Práva a pospolitosti
Okrúhle výročie Všeobecnej deklarácie ľudských práv je, ako to už pri podobných príležitostiach býva, dobrým zrkadlom spoločnosti, v ktorej žijeme. Na margo ľudských práv sa vyjadrí kdekto a povie sa všeličo, ale v podstate pôjde o tri názory. Prvá skupina dostane v médiách najviac priestoru, pretože vyjadrí oficiálne (a samozrejme jediné správne) stanovisko. Podľa neho žijeme v spoločnosti, ktorá rešpektuje ľudské práva, a preto je dôvod oslavovať, aj keď obozretne. Nepriateľov ľudských práv je totiž viac než dosť predovšetkým v takzvanom treťom svete, ale žiaľ aj doma. Preto je nevyhnutné nezaspať na vavrínoch a naďalej rozširovať slobodnú spoločnosť – v zahraničí humanitárnym bombardovaním, dodávaním zbraní či okupáciami a doma potieraním iných názorov a zakazovaním. Druhá skupina pripomenie, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a upozorní na kazy inak slobodnej spoločnosti, ktorých nie je málo. Pri USA sa uvedie už chronicky známe Guantánamo, tí odvážnejší pridajú aj Irak (na rozdiel od situácie tak spred dvoch rokov sa to dnes už môže) a na Slovensku sa tiež dá nájsť všeličo – keby už fakt nič nebolo, Rómovia to istia v každom prípade. Túto „rozvážnu kritiku“ však doplní kritika nerozvážna, ba priam „hlúpa“, ale to nevadí, veď kto by už venoval pozornosť extrémistom – azda len orgány činné v trestnom konaní. A tie vôbec nelenia. Monitorujú, dohliadajú, zatýkajú, odsudzujú, väznia, zakazujú, strážia, rozpúšťajú.... Len prednedávnom to všetko absolvovali pri skupinke ľudí, ktorá 17. novembra protestovala a upozorňovala, že na Slovensku je sloboda prejavu chimérou. To je však už minulosť, pretože Slovenská pospolitosť už oficiálne neexistuje – zakázali ju. Najprv súd ako politickú stranu a potom aj ministerstvo vnútra ako občianske združenie. Dôvody? V prvom prípade to bolo hlásanie stavovskej spoločnosti, ktoré je v rozpore s politickou rovnosťou občanov. V druhom prípade hlásanie rasistických názorov a vyzývanie k násiliu. Zastavme sa pri prvom dôvode. Každý má právo hlasovať vo voľbách a jeho hlas je rovnocenný. Každý má právo politicky sa združovať, čo znamená aj možnosť založiť vlastnú politickú stranu. Na takýto projekt je údajne potrebných okolo 20 miliónov korún. Kto na Slovensku je v stave podniknúť takýto krok? Že by sme tu mali stavovskú spoločnosť? Že by bol problém Slovenskej pospolitosti len v tom, že chce inak organizovanú stavovskú spoločnosť? Druhý dôvod vyznieva ešte komickejšie, pretože tankové útoky či malé dvory a veľké biče tu nepropaguje len pospolitosť. Jej oficiálni predstavitelia vyhlásili, že ich činnosť zakázali na politickú objednávku vlády. Ak majú pravdu, treba povedať, že v kontexte slovensko-maďarských vzťahov by to bol od vlády štátnický počin. Diplomatická vojna s naším južným susedom je len na začiatku a rušenie extrémistických skupín dáva Slovensku dobrú východiskovú pozíciu. Lenže napriek urputnej snahe Strany maďarskej koalície náš život sa nemôže krútiť len okolo vzťahov s Maďarmi. Tisíce prepustených ľudí za posledných pár mesiacov a mnoho ďalších, ktorí k nim zrejme pribudnú na budúci rok, totiž nebudú chcieť počúvať, že ak prišli o prácu, majú začať podnikať. Lepšie im budú znieť slová o Slovensku pre Slovákov, o moci pre slušných a pracovitých, o tom, že Slováci musia držať pokope a spoločne budovať svoju vlasť. Jednoducho budú chcieť pospolitosť a budú presvedčení, že na ňu majú právo.
