Palestínčania sú svedomím Izraela

Souheil Ghannam, palestínsky publicista V roku 1948 Valné zhromaždenie OSN prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Výročie tohto aktu si v deň, keď vyšlo Slovo, ktoré držíte v rukách, pripomíname ako Medzinárodný deň ľudských práv. V tom istom roku sa odohrala izraelsko - arabská vojna. Svoje domovy opustil takmer milión Palestínčanov – medzi nimi aj rodičia hosťa Slova, publicistu Souheila Ghannama. Vyrástol v utečeneckom tábore a na Slovensko prišiel v roku 1984 ako študent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rozhovore upozorňuje, že aj keď 10. decembra bude Všeobecná deklarácia ľudských práv sláviť okrúhle 60. narodeniny, práva Palestínčanov sa dodnes porušujú. Alarmujúca je najmä situácia palestínskych politických väzňov v izraelských väzniciach. S hosťom sa zhovárala Eva Blažeková V Slove č. 49 sme písali o dokumentárnom filme izraelského režiséra Šimona Dotana V kotli, v ktorom palestínski väzni rozprávajú o svojom živote. Jeden z aktérov sa vyjadril, že každá palestínska rodina mala, má alebo skôr či neskôr bude mať aspoň jedného člena vo väzení. Prestupuje fenomén väznenia palestínsku spoločnosť naozaj až v takomto rozsahu? – Áno. Izraelská okupácia palestínskych území v roku 1967 rozdelila Palestínčanov na tri skupiny. Na tých, ktorí už boli vo väzení, tých, ktorí sa momentálne nachádzajú vo väzniciach, a tých, ktorí ešte len „čakajú“, kedy ich izraelská armáda zatkne. Na ilustráciu môžem uviesť čísla. Od roku 1967 dodnes bolo uväznených zhruba 750-tisíc Palestínčanov. Je to viac ako 30 percent počtu obyvateľov okupovaných území a 40 percent mužov. Momentálne sedí v izraelských väzniciach 11 až 11 a pol tisíca Palestínčanov, z toho 87 žien a 300 detí do šestnásť rokov. Od roku 2000 dodnes ich zatkla izraelská armáda okolo 65-tisíc, vrátane 750 žien a 7 a pol tisíca detí. V izraelskom žalári sa v súčasnosti nachádza dokonca aj 10-mesačné dieťa. Štyri palestínske ženy vo väzbe porodili, z nich jedna priamo vo väznici – nemala prístup k štandardnej starostlivosti o rodičky. Deti väzenkýň môžu podľa izraelských zákonov zostať štyri roky so svojimi matkami. Smutný rekord dosiahli nedávno traja muži, ktorých prepustili po viac ako tridsiatich rokoch, boli teda najdlhšie väznenými Palestínčanmi. Odsedeli si viac ako Nelson Mandela, ktorý bol vo väzení 27 rokov. Čo je príčinou, že takmer tretina národa má za sebou, alebo dodnes prežíva, život za mrežami? – Na okupovaných územiach neplatia izraelské zákony, ale zákonník, ktorý Britský mandát v Palestíne vydal v roku 1945, a nariadenia vojenských predstaviteľov. To znamená, že platí to, čo rozkáže izraelský armádny predstaviteľ (bez ohľadu na hodnosť dotyčného dôstojníka) a zákony spred 63 rokov. Od roku 1967 doteraz Izraelčania vydali množstvo nariadení, ktoré Palestínčanom na okupovaných územiach sťažujú každodenný život. Zatýka sa za hocičo. Napríklad, vyhlási sa zákaz vychádzania a každý, kto sa nachádza na ulici, bude zatknutý. Pričom našich väzňov možno rozdeliť do dvoch skupín: jedným predložia nejaké obvinenie, ďalší sú tzv. administratívni – žiadne obvinenie voči nim nie je vznesené. Zatknú ich bez udania dôvodu, bez akýchkoľvek dôkazov. No aj bez právneho podkladu ich často veľmi dlho držia vo väzniciach. Títo administratívni väzni sú väčšinou intelektuáli – učitelia, novinári, lekári, ktorí vykonávajú nepohodlnú propagačnú činnosť. Momentálne sa ich nachádza za mrežami zhruba osemsto. Podstata problému spočíva v tom, že Izrael neuznáva okupované územia ako okupované, nazýva ich „spravované“ územia. Preto odmieta uplatniť Ženevský dohovor z roku 1949, ktorý upravuje postavenie okupovaných území a povinnosti okupanta voči ich obyvateľom, voči väzňom a ľuďom v zajatí. Akú časť palestínskych väzňov možno považovať za politických väzňov? – Všetkých, ktorí nie sú kriminálnici. Niektorí z nich sa zúčastnili na boji za slobodu, iní nie. Sú teda zatknutí bezdôvodne aj z hľadiska izraelských opatrení. Za politických väzňov však pokladáme aj tých, ktorí sú zatknutí za boj proti okupantovi. Stačí na zatknutie aj samotné členstvo v niektorej z palestínskych alebo islámskych organizácii? – Samozrejme. Izrael pred šiestimi rokmi zatkol dokonca aj člena výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) – najvyššej reprezentácie palestínskeho ľudu. A to napriek tomu, že tomuto človeku predtým uznal štatút VIP, pretože zastával vysokú politickú funkciu. Dnes je za mrežami štyridsať poslancov, ktorí boli demokratickým spôsobom zvolení do palestínskeho parlamentu. Prednedávnom, dvadsiateho piateho novembra, mal byť postavený pred súd generálny tajomník Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny Ahmad Sa´adat, ktorý je poslancom palestínskej legislatívnej rady. (Súd s Ahmadom Sa´adatom bol napokon opäť odložený, ako sa od jeho zatknutia v roku 2006 stalo už niekoľkokrát. Pozn. red.) Podľa dohody z Osla by pritom títo ľudia mali mať imunitu. Nemali by byť zatýkaní ani by sa im nemalo prekážať vo vykonávaní práce. Politickí väzni dostávajú dlhoročné, doživotné aj niekoľkonásobné doživotné tresty... – V prvom rade treba zdôrazniť, že okupácia je ilegálna činnosť, tak isto všetky aktivity, ktoré robí okupant. Medzi Palestínou a Izraelom je vojna a netvrdíme to iba my, ale aj Izrael. Nie sú medzi nami vyrovnané vzťahy ani podpísaná mierová zmluva. Ak teda okupant zadržiava nejakých Palestínčanov, mali by mať štatút vojnového zajatca. Nemali by stáť pred izraelskými súdmi. Ďalší dôležitý moment je, že Izrael rozdelil Palestínčanov z hľadiska trestnosti na rozličné skupiny. Inak sa správa k tým, ktorí majú izraelské občianstvo, inak k tým z Jeruzalema a inak k obyvateľom okupovaných území. Ľudí, ktorí sa podieľajú na boji za slobodu, zvlášť rozdelili na tých, ktorí majú na rukách krv, a na tých, ktorí ju nemajú. Navyše, máme zdokumentované konkrétne prípady, keď izraelský občan arabskej národnosti, ktorých žije v Izraeli takmer milión, dostal za ten istý zločin niekoľkonásobne vyšší trest ako občan židovskej národnosti. Za to, za čo dostane Žid 15 rokov, Araba nezriedka odsúdia na 30 až 40 rokov. Dejú sa aj iné neprávosti. V najväčšom izraelskom denníku Yedioth Ahronoth 16. júla 2001 vyšlo nasledovné: „Pred štyrmi rokmi dôstojník bezpečnosti Nahom Kroman zabil v osade Betar dvanásťročného chlapca Helmiho Šoša z dediny Hosan blízko Betlehemu. Domnieval sa, že tento chlapec hádzal kamene na autá osadníkov. Súd uznal Kromana za vinného, že chlapca ubil na smrť. Jeho trestom boli verejné práce na rok a pol.“ Akým spôsobom sú porušované práva väzňov? – Izrael nerešpektuje mnoho rezolúcií a opatrení, ktoré mu vyplývajú z medzinárodných zmlúv. Nielen z takých, ktoré neratifikoval, ale aj z takých, ktoré podpísal. Neumožňuje napríklad uplatňovanie pravidla, že ak sa nachádza vo väzení viacero príslušníkov jednej rodiny, mali by bývať spolu. Neposkytuje väzňom dostatočný priestor na bývanie ani stravu so správnou výživnou hodnotou. Väzenská strava je veľmi monotónna a spôsobuje mnoho zdravotných problémov. Ak si chcú trestanci zabezpečiť lepšie jedlo, smú si ho kúpiť za kredity – peniaze, ktoré dostanú „zvonka“ od príbuzných a priateľov. Izrael je tak možno jediný štát na svete, kde väzni vo väznici žijú čiastočne na vlastné náklady. V poslednom čase sa však zaužívala metóda, že väznica ukladá väzňom pokuty a siaha im na kredity, ak sa previnia voči pravidlám. V žalároch tiež nie je dostatok zdravotníckeho personálu. Od roku 1967 zomrelo 72 Palestínčanov v dôsledku mučenia, počas potláčania väzenských vzbúr alebo práve pre nedostatok lekárskej starostlivosti. Izrael je totiž jeden z mála štátov na svete, ktorý legalizoval mučenie. Existuje tiež mnoho pravidiel, ktoré väzňom a ich blízkym sťažujú života vzájomný kontakt. Väzňa môže navštevovať iba najbližšia rodina – manžel, manželka, otec, matka a deti. Kedysi ich počas návštev od seba oddeľovali „iba“ mreže. Potom pred mrežu pribudlo sklo a znemožnilo akýkoľvek letmý fyzický dotyk. Dozorcovia začali tiež robiť obštrukcie, čo sa týka prinášania balíkov pre väzňov. A navštíviť „svojho“ väzňa vôbec nie je jednoduché. Nestačí na to iba povolenie na návštevu, ale aj na vstup do Izraela. Nedá sa zaručiť, že ak dostanete jedno povolenie, dajú vám aj druhé. Ďalší problém spočíva v tom, že aj krátka cesta trvá veľmi dlho. Napríklad, 25 kilometrov tam a 25 späť trvá nezriedka celý deň. Dozorcovia tiež používajú na palestínskych väzňov viaceré nemorálne – aj nedovolené – praktiky. Napríklad, umiestňujú politických väzňov do cely spolu s izraelskými kriminálnikmi. Dokonca týchto kriminálnikov ustanovia „strážcov“ palestínskych väzňov. Morbídnou čerešničkou na torte je fakt, že Izrael neväzní iba živých Palestínčanov, ale aj mŕtvych. Sú to zväčša ľudia, ktorí zahynuli počas bojov v Izraeli. Už desiatky rokov sú zhromaždení v tzv. cintorínoch čísiel. Tým, že nemajú dôstojný pohreb, ich Izrael aj po smrti trestá za to, že majú na rukách židovskú krv. Totožnosť týchto mŕtvych je známa, napriek tomu sú označení iba číslom a štát ich odmieta vydať rodinám. Cintoríny čísel nemožno navštevovať, pretože je to iba obrazné pomenovanie: telá odpočívajú v chladničkách nemocníc. Jednou z podmienok vyjednávania o výmene väzňov je práve aj vydanie týchto mŕtvych tiel. Spomínali ste legalizáciu mučenia. Ako je to možné? – V roku 1987 prepuklo niekoľko škandálov v súvislosti s neľudskými metódami, ktoré izraelská tajná služba údajne používala pri mučení palestínskych väzňov. Štát teda založil komisiu pod vedením pána Landaua, ktorej úlohou bolo prípady mučenia vyšetriť. Komisia predložila svoje závery Knesetu, a ten na ich základe schválil nové zákony. Činnosť komisie a súvisiaca legislatívna zmena však neviedli k zákazu mučenia. Naopak, stanovili sa pravidlá, v medziach ktorých možno mučenie legálne vykonávať. Izraelský najvyšší súd, ktorý má zároveň funkciu ústavného súdu, tieto zákony novelizoval v októbri 1999, nezmenil však ich podstatu. Iba ustanovil skupinu zloženú z predstaviteľov rôznych inštitúcii a ministerstiev, ktorá vydáva povolenie na mučenie. Vyšetrovatelia, ktorí disponujú týmto povolením, sú pred izraelským zákonom čistí. Aké praktiky majú vyšetrovatelia povolené? – Denník Yedioth Ahronoth v novembri tohto roku publikoval tajný dokument, ktorý hovorí o mučení v izraelských väzniciach. Uvádza sa v ňom, že 95 percent zatknutých Palestínčanov bolo vystavených násiliu – teda že ich pri vyšetrovaní zbili. K mučeniu sa pristupuje vtedy, keď sa zatknutý človek nepriznáva k obvineniu. Deväťdesiatim percentám zatknutých vyšetrovatelia odopierali spánok. Osemdesiat deväť percent nútili dlhodobo stáť, 82 percentám odopierali jedlo a 55 percent bolo mučených prudkým striedaním teplôt v miestnosti. Päťdesiatpäť percent väzňov dosvedčilo sexuálne ponižovanie a zraňovanie citlivých miest. Menované praktiky sú zlegalizované a používajú sa nepretržite, kým sa zadržaný neprizná. Na základe jeho priznania sa mu následne vymeria trest. Samozrejme, mnohí sa v dôsledku mučenia priznávajú k činom, ktoré nevykonali. Môžete uviesť niekoľko konkrétnych príkladov? – Môžem citovať niekoľko svedectiev, uvedených v knihe Mučenie politických väzňov v izraelských žalároch, ktorú vydala v roku 2003 organizácia pre práva väzňov Addammir. Sedemnásťročný Waždi Nžažara vypovedal: „Kapitán mi hovoril: Mám dva spôsoby – jeden, ktorý používame na zvieratá, druhý na ľudí. Vyber si. Keď som sa odmietol priznať k obvineniam, ktoré mi predložili, povedal – dobre, teraz použijeme spôsob na zvieratá. Vojak ma začal surovo biť do tváre, ťahať ma za vlasy smerom nahor a biť ma po krku v oblasti mandlí. Potom doniesol elektródy a ukázal mi, ako iskria, keď sa stretnú. Vyhrážal sa, že mi ich priloží na telo. Následne mi previazali oči šatkou a spútali mi ruky za chrbtom. Vyzliekli ma od pása hore a priložili mi elektródy na bradavky. Začal som sa triasť a kričať. Potom dali elektródy dolu a pýtali sa, či sa chcem priznať. Nemohol som sa však priznať k niečomu, čo som neurobil. Začal som opäť kričať a triasť sa...“ Ďalšie svedectvo podáva šestnásťročný Mahmúd Šóša z Betlehemu: „Keď ma zatkli, hodili ma do malej cely a ja som spadol tvárou na zem. Dve hodiny ma bili. Potom ma hodili do zatemnenej miestnosti, kde bolo veľmi chladno, pretože naplno pustili klimatizáciu. Miestnosť mala asi dva krát jeden meter a bola vyložená plechom. Po čase začali celu namiesto chladenia vyhrievať. Po pol hodine striedania horúčavy a zimy prišiel vyšetrovateľ a pýtal sa, či sa chcem priznať. Keď som mu povedal, že som nič zlé neurobil, vzali ma do inej miestnosti a ďalej ma mučili. Napokon som sa priznal a podpísal som papiere, ktoré mi dali.“ Štyridsaťpäťročný Gasan Džarrar z Ramalláhu rozpráva o tom, ako ho zatkli 4. apríla 2002. „Zadržali ma na poludnie. Spútali mi ruky za chrbtom a previazali mi oči. Vyvliekli ma na ulicu a začali ma biť. Najprv iba do ľavej nohy, až kým som necítil, že je zlomená. Keď som začal kričať, pritvrdili – bili ma viac a viac. Potom vojak priniesol handru a chcel ma ňou škrtiť. Ostatní ma kopali do celého tela, najmä do hrude a bokov. Pokračovali, kým som nestratil vedomie.“ Tento človek v čase zatknutia a bitky ešte ani len netušil, prečo ho zadržali. Izraelské médiá sú pomerne liberálne. Šokujúce údaje o zaobchádzaní s palestínskymi väzňami publikuje celonárodná tlač, v Izraeli funguje viacero organizácií pre ľudské práva, napríklad B´Tselem. Verejnosť je teda iste dobre informovaná o tom, čo sa deje. Preberajú však tieto informácie aj zahraničné médiá? Vie aj svet, čo sa deje? – Je veľmi dôležité a potrebné, aby svetová verejná mienka vyvíjala nátlak na Izrael. Sú príklady z histórie, napríklad Juhoafrická republika alebo Čile počas diktatúry generála Pinocheta, ktoré silu tohto nátlaku dokazujú. Istý záujem existuje – nedávno sa sedem európskych parlamentárov snažilo navštíviť izraelské väznice, aby sa presvedčili o situácii, ktorá v nich vládne. Izrael im to však neumožnil. Do informovania americkej verejnosti sa aktívne zapája tiež Americká právnická asociácia. Žiaľ, Slovensko je úplne mimo tohto pohybu. Palestínou sa nezaoberá ani slovenský Červený kríž, ani UNICEF, ktorá by sa mala zaujímať o postavenie palestínskych detí – terčov násilia. Stačí predsa, aby štrnásťročné dieťa hodilo kameň do izraelského vojaka, a zatknú ho na niekoľko mesiacov až rokov. Ak nám Palestínčanom slovenské médiá neveria, majú predsa k dispozícii množstvo kanálov, prostredníctvom ktorých si môžu naše informácie overiť. Napríklad monitor izraelskej tlače alebo zdroje z prostredia izraelských organizácii pre ľudské práva. A čo na to židovské obyvateľstvo? – Umiernení ľudia v Izraeli často strácajú nádej a odchádzajú z krajiny, nahrádzajú ich radikáli, ktorí prichádzajú. Vyhranené názory tak získavajú na sile. Izrael je však veľmi atypická krajina. Minimálne v tom, že Židia doň prišli z 90 krajín sveta. Rôznorodé skupiny k sebe iba ťažko hľadajú cestu. Napríklad, žije tu viac ako milión Židov, ktorí prišli iba začiatkom deväťdesiatych rokov z krajín bývalého socialistického bloku, najmä z Ruska. Izrael si musí pred svojím prahom poriadne poupratovať. Musí vyriešiť rozpory medzi aškenázim – Židmi z väčšiny územia Európy, Ruska a USA, a sefardim – Židmi orientálneho a španielskeho pôvodu. Treba skoncovať s rasistickou myšlienkou, že Židia sú vyvolený národ, a s okupáciou palestínskych území, ktorá predstavuje obrovskú deformáciu pre izraelskú spoločnosť. Len ak začne Izrael rozmýšľať pozitívne a mierovým spôsobom, zbaví sa svojich komplexov. Spoločnosť, ktorú drží pohromade iba vedomie vonkajšieho nepriateľa, totiž nie je v poriadku. Vyvíja medzinárodné spoločenstvo na Izrael nátlak, aby zmenil svoje správanie? Realizuje nejaké sankcie? – Žiaľ, nátlak je nedostatočný a žiadne sankcie nie sú. Aj OSN napomína Izrael len verbálne a posielala listy. Prečo nenaliehajú viac? – Lebo medzinárodné spoločenstvo – konkrétne mám na mysli Európu a USA – sa k Izraelu správa, akoby bol štátom nad zákonom. Pritom by mal byť štátom mimo zákona. Kedy sa Západ začne k Izraelu konečne správať ako k akémukoľvek inému štátu, ktorý porušuje medzinárodné právo a ľudské práva? Všimnime si, aké veľké haló sa robí pre niekoľkých politických väzňov na Kube a – už väčšmi oprávnene – v Číne. Ľudské práva však majú byť univerzálne. Ak nikomu neprekáža, že sa nedodržiavajú v Palestíne, potom nemusia platiť ani v Číne a na Kube. Aj niektorí slovenskí poslanci sa zaoberajú politickými väzňami na tzv. Ostrove slobody, ktorý je veľmi ďaleko. Ktovie, prečo ich nezaujímajú politickí väzni v Palestíne. Mali sme predsa v izraelských väzniciach dokonca aj ľudí katolíckeho vierovyznania, ako arcibiskup Kapuči, ktorý si odsedel 23 rokov. Možno je to spôsobené tým, že Európa má voči Židom zlé svedomie... – Hriechy minulosti nemožno riešiť novými hriechmi. To, že Európania majú zlé svedomie voči Židom, neznamená, že im dnes môžu tolerovať bezprávie páchané na ďalšom národe. Tak, ako sú Židia svedomím Európy, my Palestínčania sme svedomím Židov. Ak však medzi Palestínčanmi boduje hnutie Hamás, v ktorom sa ozývajú aj hlasy o nelegitímnosti existencie štátu Izrael, k zmiereniu tak ľahko nepríde. – Hamás vládne v Pásme Gazy a má veľké problémy s vedením v Ramalláhu. Uplynul však takmer rok od mierovej konferencie v americkom Annapolise, kde celý svet povedal – áno, budeme s Palestínčanmi spolupracovať na tvorbe mieru. A Izrael odvtedy zatkol ďalších 5500 Palestínčanov. Nepýtal sa ich, či sú z Hamásu alebo z Fatahu. Zatýkajú jednoducho Palestínčanov, pretože sú Palestínčania. Deje sa to od roku 1967 a Hamás vznikol v osemdesiatom siedmom, tolerovaný zo strany Izraela. Sedemstopäťdesiattisíc Palestínčanov, zatknutých od začiatku okupácie, zaručene nepatrilo iba k Hamásu a zďaleka všetci neboli organizovaní. Toto nie je koreň problému. Dokument V kotli však ukazuje, že v izraelských väzniciach obývajú trestanci z Hamásu a z Fatahu oddelené cely... – Áno, aj to patrí k politike Izraela. Prenáša problémy, ktoré majú palestínske frakcie mimo väzenia, aj medzi steny žalárov. Prehlbuje tým ich vzájomný konflikt. Je tento konflikt v budúcnosti zmieriteľný? – Raz musia títo ľudia dostať rozum. No ak terajšie vedenie v Ramalláhu nedosahuje úspech, nedosahuje ho preto, lebo Izrael pokračuje vo svojej politike osídľovania okupovaných území a zatýkania Palestínčanov, ignorovania práva utečencov na návrat a v judaizácii Jeruzalema. Pokiaľ tieto procesy nebudú zastavené, na palestínskej stane bude naďalej bujnieť extrémizmus. Preto, ak má Izrael záujem, aby v palestínskom hnutí víťazili umiernené sily, mal by prestať s politikou osídľovania, ktorú odsudzuje 15 rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN. Inak nenájde po čase jediného umierneného Palestínčana. Napriek tomu svet vyjadril nádej, že mierový proces by sa mohol posunúť vpred vďaka zmene na čele izraelskej vlády. Ministerka zahraničných vecí a líderka strany Kadima Tzipi Livniová, ktorá v opätovných voľbách po Novom roku pravdepodobne znovu získa post predsedníčky vlády, má povesť potenciálnej mierotvorkyne. – Tzipi Livniová, bývalá agentka Mosadu, hovorí to isté, čo hovorili ostatní. Vrátane Ariela Šarona, ktorý ju nazýval svojím dievčatkom. Izraelskí čelní predstavitelia, napríklad Šimon Peres, Ehud Barak, Benjamin Netanjahu či Ehud Olmert, majú jedno spoločné. A to názor, že Izrael sa nesmie vrátiť za hranice z roku 1967. Nie sú ochotní vrátiť Palestíne východný Jeruzalem, ako to vyplýva z rezolúcie OSN. Nie sú ochotní skoncovať s osadami, ale trvajú na zachovaní určitého počtu osád na území od Jeruzalema až k Hebronu. Nie sú vôbec ochotní hovoriť o problematike palestínskych utečencov. Dokonca nám nechcú nechať hraničné priechody – ani s Jordánskom. Bude to možno dobré pre deti v škole – keď sa ich učiteľka spýta, s akými susedmi hraničí Palestína, stačí im povedať, že iba s Izraelom. No nikomu inému to výhodu neprinesie. V podstate sú ochotní vrátiť nám zhruba 60 percent územia, ktoré obsadili v roku 1967. Odchádzajúci Olmert však mal odvahu vyjadriť sa, že Izrael by sa za hranice z roku 1967 vrátiť mal. – A čo z takej odvahy? My potrebujeme činy. Ehud Olmert chodil ako mladý poslanec knesetu chrániť osadníkov na okupovaných územiach pri ranom osídľovaní v roku 1976. Je autorom projektu judaizácie Jeruzalema. Tento projekt mal za úlohu zmeniť pomer obyvateľstva v Jeruzaleme v prospech Židov, ktorí Palestínčanov napokon prečíslili až na 82 percent. Viedol vojnu proti Libanonu. Svoj prevratný názor mal prejaviť skôr. V tomto prípade má svet zrejme krátku pamäť – Olmertovo „vyznanie“ prijal pozitívne. – Nie je za tým strata pamäti, ale záujmy. Západ nemá záujem, aby v arabských krajinách a na Blízkom východe prebehol proces demokratizácie. A ak tam bude taký Izrael, aký tam je, tento proces neprebehne. Svet dokázal veľmi rýchlo a ostro zasiahnuť v prípade Darfúru – aj keď neúspešne. Francúzsko sa vraj dokonca chystá zažalovať sudánskeho prezidenta. Fakt, že náš prípad roky nikoho nevzrušuje, aj keď máme nespočetné množstvo dôkazov o zločinoch, ktoré páchajú izraelskí predstavitelia, dokazuje, že nič iné ako záujmy medzinárodným dianím nehýbe. Práve naopak – niektoré európske štáty v záujme Izraela menia svoje národné legislatívy. Belgicko napríklad zabezpečilo, aby tam izraelskí armádni predstavitelia nemohli byť stíhaní. Na podobný krok sa chystá aj Veľká Británia. Čo teda môže priviesť Palestínu k úspechu pri presadzovaní jej záujmov – napríklad záujmu o prepustenie väzňov? – Najviac Palestínčanov, ktorí vyšli z brán izraelských žalárov, bolo, bohužiaľ, prepustených iba pod nátlakom. Keď nejaká organizácia, napríklad Alláhova strana, uniesla izraelského vojaka. Pre Izrael to nie je dobré – akoby nám tým dal návod, že svojich ľudí dostaneme von, len ak unesieme izraelských občanov a vymeníme ich. Samozrejme, palestínsky prezident Mahmúd Abbás rokuje s Izraelom aj o prepustení väzňov. Zatiaľ však neúspešne. Od Annapolisu totiž Izrael prepustil 629 Palestínčanov, no zatkol 5500 nových. To predstavuje zhruba deväťnásobok a je to dobrá ukážka politiky točiacich sa dverí. Jeden nimi vyjde a deviati zatiaľ vojdú dnu. Pri týchto číslach sa treba zamyslieť nad tým, či je kapacita izraelských väzníc nekonečná alebo či židovský štát stavia stále nové a nové. – Nuž, prednedávnom boli aj niektorí izraelskí predstavitelia vrátane ministrov šokovaní, keď objavili, že v krajine stoja tajné väznice. Pritom podľa medzinárodného práva ich nesmie mať žiaden štát. Rodina každého občana, ktorý je zatknutý, sa musí za 24 hodín dozvedieť, kde sa jej príbuzný nachádza. Len diktátorské režimy majú tajné väznice. Na čo tieto tajné väznice slúžia? – Diktátorské režimy ich používajú, aby ich nikto nekontroloval, keď chcú uplatniť výnimočne tvrdé spôsoby mučenia. Izrael má svoje osvedčené praktiky. Napríklad, ak sa mu nedarí dolapiť osobu, na ktorú je vydaný zatykač, bežne zatýka ako rukojemníkov príslušníkov jej rodiny. Otca, syna, manželku. Niekedy rodinných príslušníkov zabíjajú na uliciach. Sú to verejné popravy, ktoré sa dejú za bieleho dňa. Tým však už porušujú aj svoje vlastné zákony. – Samozrejme. Sú to kriminálne činy, ktoré by mali byť považované za vojnové zločiny. Už sa stalo, že izraelského vojaka za podobné správanie niekto zažaloval a dosiahol, aby bol odsúdený? – Nie. Viem o jedinom prípade, keď vyšetrovateľa súdili za jeho nezákonné aktivity. Iróniou osudu však tento človek dnes pracuje ako kontrolór vo väznici. Zato máme zdokumentované viaceré prípady, keď židovský osadník alebo vojak zabil Palestínčana, izraelský súd ho uznal za vinného – vinník však dostal za trest iba verejné práce. Chudák musel napríklad upratovať ulicu. Sú to hrôzostrašné príbehy. Je isté, že väzni budú prepustení aspoň vtedy, keď vznikne štát Palestína? – Náš prezident dal verejný prísľub, že nepodpíše žiadnu mierovú zmluvu bez toho, aby v nej bolo zakomponované prepustenie väzňov. Je to jedna z našich základných požiadaviek. Nemôžeme dopustiť, aby ľudia, ktorí bojovali za našu slobodu, boli za to trestaní. Je aj toto otázka, na ktorej rokovania viaznu? – Hlavne to nie je otázka, o ktorej by sa malo diskutovať. Malo by to byť samozrejmé. Veď títo väzni sú vo väzniciach preto, lebo naše štáty sú v stave vojny. Keď nastane mier, mali by byť vojnoví zajatci prepustení. Keby sme boli klasická krajina, možno by sme mali izraelských väzňov v našich väzniciach a po podpísaní mieru by sme si ich navzájom vymenili. Tak to urobili Irak a Irán a všetky krajiny, ktoré medzi sebou bojujú, bez ohľadu na počet väzňov jednej a druhej strany. Treba si však uvedomiť, že okupované územie je jedna veľká väznica, z ktorej treba oslobodiť celý národ. Veď na Západnom brehu dnes stojí 500 až 650 vojenských barikád. V rámci jedinej dediny ich môže stáť hneď niekoľko. Do mesta Kalkilia, ktoré má 40-tisíc obyvateľov, sa dá zasa vstúpiť iba cez jedinú bránu. Stojí okolo neho kompaktný múr, tak ako okolo svätého mesta Betlehemu. Oproti tomuto je Berlínsky múr nič.