Hlavne umiernene
Žiadna krajina na svete, ktorá na to má dostatok prostriedkov, by nikdy netolerovala raketové ostreľovanie vlastného územia. S týmto výrokom sa len ťažko dá nesúhlasiť. Otázkou však je, ako vyzerá táto netolerancia. Bilancia prvého dňa: Tristo mŕtvych Palestínčanov za jeden jediný deň ako odpoveď na jedného zabitého Izraelčana. Mimochodom vo vojne medzi Izraelom a libanonským Hizballáhom spred dvoch rokov bol pomer zabitých desať k jednému, pričom na strane Izraela išlo prevažne o vojakov, ale na opačnej strane to boli väčšinou civilisti. A ešte jedno mimochodom: toľko spomínané raketové útoky Hamasu trvajú osem rokov a ich výsledkom je dvadsať mŕtvych Izraelčanov...
Za všetko môže Hamas – znie to šialene, ale pod túto vetu sa podpísalo už niekoľko vplyvných európskych politikov. Aj keby bola táto veta pravdivá, čo civilisti v pásme Gaza? Ak nerátame čerstvo zabitých a uväznených niekde v Izraeli, ich situácia je brutálna. Neustále bombardovanie, obavy z pozemnej operácie, nedostatok jedla a pitnej vody – medzinárodné právo nazýva ľudí v takejto situácii obeťami vojnového zločinu. A takýto čin má tiež svoje meno. Volá sa kolektívny trest. Za čo?
Za to, že Palestínčania vo voľbách volili Hamas? Možno. Avšak odpoveď na túto otázku môže byť ešte drsnejšia. Ministerka zahraničných vecí Cipi Livniová, ktorá sa považuje za umiernenú političku snažiacu sa o mierové riešenie konfliktu, nedávno vyhlásila, že v prípade vytvorenia štátu Palestína bude nutné vysťahovať všetkých izraelských Arabov. Livniová týmto výrokom žiaľ potvrdila dlhoročnú oficiálnu politiku Izraela, ktorá vychádza z presvedčenia, že najväčším problémom v prípade Palestínčanov je to, že vôbec existujú. Lenže v tomto prípade a s touto motiváciou má postup Izraela voči tejto skupine ľudí v medzinárodnom práve ešte iné meno – genocída. Že je tento termín na mieste, potvrdzuje aj izraelské stop pre humanitárnych pracovníkov a novinárov na hraniciach Gazy.
A tá nemôže nájsť ospravedlnenie ani v prípade, že vojnový protivník má ten istý názor. Aj Hamas tvrdí, že najväčší problém Izraela je jeho existencia, ale prostriedky, ktoré má k dispozícii, mu neumožňujú netolerovať bombardovanie jeho územia. Hamas dokonca musí tolerovať aj okupáciu vlastného územia a aj to, že vyhral vo voľbách, ale vládne niekto iný. Z tohto uhlu pohľadu je politika Izraela rozumná, pretože sleduje jasný cieľ – zabrániť posilneniu Hamasu za každú cenu. Lenže okrem neuveriteľného utrpenia nevinných civilistov je tu ešte jeden problém. Rovnaký postup zvolil Izrael aj pred dvoma rokmi vo vojne s Hizballáhom. Výsledok? Tisíce mŕtvych a Hizballáh silný ako nikdy predtým. A k tomu nenávisť miliónov Arabov.
Ešte šťastie, že tu sú oficiálni predstavitelia OSN a európski politici, ktorí svorne vyzývajú obe strany konfliktu k umiernenosti – inak by nikto netušil, ako z tejto katastrofálnej situácie von.
