Priama demokracia vo Venezuele

V roku 2004 venezuelský prezident Hugo Chávez odovzdal miestne rozpočtové a zákonodárne právomoci hnutiu, ktoré dostalo názov komunitné rady (consejos comunales). Opatrenie bolo zamerané na vytvorenie miestnej správy, ktorá by bola schopná lepšie reagovať na potreby občanov. Chávez považoval toto hnutie za jeden z najdôležitejších spomedzi piatich pilierov „bolívarskej revolúcie“, ktoré by mali pôsobiť v politike zdola smerom nahor. Záujem o rady bol očividne veľký najmä v období medzi rokmi 2004 až 2007, počas ktorých ich rýchlo vznikli tisíce. Na svoju činnosť získali 5 miliárd dolárov. Základnou podmienkou na získanie prostriedkov od centrálnej vlády sú komunitné banky, ktoré majú pomôcť zabrániť vzniku klientelistických vzťahov závislosti. Miestne rady majú právomoc hlasovať o otázkach, ktoré sa priamo týkajú miestnych komunít a použili ich na vykonanie dôležitých zmien. Najviac sa situácia zlepšila v oblastiach, akými sú napríklad výstavba sociálnych bytov a oprava ciest. Miestne rady tvorí 200 až 400 rodín a ich členom je každý, kto dovŕši vek 15 rokov. Každá má výkonnú radu a každá skupina z komunity svojho zástupcu. Zhováral sa Adam Gil Ako vnímate strategickú a politickú úlohu komunitných rád? – Verím, že v súčasnosti je ich úlohou posúvať revolučný proces dopredu zvyšovaním participácie, rozvíjaním povedomia atď. Zároveň však verím, že pre mnohých skvelých ľudí vo Venezuele, vo vláde i mimo nej, reprezentujú rady rozvíjajúcu sa infraštruktúru nového politického zriadenia. Základná predstava je, že ľudia by mali sami riadiť svoje životy a v tomto kontexte sú miestne rady navrhnuté ako prostriedky, pomocou ktorých to je možné dosiahnuť. Ako také sa nemajú stať len doplnkom k miestnej správe, ktorú predstavujú starostovia, guvernéri a podobne, majú skôr predstavovať alternatívu. Povedali by ste, že rady vytvorili spoločenskú zmenu alebo že sa ich energia vyčerpala iným spôsobom? – Moja predbežná predstava je, že rady sú ohromným, rozvíjajúcim sa experimentom a projektom, ktorého podoba v žiadnom prípade nie je konečná a ktorý ešte nie je naplno rozbehnutý. Napriek pretrvávajúcim problémom však stále pokračuje. Na jednej strane je tu napríklad obyvateľstvo, ktoré – podobne ako ľudia v USA – nemá takmer žiadnu predchádzajúcu skúsenosť so skutočnou demokraciou a ešte menej skúseností s participatívnou samosprávou. Takže rady a ich členovia sa učia za pochodu a pre mnohých ľudí to má svoje klady aj zápory. Na druhej strane však vidíme omnoho nebezpečnejšie prekážky, ktoré nemajú nič spoločné s minulými zvykmi či súčasnými pochybnosťami a tiež skutočnú opozíciu, keďže miestne vládne a korporátne elity nechcú, aby sa tento experiment vydaril. Venezuela sa podľa mňa jedinečným spôsobom usiluje o ohromnú revolúciu v štruktúrach a vzťahoch – nielen ekonomických, ale aj politických, sociálnych a kultúrnych – a to všetko bez násilia a dokonca bez prílišnej konfrontácie. Žiadnu nevyvolali hybné sily zmeny. Prinajmenšom môžeme povedať, že je to historické úsilie. Takže v jednom rohu ringu pokračujú korporátne médiá, v mnohých oblastiach pretrváva korporátne vlastníctvo, na svojich miestach stále zostávajú guvernéri, starostovia a ďalší, ktorí reprezentujú minulosť krajiny a stále dúfajú, že túto minulosť vzkriesia. V druhom rohu im kontrujú bolívarskí aktivisti, Chávez a veľká časť populácie, ktorá nepatrí medzi elitu, snaží sa tejto minulosti uniknúť a vytvoriť niečo celkom nové. Inak povedané, Venezuela je veľký kotol, v ktorom sa každý deň stretáva ekonomický, politický, sociálny a kultúrny experiment s opozíciou – a preto je miestom intenzívneho boja. Takto vidím Venezuelu ja. V každom prípade, v tomto kontexte sú miestne komunitné rady sčasti nástrojom boja a sčasti zárodkom novej budúcnosti, ktorá dnes vzniká. Mali by byť komunitné rady oslobodené od vplyvu politických strán? – Myslím, že to závisí od toho, ako si vplyv strany predstavujete. Mohlo by byť napríklad nezmyselné tvrdiť, že by tu nemal byť žiaden vplyv strany. Predstavte si radu a samozrejme ľudí, z ktorých sa skladá. Niektorí ľudia sú členmi jednej strany, niektorí sú v inej. Strany, ktorých sú členmi, ovplyvňujú túžby týchto ľudí a opačne. Ľudia potom prenášajú svoje túžby do rád, takže strany vlastne ovplyvňujú rady cez svojich členov. Podľa mňa je takýto vplyv prípustný. Nemalo by žiaden zmysel hovoriť, že niečo také by sa nemalo objavovať. V komunitách sú rady, ktoré sú veľmi bolívarské. Majú názory a ciele veľmi podobné cieľom bolívarskej revolúcie. V komunitách sú aj iné rady, odmietajúce bolívarské projekty, a tieto rady odrážajú opozičné názory. Strany sú sčasti nositeľmi názorov a ľudia zo strán ovplyvňujú rady. Na druhej strane ste to mohli myslieť tak, že strany ako entity by nemali byť schopné vplývať na rady priamo alebo inak ako účasťou svojich členov v nich. V tomto prípade je odpoveď nie, nemali by byť schopné niečo také robiť. Vaša otázka tak trochu vyznieva, ako keby ste sa pýtali, že či by v USA miestna správa (pre diskusiu si predstavte, že je zložená z radových voličov a participatívna) mala byť nejakým spôsobom riadená alebo kontrolovaná politickými stranami (inak ako pôsobením miestnych členov komunity, ktorí sú náhodou aj členmi strán). Samozrejme, nemala by byť, a to isté platí pre Venezuelu. Strana by mala ovplyvňovať rady len cez obyvateľstvo, z ktorého sa skladajú, nie však pomocou nejakého druhu kolektívnej alebo štrukturálnej autority. Myslíte si, že vplyv strán a politické hnutia stále pôsobia ako klienti centrálnej vlády? – Nie som si istý, či tejto otázke rozumiem. V súčasnej Venezuele je bolívarská revolúcia predovšetkým prejavom predstáv a vôle prezidenta Cháveza. Mohlo by sa nám viac páčiť, keby hnutie namiesto toho vzišlo z populácie a Chávez by bol len jedným z mnohých nositeľov jeho zámerov – ale v tomto prípade to tak nie je. Nie je to tak, že by ľudí len počúval, v skutočnosti sa Chávez neustále snaží ovplyvňovať, čo si ľudia myslia a čo chcú. Keď sa vláda snaží využívať štátnu moc ako nástroj na rozvíjanie zapojenia a aktivizmu, nemôžeme hovoriť, že Venezuelu len spravuje. Je to samozrejme veľmi neobvyklé. Takže v tomto kontexte je práve vytvorená revolučná strana, ktorej je Chávez členom, celkom určite silno ovplyvnená práve ním, tak ako sú ním ovplyvnené sociálne hnutia, ktorých členovia ho považujú za zdroj hodnotných myšlienok a plánov, tak ako je ním ovplyvnená vláda. Takže opätovne, preukázateľne to nie je optimálny obrázok, ale celkom isto je neobvyklý – prezident sa snaží vytvoriť hnutia, ktoré nahradia autority v celej krajine, vrátane starých vládnych štruktúr, vrátane jeho samého – prinajmenšom teraz je to na programe – ale práve toto sa deje, alebo to tak vyzerá z môjho nepochybne obmedzeného uhla pohľadu. Môžu sa podľa vášho názoru stať komunitné rady jedinou formou miestnej správy vo Venezuele? Aké prekážky vnímate dnes a aké by sa mohli objaviť v budúcnosti? – Určite si myslím, že je to možné. Je to cieľ a nie len predstava, aspoň v mysliach mnohých ľudí, medzi ktorými sú aj relevantné politické ministerstvá. Sedel som v úradoch a počúval som ich ako vysvetľovali, prečo dúfajú, že sa z týchto rád stanú sídla vládnej moci v celej krajine. Hovorili, že bude potrebných asi päťdesiat tisíc rád – zatiaľ ich vzniklo približne tridsať tisíc – a opisovali nárast dôvery a vylepšenia metód, ktoré sú v radách potrebné a, áno, vysvetľovali mi, že by mali stáť nad starostami a guvernérmi a dokonca aj nad prezidentom. Takže, áno, cieľom je, aby sa stali primárnym zdrojom vládnej moci. Mohol by byť tento cieľ odložený? Určite mohol. Rovnako by sa však mohol uskutočniť. Keď sú komunitné rady ústavným stelesnením moci ľudu vo Venezuele, myslíte si, že by prezident Chávez rešpektoval túto moc aj ak by bolo rozhodnutie ľudu zamerané proti jednej z jeho politík? – Nemusím hádať. Už to urobil. Nakoniec, urobila to väčšina ľavicových bolívarských starostov. Naproti tomu, samozrejme, opozícia jednoducho ignoruje demokratické požiadavky, až kým sa náhodou nezačnú zhodovať s agendou opozície. Presvedčený bolívarský starosta mi v odpovedi na veľmi podobnú otázku opísal dlhodobú spoluprácu s komunitnou radou v jeho meste, ktorá úplne zmenila to, čo považoval za miestne priority a pripravila mu celkom inú agendu. Tiež opisoval, ako rade odovzdal úplnú kontrolu nad celým rozpočtom miestnej správy, nielen nad jeho malou časťou, takže teraz musí získať povolenie pre svoje projekty a nie opačne. Pri väčšine záležitostí nie je možné presne zistiť, ako veľmi je v nich Chávez zainteresovaný, pretože miestne rady sa zaoberajú miestnymi problémami a Chávez sa snaží zostať bokom. Ale ja som položil vašu otázku v celkom odlišnej podobe – čo ak by rady navrhli volebnú zmenu, ktorú by Chávez odmietal? Odpoveď bola, že ich vôľa by stála vyššie ako Chávezova. A zatiaľ nevidím žiaden dôvod spochybňovať to, pretože vždy pristúpil k referendám a hlasovaniam, ktoré sú omnoho menej participatívne, ako by boli rozhodnutia rád. Takže prečo by sa nemal nepodriadiť inštitúciám, za ktorých posilnenie tak tvrdo bojoval? Nevieme to presne, ale toto je môj odhad. Aká je perspektíva moci komunitných rád v budúcnosti? – Verím, že sa môžu stať infraštruktúrou vlády v transformovanej Venezuele. Neviem, či tu bude vôbec miesto pre starostov, guvernérov a podobne. Určite by mali zostať rôzne organizácie a štruktúry pre riešenie politických úloh, ale možno nie tieto konkrétne. Ale keď sa zachovajú, mali by byť podriadené radám, tak ako už niektoré sú. Myslíte si, že sa Západ môže zo skúseností komunitných rád niečo naučiť? Je priama demokracia jedinou a najlepšou cestou dopredu v miestnej či dokonca národnej politike pri riešení miestnych a globálnych problémov, akými sú globálna klimatická zmena a ekonomická kríza? – To je zložitá otázka, ale áno, verím, že sa môžeme vo Venezuele naučiť nesmierne veľa o boji, konkrétne o jednom – nie však jedinom – spôsobe, ktorým ho môžeme viesť a zároveň samozrejme veľa o cieľoch. Viem, že tu zdôrazňujete úlohu rád a tie sú nesmierne dôležité, v tom s vami súhlasím. Aj keď sa stále vyvíjajú, sú preukázateľne súčasťou bolívarského projektu, ktorá je najdôkladnejšie a najúplnejšie pochopená. Chcel by som však povedať, že rovnako sa môžeme veľa naučiť aj z iných oblastí spoločnosti a že problémy ekonomiky a ekológie majú veľa spoločného práve s týmito oblasťami a nesúvisia len s politickými štruktúrami. Môžeme Venezuelu vzhľadom na politické podmienky považovať za progresívnu krajinu, alebo je to skôr krajina historicky zviazaná vzťahmi politickej závislosti a ekonomikou zameranou na ťažbu? – Samozrejme, veľmi sa zameriava na ťažbu ropy, ale to predsa nie je protikladom k progresivite. Skôr by sa dalo povedať, že na jednej strane zisky z ropy vytvorili priestor na zmenu a čo je ironické, zabezpečili určitý stupeň ochrany pred intervenciami. Ale súhlasím, že na druhej strane rovnako vytvorili zložité problémy. Neviem celkom presne, na čo sa odvolávate, keď hovoríte o politickej závislosti – ak teda nemyslíte závislosť na svetovom obchode a v minulosti na USA. Áno, to je história, ktorá je dôležitá, ale Venezuela robí neuveriteľné veci aj v tejto oblasti. Nielen, že sa snaží diverzifikovať svoje medzinárodné vzťahy, ale dokonca aj vytvára nové štruktúry a normy, ktoré stoja mimo typickej logiky trhu. Povedali by ste, vzhľadom k rozvoju komún vo venezuelských komunitách a navrhovanej štruktúre komunitného vlastníctva (ako sa spomína v posolstve z trinásteho apríla), že kolektívne vlastníctvo by mohlo byť jednou z najlepších ciest k upevneniu socializmu? – Áno i nie. Vzdať sa súkromného vlastníctva je celkom isto veľmi dôležité. Ak ale chápete kolektívne vlastníctvo tak, že nejaká skupina – povedzme pracovníci alebo miestna komunita – bude vlastniť pracoviská, ktoré predtým vlastnili združenia akcionárov, potom nie, naozaj si nemyslím, že to má veľa spoločného so skutočným socializmom. Odklon od kapitalizmu zahŕňa aj odklon od akcionármi vlastnených prevádzok a priemyslu. To je celkom správne. Ak však máme rozhodovať o ďalších veciach, všetko závisí od toho, aký je náš cieľ. Ak budeme spokojní s novou ekonomikou bez súkromných vlastníkov, v ktorej však bude správanie kolektívnych vlastníkov naďalej určované trhovou súťažou a snahou o vlastný osobný zisk, tak zmena v skupinovom vlastníctve, ktorú ste spomínali, môže byť na dosiahnutie celkového cieľa rozhodujúca. Ale nie je to môj cieľ, a podľa rozhovorov s ľuďmi na mnohých rôznych miestach vo Venezuele si myslím, že to nie je ani najdokonalejší bolívarský cieľ. Skôr si myslím, že Venezuelčania, rovnako ako ja, dávajú prednosť ekonomike, ktorá sa snaží vyhovieť občanom a rozvíja ich, namiesto toho, aby ich stavala proti sebe, či dokonca ekonomike, ktorá nie je stále triedne rozdelená, ale beztriedna. Dôkladnejšia diskusia o týchto témach by zabrala veľa času, ale povedal by som, že odklon od myšlienky vlastníctva vo všeobecnosti je rozhodujúci. Rovnako však pokusy uniknúť logike trhovej súťaže a tiež logike korporátnej deľby práce. Keď som sa rozprával s veľmi aktívnym človekom, ktorý sa pokúšal transformovať veľkú prevádzku, továreň na výrobu hliníka, vyjadroval veľmi podobné stanovisko. Hovoril o tom, že vzdať sa kapitalistických vlastníkov bol pozitívny krok dopredu, ale že skutočným úspechom by bolo redefinovanie štruktúry práce. To znamená nielen jej demokratizáciu, ale aj zmenu deľby práce tak, aby do nej mohol každý naplno zapojiť a napokon zmenu odmeňovania a väzieb medzi jednotlivými prevádzkami. Aké sú podľa vášho názoru argumenty za a proti uprednostňovaniu priamej demokracie pred zastupiteľskou demokraciou? – Nemyslím si, že naša voľba je voľbou medzi úplným uskutočnením jednej alebo druhej podoby demokracie. Predpokladám, že sa snažíme dosiahnuť tak veľa, ako je len možné, a že sa vyhneme nezmyselnému perfekcionizmu, ktorý stojí príliš veľa času a úsilia. Chceme, aby každý člen spoločnosti ovplyvňoval rozhodnutia, ktoré sa ho dotýkajú. Keď je toto naším cieľom, vyberieme si kombináciu rôznych politických štruktúr a metód, aby sme ho dosiahli. Forma demokracie – priama alebo zastupiteľská – nie je princípom, tým je samospráva. Predpokladám, že s týmto postojom by sme pravdepodobne niekedy využili priame rozhodovanie miestnych rád, niekedy by sme využili kontrolovaných zastupiteľov a niekedy niečo medzi tým. Venezuelskí vládni úradníci, s ktorými som hovoril, sa k tomu, aby sa čo najviac rozhodnutí prijímalo na najnižšej úrovni, prikláňajú dokonca omnoho väčšmi než ja. Urobili z toho princíp, pričom ja si myslím, že je to metóda často primeraná, niekedy však naozaj nerealizovateľná. Na dokreslenie si napríklad predstavte, že sa ukáže, že v revolučnej bolívarskej Venezuele je nutné urobiť na národnej úrovni len niekoľko sto rozhodnutí ročne. V poriadku, ak je to tak, potom by o každom z týchto rozhodnutí mohli všetci občania hlasovať v miestnych radách. Čo však vtedy, ak sa ukáže, že rozhodnutí, ktoré sa týkajú celej krajiny bude treba urobiť desaťtisíc? Potom sa zdá celkom jasné, že každý občan nemôže hlasovať o každej záležitosti. Vyvstáva otázka, ako za týchto okolností delegujete právomoci, alebo ako urobíte čokoľvek iné, aby ste, povedzme, čo najlepšie zrealizovali samosprávu. Na Venezuele je zatiaľ zjavne najvzrušujúcejšie, že nie je doktrinárska. Nemyslia si, že keď je niečo niekde napísané v nejakom texte, že to tak aj musí byť. Namiesto toho testujú nápady, učia sa z výsledkov a zdokonaľujú svoje názory. Odhadujem, že veľmi rýchlo zistia, že nie je možné, aby každý robil každé rozhodnutie, a potom prispôsobia svoje usporiadanie tak, aby zabezpečili participáciu a dúfam, že ak sa to uskutoční, bude to samosprávne usporiadanie. Na Západe nám hovoria, aby sme dôverovali vlastným „vodcom“. Sú ľudia lepšie kvalifikovaní, aby robili „správne“ rozhodnutia? – Vedomosti expertov sú dôležité. To by im ale nemalo poskytovať hlasy navyše pri rozhodovaní o ich výsledkoch. Predstavte si, že vy a dvaja vaši priatelia sa rozhodujete, do ktorej reštaurácie pôjdete. Ak niekto vie niečo relevantné o mieste, ktoré by ste mohli navštíviť, je to dôležité. Dobre informovaný človek to spomenie v diskusii. Všetci ale potom nepoviete: „Dobre, keďže máš túto informáciu, rozhodni.“ Skôr sa rozhodnete všetci spoločne s ohľadom na túto informáciu. Prečo by to isté nemalo platiť pre celú krajinu? Nemá žiaden zmysel hovoriť, že by sme všetci spoločne mali rozhodovať, do čoho investujeme, alebo o väčšine ostatných záležitostí bez toho, aby sme sa veľmi pozorne zaoberali informáciami expertov. Ale aj keď je to tak, nemáme žiaden dôvod dávať expertom zaobstarávajúcim užitočné informácie právo rozhodovať za nás. Takže polarita medzi diskutovaním o správnom porozumení a distribúciou vplyvu medzi tých, ktorých sa rozhodovanie týka, je jednoducho falošná. Môžeme robiť oboje a mali by sme to robiť. Niektoré správy hovoria o opozičných skupinách, starostoch a guvernéroch, ktorí bránia zmenám vykonaným komunitnými radami a ani nie sú ochotní odovzdať im moc. Koľkí starostovia sa v najbližších rokoch budú brániť presunu moci a ako podľa vás bude túto situáciu riešiť PSUV (Jednotná socialistická strana Venezuely)? – Sú to viac než len správy. Samozrejme, práve toto opozícia robí, a pokiaľ viem, takýto prístup má aj väčšina starostov a guvernérov. Výnimky sú aj tam, ale je ich stále málo. To sú starostovia a guvernéri, ktorí organizujú a uľahčujú znižovanie vlastnej moci a elitného postavenia, zatiaľ čo ľudia, o ktorých hovoríte, sa namiesto toho pokúšajú zablokovať zmeny a brániť staré spôsoby. Keď chceme zvonka odhadovať, čo sa stane, sme podľa mňa obmedzení na zopár jednoduchých pozorovaní. Môžeme rozumne predpovedať, že skutočne bolívarské elementy sa budú naďalej pokúšať zvyšovať ľudovú podporu a aktivizmus v hnutí, vrátane rozširovania rád, až pokým nebudú akýkoľvek starostovia a guvernéri stavajúci sa proti transformácii jednoducho prehlasovaní. To je cieľ, ktorý je nenásilný a prevažne nekonfrontačný. Čo sa však stane, ak budú starostovia a guvernéri odporovať a pokúsia sa brániť zmenám ešte agresívnejšie, ak budú brániť voľbám alebo podvádzať a podobne? Neviem. Ale ak Chávez presadzuje bolívarskú agendu a je prezidentom, zmena tu má k dispozícii mnoho nástrojov. Akú pozíciu podľa vás zaujme opozícia ako hnutie, keď jediným spôsobom, ako bude možné zmeniť miestne rozhodnutia, bude hlasovanie vo vznikajúcich komunitných radách? – Na niektorých miestach vytvorí, a už aj vytvorila, takéto rady, ovládne ich a pokúsi sa ich použiť, aby dosiahla uprednostňované výsledky. Tento druh zápasov bude ešte nejaký čas pretrvávať, dokonca aj v prípade najlepšieho možného vývoja. Ale myslím, že je tu dôležitejšia otázka, pretože podľa mňa opozícia nemôže byť v tomto zápase dlhodobo úspešná. Ak chcú pokračovať, budú mať dôležitejší cieľ – dostať Cháveza z úradu, a ak to bude potrebné, pokúsia sa to dosiahnuť prevratom, čo už skúšali, alebo pomocou intervencie zvonka, aby zabránili rozvíjaniu demokratizačného procesu. Poslúžia volebné súboje k porážke opozície prostredníctvom vzdelávania, alebo budú podporovať protichávezovské nálady? – Ak sa nebudú Spojené štáty americké omnoho intenzívnejšie angažovať, opozícia sa bude stále drobiť. Naozaj ich nevnímam ako skutočný trvalý problém pre bolívarskú revolúciu. Možno sa mýlim, ale je to môj dojem. Problémom sú skôr USA alebo opozícia ako ich nástroj, a tiež možnosť rozkladu revolúcie zvnútra, čo by mohlo na prvý pohľad vyzerať ako posilňovanie opozície, v skutočnosti by to však bola revolúcia, ktorá stráca svoje korene. Ak budú komunity opozičných komunitných rád pestovať a vytvárať protivládne názory, bude sa na ne prihliadať a budú sa rešpektovať rovnako ako tie, ktoré sledujú stranícku líniu? – Táto formulácia je na mieste. Áno, verím, že sa budú rešpektovať, aspoň zatiaľ, lebo to je skutočná participácia a skutočná demokracia. Musíte si však dať pozor na to, čo to znamená. Ak nejaká rada vo vašom susedstve alebo vo vašej oblasti bude tvrdiť, že je oprávnená vlastniť ropu, ktorá sa tu nachádza alebo vlastniť továreň na výrobu hliníka, ktorá tu sídli a podobne, potom nie, to nebude uznané a ani by nemalo, pretože sa to týka všetkých a takmer všetci na to budú mať opačný názor. Zoberte si mainstreamové médiá. Reprezentujú relatívne malú časť populácie, zato monopolizujú tok informácií a zábavy. Niektorí ľudia si myslia, že demokracia a participácia znamená, že elity riadiace médiá, ich vlastníci a teda aj tí, ktorí ich ovplyvňujú, by mali mať neobmedzenú slobodu robiť si, čo sa im zachce. Mám iný názor – myslím, že demokratické médium nemôže úplne ovládať vôľa malého percenta populácie. Predpokladám, no neviem to celkom presne, že bolívarská revolúcia ani na minútu nepripúšťa, že by si reakční a ničomní mediálni manipulátori, ktorí bežne klamú obyvateľstvo, zaslúžili kontrolovať také veľké bohatstvo a informácie. Skôr si myslím, že Chávez a jeho spojenci sú natoľko oddaní nenásilnému a participatívnemu prístupu, že nechcú vyprovokovať ani len zdanie odklonu od tejto cesty. Takže zatiaľ ide o to, že opozičné skupiny je nielen počuť, ale je ich počuť omnoho väčšmi, než by malo byť počuť, dokonca aj keď preukázateľne slúžia len úzkym záujmom. Niektorí ľudia, s ktorými som sa vo Venezuele rozprával, si myslia, že národná vláda používa komunitné rady a navrhované komúny, aby pre ňu vykonali prácu, pre ktorú nedokážu získať miestnych starostov. Súvisí s tým aj názor niektorých ľudí, že centrálna vláda môže používať komunitné rady ako prostriedok na vykonávanie dohľadu nad hnutiami vo Venezuele. – Tiež som sa na to často pýtal. Prvý názor je veľmi zvláštny a sporný. Žiadať obyvateľov nejakej oblasti, a to vlastne miestne rady sú, aby sa vydali smerom, ktorý sa ich starostovia a guvernéri snažia blokovať, nie je zneužívaním rád, ale naopak, je to prekonávanie autokracie. Takže je to v poriadku. Používanie rád na dohľad nad vecami je trochu iný problém. Mohla by to byť hrozivá predzvesť zvyšovania vplyvu polície. Ale, ako mi neustále prízvukovali, tento problém treba v krajine, ktorej hrozí zásah zvonka, vidieť aj z druhej strany. Takže rozumní ľudia môžu mať iný názor. Nerád by som videl, že sa toto stanovisko často využíva, ak vôbec, ale ostatní by mohli tvrdiť, že pri slobode slova a tlače a s tým, že takýto dohľad by sa týkal len odhaľovania plánov na prípravu prevratu zvonka, to má význam. Domnievate sa, že komunitné rady predstavujú pre PSUV lepší model miestnej politiky ako starostovia? Je dohľad jednou z ich úloh? – Myslím, že sú omnoho lepším modelom pre miestnu politiku, pretože sú predzvesťou skutočnej politickej samosprávy. Rady sú miestni obyvatelia. Ak sa rada dozvie o niečom negatívnom a pokúsi sa to napraviť, je to v poriadku. Na tom, že to robia ako určitý druh úlohy, ktorú vykonávajú pre národnú vládu, by nemuselo byť podľa môjho názoru nič zlé. Či sa to deje a v akom rozsahu, neviem. Rozhovor bol uverejneny na www.zcommunications.org Preložil Peter Vittek Michael Albert (8. apríla 1947) je jedným z najznámejších politických aktivistov v Spojených štátoch amerických. Svoju kariéru aktivistu odštartoval v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Odvtedy sa aktívne zapája do rôznych projektov na lokálnej, regionálnej či národnej úrovni. Bol členom organizácie Študenti za demokratickú spoločnosť a zapojil sa do hnutia proti vojne vo Vietname. Patril k zakladateľom nezávislého vydavateľstva South End Press. Neskôr bol spoluzakladateľom a vydavateľom časopisu Z-magazine. Tieto organizácie boli vytvárané ako alternatívne, demokratické a sebestačné inštitúcie, ktoré majú pomáhať šíriť ľavicové myšlienky. V roku 1994 k nim pribudol Z Media Institute, ktorého cieľom bolo od začiatku vyučovať radikálne politické teórie, mediálne a organizačné schopnosti a pomáhať vytvárať nehierarchické inštitúcie a projekty. Najnovší zo série Albertových projektov je internetový server Z-net. Do všetkých projektov je zapojený dodnes. Na Z-nete publikuje mnoho známych osobností ako napríklad Noam Chomsky alebo Howard Zinn. Okrem toho Michael Albert často prednáša a napísal veľké množstvo kníh. Považuje sa za abolicionistu trhu a uprednostňuje pred ním demokratické participatívne plánovanie. Spolu s Robinom Hahnelom rozvíjajú víziu participatívnej ekonómie alebo pareconu. Parecon je navrhnutý ako alternatíva ku kapitalistickému trhovému hospodárstvu, nevydáva sa však cestou centrálne riadeného socializmu a uprednostňuje participatívne rozhodovanie. Samotní autori považujú parecon za anarchistickú ekonomickú teóriu. K Albertovým posledným dielam patria napríklad Remembering Tomorrow (Pamätajte na zajtrajšok), The Trajectory of Change (Trajktória zmeny), Moving Forward: Program for a Participatory Economy (Posúvať sa dopredu: Program pre participatívnu ekonomiku) alebo Parecon: Life After Capitalism (Parecon: Život po kapitalizme) a Political Economy of Participatory Economics (Politická ekonómia participatívnej ekonomiky), ktoré napísal spolu s Robinom Hahnelom.