Radikálne islámske hnutia sú prejavom modernity

Mgr. Attila Kovács, PhD., islámológ a religionista Na festivale Jeden svet sme mohli vidieť viaceré filmy s islámskou tematikou. Možno najväčšiu pozornosť pritiahol dokument Karstena Kjaera Prekliate karikatúry súvisiaci so škandálom po uverejnení karikatúr proroka Mohameda v dánskych novinách. O tom, o rôznorodosti a dynamike muslimského sveta, o rozdieloch ale aj spoločnej previazanosti islámus európskou kultúrou rozpráva islámológ Attila Kovács. Vyštudoval religionistiku a históriu na Masarykovej univerzite v Brne, v rámci štúdia absolvoval ročný pobyt v Budapešti a ročný pobyt v Jordánsku. Prednostne sa venuje radikálnym islámskym hnutiam na Blízkom východe. Prednáša na Univerzite Komenského v Bratislave a na Masarykovej univerzite v Brne. S hosťom Slova sa zhovárala Silvia Ruppeldtová Ako vnímate uverejňovanie karikatúr Mohameda v Európe? – V isláme nie je vyobrazovanie zakázané, ale jeho využívanie je limitované. Nie je pravda, že Mohamed sa nesmie zobraziť nikdy. Figurálne vyobrazenia Mohameda sú medzi šiítmi pomerne bežné, v sunnitskom svete už menej. Mnohé z karikatúr uverejnených v tomto prípade boli vyslovene urážajúce, pretože boli spojené s násilím. Treba povedať, že zo západného sveta pochádzajú aj urážajúcejšie karikatúry proroka islámu a aj v muslimskom svete existujú sarkastické karikatúry. Tie však zväčša neriešia Mohameda. Niet pochýb, že samotní autori si uvedomujú provokatívnosť svojej tvorby. Ak existujú ironizujúce karikatúry aj v samotnom súčasnom islámskom svete, ako si vysvetľujete mimoriadne agresívne reakcie po uverejnení karikatúr v Dánsku? – Rozhodne nie v náboženskom kontexte. Karikatúry súviseli s politikou, ako väčšina karikatúr. Náboženstvo a politika však kráčajú ruka v ruke. Rozruch spôsobilo najmä to, ako bol Mohamed – teda symbol islámu – zobrazený. Prirodzene, v šírení škandálu zohrali úlohu aj dánski muslimskí duchovní a frustráciou poznačené západné muslimské komunity. Je však pochopiteľné, že každého veriaceho muslima bez ohľadu na stupeň jeho náboženského vnímania takéto karikatúry zákonite urazia. Je mnoho tých, ktorí vyhlasujú, že islám je v porovnaní s ďalšími monoteizmami rovnakého pôvodu a priori náboženstvom násilia. Je v jeho ideológii skutočne niečo radikálnejšie ako v judaizme alebo kresťanstve? – Jednoznačne nie. Judaizmus, kresťanstvo, islám, ale aj buddhizmus v učení obsahujú ospravedlňovanie foriem násilia. Väčšinou ide o pojem spravodlivo vedenej vojny. Súvisí to s históriou, pretože náboženské systémy sa vyvíjali v istých politických súvislostiach. V mene všetkých náboženstiev sa viedli vojny od staroveku až po moderné dejiny, a ani v Európe sa netreba obzerať ďaleko. Islám nepropaguje viac násilia. Ide opätovne o kontext, v akom ho dnes vnímame. Sociálne a hospodársky je dnes najväčšmi postihnutá tá časť sveta, kde prevláda islám, a preto obete tejto krízy často islám využívajú a zneužívajú na ospravedlnenie svojich skutkov, ktoré majú zväčša veľmi málo spoločné s náboženstvom. Ako najpostihnutejší a najmenej vzdelaní obyvatelia často vyberajú z islámu len citáty, ktoré im vyhovujú a zabúdajú na časti Koránu zdôrazňujúce miernejšie názory. Vždy ide o interpretáciu textov podľa toho, ako komu vyhovujú. Ale to nie je špecifikom Koránu. Dajú sa vypátrať počiatky rozchodu Západu a Východu, kresťanstva a islámu? Ako hlboko siaha nevraživosť? – Prakticky do čias vzniku islámu, ktorý je najmladším blízkovýchodným monoteizmom, v súvislosti s jeho expanziou. Prvotnú expanziu islámu však prežívala väčšina kresťanských komunít pozitívne. Najmä v Byzancii, kde sa tolerovalo len štátom uznané kresťanstvo a iné kresťanské skupiny sa považovali za heretické. Islám však toleroval aj tie. Konflikty boli väčšmi vojenského ako náboženského charakteru. Často sa spomína „dobytie“ Španielska muslimami, ale muslimovia sa tam objavili ako spojenci miestnych kresťanských kráľov. Náboženským problémom sa stáva až neskôr, čo súvisí predovšetkým s križiackymi výpravami, v ktorých išlo o vzájomnú interakciu Európy a islámu. Konflikt pokračuje až dodnes – cez osmanské ťaženia až po európsky kolonializmus a jeho konzekvencie. V súvislosti s islámskym Španielskom je všeobecne známe, že moderná Európa vďačí islámu za veľmi veľa. – Áno, vzťah s islámom nie je založený len na násilí, ale aj na dialógu a kultúrnom ovplyvňovaní. Ryža, vidlička, gitara, papier, číslice, mnohé literárne či hudobné žánre prichádzajú do Európy prostredníctvom muslimského Španielska. Nie vždy ide o arabské vynálezy, ale Arabi hrali významnú úlohu sprostredkovateľov medzi rôznymi kútmi sveta. Takisto pokiaľ ide o sprostredkovanie rímskych a gréckych klasických autorov a filozofov stredovekej Európe, medicínu, matematiku, fyziku, techniku, literatúru, jazyk. V Španielsku aj na Sicílii dlho trvalo obdobie civilizačného rozkvetu a mierového spolužitia kresťanov, židov a muslimov, zväčša pod muslimskou nadvládou, až do obdobia zavŕšenia reconquisty. Ani to si netreba predstavovať ideálne, ale boli dlhé obdobia rozkvetu, keď muslimský svet patril medzi najkultivovanejšie časti sveta a Európy. Prečo sa to práve dnes, v období neúmernej eskalácie nevraživosti, nevyzdvihuje? – Je to málo atraktívna téma najmä pre vizuálne médiá, ktoré pracujú pomocou šokujúcich záberov. Radikálne hnutia ako také, a teda aj islámske sú do veľkej miery produktom modernity. Na jednej strane ich médiá vyhľadávajú a na druhej oni využívajú médiá na svoju propagáciu. To sú, žiaľ, indikátory ovplyvňujúce spravodajstvo, hoci sú skôr výnimkou z pravidla. O islámskom kultúrnom dedičstve, ktoré je súčasťou našej každodennej kultúry, sa z médií dozvedáme iba sporadicky, rovnako ako o tom, že väčšina muslimov túži presne po tom, po čom väčšina všetkých ľudí, teda žiť v mieri a byť šťastní. Kritici islámu, zväčša motivovaní aktuálnymi politickými cieľmi tvrdia, že islámska spoločnosť zaspala kdesi v stredoveku, sčasti aj preto, že nezažila niečo ako Francúzsku revolúciu, čo by umožnilo sekulárnejší vývoj a menšiu naviazanosť na náboženstvo. – Aj samotní muslimovia si uvedomujú, že sa nachádzajú v období krízy a usilujú sa s tým vyrovnať. Súvisí to najmä s kolonizáciou európskych mocností a úpadkom rozkvetu islámskej civilizácie, ktorý trval minimálne do 17. storočia. Krízu muslimského sveta spôsobilo široké spektrum faktorov, ale aj v ňom prebieha modernizácia európskeho typu, prispôsobená lokálnym podmienkam. Islám má veľkú schopnosť osvojovať a pretvárať javy, ale ja osobne nevnímam ako najväčší faktor „stredovekej“ stagnácie náboženstvo, ale skôr spoločenskú štruktúru založenú na kmeňovom systéme a silnej patriarchálnej rodine. A to nie je výsledok vplyvu islámu, ale oveľa starších a univerzálne rozšírených spoločenských usporiadaní, ako aj chudoby. Výsledkom je aj fakt, že väčšina krajín má autokratické politické vedenie, ktoré prevažná časť obyvateľov považuje za nelegitímne. Mnohé krajiny absorbovali veľa moderných prvkov, ale skutočným problémom je potreba znovunadobudnutia strateného sebavedomia a objavenie miesta v globálnom svete bez pocitu ukrivdenia z reakcie zo strany Západu, najmä vzhľadom na prírodné bohatstvo a s ním súvisiaci bývalý aj súčasný kolonializmus. Islám však má veľmi dobré adaptačné schopnosti, vďaka ktorým sa muslimský svet môže stať integrálnejšou súčasťou globálneho sveta. Nedávno sa ma ktosi spytoval, kde sa medzi muslimami berie tá zášť voči Západu... – Kým existoval bipolárny svet, teda studená vojna medzi Západom a sovietskou sférou, boli radikálne islámske prejavy menej intenzívne a zameriavali sa rovnako na ZSSR aj na USA. Stará „ríša zla komunizmu“ však zanikla a jeho úlohu prevzal pre USA islám, čo vyplýva z politickej koncepcie potreby nepriateľa, teda jasnej definície dobra a zla. Čo sa aj medzi islámskymi radikálmi stalo novou príležitosťou dostať sa do popredia. Záujem o ložiská ropy, ktoré Západ chce za akúkoľvek cenu, sa vníma ako obrovská agresia a pocit krivdy je silnou motiváciou, najmä v kontexte s biedou, korupciou a vojnami vedenými z hospodárskych dôvodov. Za iné radikálne špecifikum sa považujú samovražedné atentáty. Ako hlboko siaha tento fenomén? Nie je v ňom podobnosť s kresťanskými martýrmi? – Mučeníctvo je veľmi starý univerzálny fenomén. V novodobom isláme sa objavil v roku 1982 v Libanone a počas iracko-iránskej vojny. V stredovekom isláme to boli tzv. šiítski asasíni. Islám však rovnako ako kresťanstvo a judaizmus samovraždu odmietajú. Zato sebaobetovanie sa cenilo odpradávna takmer všade, a nakoniec ľudia ochotní padnúť za vlasť sa dodnes považujú za hrdinov. Pokiaľ ide o ženy, v isláme (ale nielen v ňom) sú ako mučeníčky uctievané tie, ktoré zomreli pri pôrode. Samovražední atentátnici sa cítia byť súčasťou vojny, v ktorej svoj život obetujú za ideál vlasti či národa. Väčšina islámskych autorít však odmieta považovať samovražedných atentátnikov za mučeníkov. Keď sa u nás diskutuje na tému islámu, muslimovia sú stotožňovaní s Arabmi. Vieme však, že muslimský svet sa netýka len Arabov. Do akej miery to zavádza? – Do veľkej, pretože Arabi tvoria menšinu muslimov. Islám síce vznikol v arabskom prostredí a jazykom Koránu je arabčina, ale väčšina muslimov ňou nehovorí. V najväčších muslimských štátoch Arabov nenájdeme. Navyše existujú aj kresťanskí Arabi, ktorí sú na svoje kresťanstvo veľmi hrdí. Etnická a náboženská kategória sa v prípade islámu nestotožňujú. Mali by sme používať presné kategórie. Ako vnímate výroky mnohých analytikov či publicistov označujúcich Arabov (a pre nich teda všetkých muslimov) za ľudí, ktorým je agresivita vrodená? – Zabudli ste spomenúť politikov, ktorí túto demagógiu šíria najväčšmi. Svet je veľmi zložitý a bežný človek by sa určite zbláznil, keby ho vnímal v jeho absolútnej rozmanitosti, ale na druhej strane – muslimovia sú najbližší susedia Európy. Predsudky voči susedom nie sú ničím novým, ale práve preto by sme o nich azda mali vedieť aspoň základné veci a dokázať rozlišovať. Tí, ktorí podobné veci presadzujú, odvádzajú zvyčajne pozornosť od závažnejších tém alebo si odmietajú zaťažovať myseľ chápaním javov. Muslimovia žijú vedľa nás aj medzi nami a v médiách sa o nich objavuje toľko často nepravdivých a negatívnych správ, že by sme si hádam mohli dať námahu trošku spoznať ich svet. Je paradoxné a pre našu privilegovanú civilizáciu až zahanbujúce, že väčšina muslimov o nás vie oveľa viac, ako my o nich. Za otázku by teda možno stálo, kto je v skutočnosti väčšmi zaslepený. Práve muslimovia medzi nami sú tŕňom v oku tých, ktorí sa obávajú ich prieniku do Európy. To súvisí aj s karikatúrami – viaceré sumarizujú muslimskú problematiku v postave zahalenej ženy, ktorej gravidita je stotožnená s populačnou „bombou“. Vnímate príliv prisťahovalcov z muslimského sveta ako nebezpečenstvo? – To, s čím sa budeme musieť vysporiadať, je integrácia muslimov do spoločnosti, čo však neznamená asimiláciu. Ako nebezpečenstvo vnímam neochotu z obidvoch strán skúsiť to. Viacerí muslimovia mi spomínali, že by sa chceli integrovať podobným spôsobom, ako Židia. Tá skúsenosť však dopadla tragicky. – Áno, a to do veľkej miery vypovedá o istej tradícii európskej neznášanlivosti. Ale predsa len už máme veľa skúseností s „inakosťou“ a verím, že sme sa poučili z minulosti. Väčšina muslimov a Európanov si neželá konflikty a myslím, že integrácia sa podarí, i keď extrémisti budú vždy, a preto budú vždy aj politici, ktorí to budú zneužívať na manipuláciu verejnej mienky a podporovanie xenofóbie, na obidvoch stranách. Ďalším stereotypom je schematické vnímanie postavenia žien... – V muslimskom svete prebiehajú rozsiahle emancipačné hnutia a ženy majú rôzne postavenia. Opäť to však nevnímam prizmou náboženstva, ale spoločnosti. Islám pôvodne priznal ženám pomerne veľa nových práv. Dnes však žijeme v 21. storočí a svet sa zmenil, hoci hlboko v nás je zakorenený patriarchálny spôsob vnímania spoločnosti odsúvajúci ženy na kraj spoločenského diania. Patriarchálne dedičstvo má celý svet spoločné. Aj v islámskom svete existujú rôzne feministické hnutia poukazujúce na nevyhnutnosť integrácie žien pri zmenách spoločnosti. Napriek pretrvávajúcim stereotypom sú zmeny za posledných 50 rokov obrovské. Napríklad v palestínskom parlamente je viac žien ako v našom a aj na čele niektorých muslimských krajín už stáli ženy. Čo vy ako človek zaoberajúci sa islámom na ňom vnímate ako najpríťažlivejšie a v čom vidíte jeho najväčšie pozitívum? – Asi jednotu v rôznorodosti a vice-versa. Islám je pomerne pragmatický systém. Znie to možno čudne, ale vyložene náboženských prikázaní je v ňom málo. Koniec koncov, Mohamed bol obchodník, ktorý rozmýšľal veľmi prakticky a islám formoval pre potrebu ľudí, ktorí sú si rozdielni a nie sú bezchybní. Odlišnosti vznikajú adaptáciou na lokálne pomery, a preto existuje veľmi veľa paralelných rôznorodých islámov. Je veľmi dynamický a to je pre bádateľa fascinujúce pole pôsobnosti.