ďalších mučeníkov: „Neposielajte mi sem ďalších, prosím vás, nemáme dostatok panien!“ Brody to hodnotí ako vynikajúci vtip – a on aj skutočne vtipný je. V čom teda spočíva problém? Jednoducho v tom, že nejde len o samotný vtip, ale predovšetkým o kontext, o to, kto vtip interpretuje, ako a pre koho. Nie je ničím neznámym, že najviac antisemitských (resp. antižidovských vtipov) vznikalo práve v židovských komunitách a najväčšmi sa na nich dokážu pobaviť práve Židia. Čosi podobné by sa dalo povedať o kresťanoch či dokonca národoch – ani Slováka nezabolí, ak sa vo vtipoch karikujú slovenské stereotypy, nedaj však bože, aby ich kdesi interpretoval Maďar. Smiať sa sám zo seba znamená sebareflexiu, vysmievať sa z druhých znamená propagovať vlastnú dokonalosť. Možno to na prvé počutie vyzerá ako neadekvátne prirovnanie, no skúsme si predstaviť, ako by asi reagoval Vatikán na karikatúry povedzme, Panny Márie v posteli s rímskym legionárom. Brody pokračuje: „Trval by som na práve uraziť niekoho kvôli jeho náboženskej viere. Viac ako dvesto rokov po osvietenstve by už čosi také nemalo byť predmetom diskusie.“ Nie, tentoraz obecenstvo nelapá po dychu, Brody vyznieva ako demokrat. A ja opäť pociťujem niečo podobné, ako pri sledovaní fanatického mulláha: účasť so všetkými veriacimi akéhokoľvek náboženstva, pre ktorých je viera neodmysliteľnou súčasťou života. Aj napriek tomu, že osvietenstvu z celej duše ďakujem za oslobodenie zo sveta povinných dogiem a právo byť presvedčenou ateistkou. Ako je to možné? Asi tak, že slobodymilný Európan na rozdiel od demagogického islámistu preukazuje oveľa menej zmyslu pre chápanie fungovania sveta ako vzájomnej interakcie, ktorá môže byť len vtedy aspoň trochu mierumilovná, ak chápeme jej zákonitosti – čo ako sa nám osobne nepáčia. Právo na bezbrehé zosmiešňovanie či dokonca inštitucionalizované urážanie je právom vyvolávania násilia, je vulgárnym spreneverením práva na slobodu myslenia. Zraňuje, a nielen tých, ktorí sú ochotní odpaľovať sa v mene islámskeho fanatizmu, ale aj tých, ktorí pochádzajú z islámskeho kultúrneho milieu, ktorého náboženstvo vnímajú iba ako súbor hodnôt rovnako podvedome ako ateista z kresťanského prostredia a dotýkajú sa sveta, ktorý je nedokonalý, ktorý je hodný kritiky, ale ktorý je napriek všetkému ich. Egypt: sledujeme vás Iný, možno nie natoľko ironický a z bulvárneho hľadiska menej zábavný pohľad na naše predstavy o islámskom svete ponúka film režisérky Jehane Noujaim a Sharifa El Katsha Egypt: sledujeme vás (Egypt: We are Watching You). Jeho hlavnými protagonistkami sú tri Egypťanky, ktoré sa rozhodli skúmať priebeh prvých demokratických volieb, ktoré vyhlásil prezident Husní Mubarak po 24 rokoch vládnutia jeho Národnej demokratickej strany, v roku 2005. V tom istom roku sa prezident George Bush vyjadril, že Egypt je krajinou, ktorá vydláždi cestu k demokracii na Blízkom východe. Egyptská arabská republika je dlhoročným spojencom USA aj napriek tomu, že sa základné pravidlo demokracie – slobodné voľby – dlhodobo neuplatňuje. V tomto prípade sa však na demokraciu aplikujú iné kritériá: Opozícia je do veľkej miery potláčaná, aj preto, že jej časť tvorí radikálne fundamentalistické zoskupenie Muslimské bratstvo. Od atentátu na turistov v Dér el-Bahrí v roku 1997 je v Egypte zakázaná činnosť akýchkoľvek náboženských politických strán. No a tým pádom je demokratické nemať demokratické voľby. Engi Haddad, marketingová manažérka, Bosayna Kamel, známa televízna reportérka a univerzitná profesorka Ghada Shahbandar sa rozhodli preskúmať realitu toho, o čom celý svet hovoril ako o „demokratických“ voľbách, ktorých sa zúčastnia všetky politické strany. Vytvorili preto organizáciu a webovú stránku Shayfeen.com a na kameru zaznamenávajú názory a výpovede ľudí, konzultujú ich skúsenosti a zároveň vypovedajú o ich životnom postoji a skúsenosti s doterajším životom v Egypte. Podľa profesionálnej novinárky Bosayny ide najmä o to, aby sa svetu neukazovala len vydezinfikovaná, idylická predstava o Egypte vzbudzujúcom dojem orientálneho raja s usmiatymi a spokojnými felahmi s úsmevom obrábajúcich svoje polia. Vedia prečo. Každý, kto nenavštívil Egypt len v klimatizovanom autobuse a rezerváciou v izolovaných hoteloch vie, že svätou kravou krajiny je turista a nielen jeho bezpečnosť, ale predovšetkým jeho komfort, kým bežný Egypťan často nemá ani to právo, aby sa na úrade dočkal odpovede na životne dôležitú otázku. S príchodom demokratických volieb sa má situácia zmeniť, lenže tri podnikavé ženy nám ukazujú, že senzácia okolo slobodných volieb je skrátka potemkinovou dedinou a že obrovskému množstvu ľudí je jednoducho toto právo upreté. No a tí, ktorí sa vzbúria, skončia celkom jednoducho v base, vrátane sudcov, ktorí sa rozhodli postaviť na stranu ohrdnutých más. Film zároveň odzrkadľuje smutný vnútorný konflikt aj zmätenosť ľudí, ktorí význam slobodných volieb spochybňujú argumentom: „Áno, situácia je hrozná, žijeme ako zvieratá, Američania sa k nám správajú ako k dobytku. Ale to chcete, aby sa k moci dostali islámisti?“ A tak status quo „priekopníka demokracie“ Blízkeho východu pokračuje. Tri aktivistky, odhodlané čeliť najhlbším problémom svojej krajiny vrátane jej náboženských, politických a rodových konfliktov možno najlepšie vystihujú zásadu, ktorou sa majú ľudia riadiť, aby účelovo nevyvolávali konflikty (ako v prípade dánskych karikatúr), slovami: „Situácia v našej krajine je strašná a musíme ju kritizovať, aby sme mohli meniť veci. Skúsil by však nejaký cudzinec predo mnou nadávať na Egypt a zhadzovať ho!“ Jehane Noujaim Je egyptská režisérka dokumentárnych filmov. V rodnej Káhire sa venovala fotografii a filmu a neskôr na Harvardskej univerzite absolvovala štúdium filmového umenia a filozofie. Jej prvým filmom bol dokument Mokattam o dedine zberačov odpadu neďaleko Káhiry, potom pracovala v správach MTV. Po odchode sa stala autorkou dokumentov Startup.com, Pangea Day či Control Room – film o americkej vojenskej centrále a jej vzťahoch s Al Jazeerou a inými novinárskymi organizáciami prinášajúcimi správy o invázii do Iraku v roku 2003. Karsten Kjaer je dánsky investigatívny novinár, filmový a televízny režisér a producent. Pred televíznou kariérou pracoval ako korešpondent. V centre jeho pozornosti ležia svetové politické udalosti, predovšetkým dianie na Blízkom východe. Je producentom viac ako dvesto programov pre dánsku a niektoré európske televízie. Je zakladateľom a majiteľom producentskej spoločnosti Freeport Film v Kodani.