Banky: obozretnosť, ale nie na úkor vlády
Opatrnosť je v zásade dobrá vlastnosť. Ak ide naozaj o opatrnosť. Za opatrnosťou by sa však nemala skrývať nechuť prísť o veľké zisky a či naopak chuť prenášať riziko na niekoho druhého. Napríklad na štát. Najmä v situácii, keď dookola počúvame, že štát je najhorší hospodár a príliš ľahko sa mu púšťa do rizika, keď zaň vždy nakoniec zaplatia daňoví poplatníci. Vyvážená spolupráca a obojstranná ústretovosť je najlepším spôsobom, ako znížiť riziká prichádzajúcej hospodárskej krízy. Slovenské banky sa dnes chvália, že za svoju dobrú kondíciu vďačia svojej opatrnosti. Znie to trochu zvláštne, ak to hovoria dcérske spoločnosti bánk, ktoré doteraz „vo veľkom“ financovali hospodársky rast na Západe spôsobom, ktorý ich dostal do veľkých problémov. Vláda konala promptne Je naozaj podivuhodné, keď sa dozvedáme, že naše banky boli oveľa šetrnejšie (požičiavajú drahšie a pýtajú väčšie poplatky), než ich materské firmy. Za dobrú „kondíciu“ síce naše banky vďačia svojim manažmentom, ale financujú ju naši občania, ktorí sú nútení platiť za služby, za ktoré klienti tých istých bánk na Západe neplatia, alebo platia podstatne menej. Nečudo, že nejedna zo zahraničných bankových skupín „robí“ významnú časť zisku práve u nás (nielen na Slovensku, ale vôbec vo východnej Európe), v niektorých prípadoch ide dokonca o väčšinu zisku (minimálne v relatívnom vyjadrení). A teraz sa tento (ne)pomer môže dokonca ešte prehĺbiť, ak nás kríza zasiahne výrazne menej, než západnú Európu. Napokon netreba zabúdať, že (bývalým štátnym) bankám výrazne pomohlo oddlženie, ktoré predchádzalo privatizácii a z tohto hľadiska ich noví majitelia kupovali za „babku“. V súčasnej situácii je významným príspevkom štátu na udržanie „dobrej kondície“ bankového sektora prístup vlády, ktorá ako jedna z prvých v Európe oznámila stopercentné ručenie za vklady ľudí bez „spoluúčasti“ bankových klientov. A k tomu tiež nepristúpili všetky kabinety na starom kontinente. Ak navyše zoberieme do úvahy doterajší vývoj ziskovosti slovenských bánk – čo v konečnom dôsledku predstavuje príjem tých finančných inštitúcií, ktoré na Západe až také „obozretné“ neboli – je tlak predsedu vlády na ne, aby v rámci svojich možností prispeli k prekonaniu ekonomickej krízy nielen pochopiteľný, ale aj oprávnený. Opatrnosti síce nie je nikdy (najmä v takejto situácii) dosť, ale nemožno čakať, že všetky náklady a riziká ponesie na svojich pleciach štát. Dohoda, že na krytí rizík sa pri úveroch pre podnikateľov bude ešte viac podieľať (štátna) záručná a rozvojová banka, resp. Eximbanka, ale komerčné banky musia byť voči podnikateľom aktívnejšie, je ústretovým krokom, ktorý by mal priniesť konkrétne výsledky – prístup k potrebným finančným zdrojom aj pre malých a stredných podnikateľov, ktorí už začínajú pociťovať negatívne dôsledky finančnej krízy. Nové miliardy na účtoch Na účtoch NBS dnes súkromné banky sterilizujú zdroje vo výške asi 250 miliárd korún. Nikto nechce, aby ich finančné inštitúcie rozdali, dokonca ani bezúročné pôžičky od nich nikto nežiada. Čo je to však za podnikanie, ak tieto peniaze môžu „pracovať“ tak, aby na nich banky zarobili a štát či podniky ich využili na oživenie hospodárstva v kríze? O žiadnom rozhadzovaní pritom nemôže byť ani reči, veď aj samotní bankári na podnikateľoch vidia zvýšenú opatrnosť – nechcú si požičiavať s vedomím, že pôjdu do útlmu a nebudú schopní pôžičky splácať. Hoci sa pomer nesplácaných úverov k splácaným v krízových časoch zhoršuje, guvernér NBS Ivan Šramko upozorňuje, že u nás sa takáto delikvencia neprejavuje a vzhľadom na „konzervatívny“ prístup bánk je isté, že ani nedosiahne úroveň, ktorá by stála za zvýšenú pozornosť. Vyše 50 miliárd korún, ktoré na účty bánk „natiekli“ za posledné dva mesiace (z toho asi polovica pochádza z vyplatených podielových listov), ale aj ponúkané úverové linky Európskej investičnej banky (na Slovensku by o nich mali rokovať približne v polovici januára) prispievajú k tomu, že s likviditou naše banky rozhodne problémy nemajú (Slovo o tom písalo minulý týždeň). To, samozrejme, neznamená, že sa jej majú „zbavovať“ tak nezodpovedne a bezhlavo, ako to robili štátne banky napríklad v čase malej privatizácie, keď vládla pravica. Intenzívnejší dialóg s vládou je však oprávnenou požiadavkou v situácii, keď banky za seba bez rozpakov prijímajú záruky štátu voči občanom. Udržanie „stability“ bankového sektora nemôže byť hrou na jednu bránku, v ktorej ostošesť útočí iba jeden hráč, zatiaľ čo ďalší len čakajú, kedy sa budú rozdávať prémie za vyhratý zápas. „Obozretné“ nemajú byť banky na úkor, ale v spolupráci s vládou. Ak sa práve takouto dohodou skončilo pondelkové stretnutie s premiérom, na ktoré banky ochotne pristúpili, tak potom má zmysel aj to ďalšie, ktoré je naplánované na polovicu januára, lebo určite nebude iba povinnou čiarkou v štatistike o vzájomnom dialógu. Autor pracuje na úrade vlády Text vyjadruje jeho osobný názor
