Dve hudobné výročia: Zdenko Mikula a Ján Cikker
Mnohí zo skladateľov, ktorí sa najvýznamnejšie zapísali do dejín slovenskej hudby, už nie sú medzi nami. Či už máme na mysli veľké trio zakladateľské, Eugena Suchoňa. Jána Cikkera a Alexandra Moyzesa, alebo skladateľov z nasledujúcich generácií, ako boli Ivan Hrušovský (1927), Ilja Zeljenka (1932) či Juraj Beneš (1940).
Patriarchova jeseň
A predsa medzi nami žije skladateľ v porovnaní s troma spomenutými oveľa starší. Narodil sa 27. novembra 1916 vo Vyhniach, učiteľský ústav vychodil v Banskej Bystrici a ako mladý dôstojník slovenskej armády sa prihlásil na štúdium hudby na bratislavskú Hudobnú a dramatickú akadémiu. Jej tajomník Eugen Suchoň ho zaradil do dvojročného nadstavbového štúdia, aby ho ušetril od praktickej nástrojovej hry, no po niekoľkých mesiacoch ho pedagóg Ján Cikker (starší od svojho žiaka len o 5 rokov) na základe jeho schopností navrhol preradiť medzi riadnych študentov priamo do druhého ročníka. Tam sa stal učiteľom Zdenka Mikulu (lebo o ňom hovoríme) majster Eugen Suchoň a jeho spolužiakmi u tvorcu našej národnej opery Bartolomej Urbanec, Tibor Andrašovan a Dušan Zimmer. Škola sa medzitým premenovala na Štátne konzervatórium a popri skladbe na nej Mikula študoval aj dirigovanie u Kornela Schimpla.
Profesionálne hudobné aktivity Mikulu boli neobyčajne bohaté a všestranné. Ako pedagóg vyučoval na FF UK, štátnom konzervatóriu i VŠMU, bol dirigentom Vojenského umeleckého súboru, vedúcim rozhlasového hudobného vysielania a tajomníkom slovenského i československého skladateľského zväzu. No predovšetkým bol skladateľom, ktorého tvorba zahŕňala takmer päť desiatok inštrumentálnych skladieb od komorných a symfonických (sláčikové kvarteto Ave Eva, suita S Alicou do ríše zázrakov, symfonická poéma O veľkej láske) cez operu Žena (podľa Maxima Gorkého) po zborovú tvorbu, ktorá ho najviac preslávila. Tu bol diapazón jeho tvorby nesmierne široký. Písal pre všetky typy zborov od detských cez ženské, miešané i mužské, pričom na požiadavky zbormajstrov upravoval vlastné i cudzie skladby pre daný typ zboru. Vedel písať skladby náročné s vysokým umeleckým nábojom, venované predovšetkým Klimovej Lúčnici, ktorá ich ako odmenu skladateľovi šírila na významných zborových fórach celej Európy. Vo svojej špičkovej zborovej tvorbe sa opieral o texty významných básnikov, ako to dosvedčujú skladby Moja rodná (na text Kostru), Ozývaj sa hora (Plávka), Tá slovenská pieseň (Poničan), Mesto na rovine (Turčány), Jesenná láska (Válek), 6 ľúbostných madrigalov (Koyš, Kostra, Smrek, Horov, Mihálik, Válek), čo platí aj pre jeho detské zbory Hajulienky haj (Rázusová-Martáková), Na tanci a Naša Anka (Podjavorinská).
Vari najznámejšie a najspievanejšie sú však jeho Lúčne hry a Cigánske piesne. Čo do počtu je obdivuhodný jeho zástoj v transkripcii ľudových piesní pre zbory vychádzajúc z najrozličnejších kútov Slovenska (Dve z Myjavy, Horehronské klebetnice, Východoslovenské piesne), pričom kuriozitou sú Piesne zahraničných Slovákov. Neprofesionálnym speváckym zborom však Mikula pomáhal nielen ako „dodávateľ“ vhodného repertoáru, ale aj ako člen poradného zboru pre zborový spev pri Národnom osvetovom centre, porotca na zborových súťažiach, na ktorých aj potom, keď ho v porote nahradili mladší, bola jeho prítomnosť neodmysliteľnou ikonou a morálnou vzpruhou pre tých, čo svoj voľný čas zasvätili zborovému spievaniu. Neraz sa (vo veku nad osemdesiatkou) premiestňoval vlakom či autobusom z jedného zborového podujatia na druhé, z Trnavy do Vranova, z Banskej Bystrice do Prievidze alebo Turčianskych Teplíc, ba neohrdol (podobne ako Burlas, Novák, Hrušovský či Klimo) ani festivalom adventnej hudby poriadanom v maďarskej obci Veľký Kýr na Ponitrí, kde každoročne zaznievali (popri skladbách v maďarčine) aj jeho slovenské koledy a ním upravené koledy národov celého sveta.
Pri jeho deväťdesiatinách mu krásne oslavy zorganizovali v Prahe (kde v tom čase žil), v roku 2008 si ho uctilo susedné Maďarsko titulom Rytier kultúry, teraz pri jeho 95. výročí mu udeľuje čestné občianstvo Banská Bystrica a tamojšia Štátna vedecká knižnica pripravila výstavu venovanú jeho osobnosti. V Bratislave si na neho spomenula Lúčnica a ukážky z jeho zborovej tvorby (spolu s dielami ďalších jubilantov – Cikkera, Dvořáka a Liszta) za prítomnosti skladateľa uviedla na koncerte v Blumentálskom kostole.
Vzkriesené Tiene
V lete bola nedožitá storočnica nášho najväčšieho a najplodnejšieho operného skladateľa Jána Cikkera. Z jeho tvorby SND uviedlo doteraz všetky tituly s výnimkou Coriolana, s ktorým tu v sedemdesiatych rokoch hosťovala opera z Weimaru. Z uvádzaných diel sa tu Juro Jánošík hral trikrát, Vzkriesenie malo dve inscenácie (posledná repríza tohto diela a tiež akejkoľvek Cikkerovej opery bola v SND pred štrnástimi rokmi) a ostatné diela mali po jedinej inscenácii.
Dramaturgia SND sa rozhodla uctiť si Cikkerovo výročie uvedením jeho opery Mister Scrooge, pôvodne skladateľom nazvanej ako Tiene. Po ideologických zásahoch sa opera skomponovaná koncom päťdesiatych rokov dostala na repertoár SND až v roku 1963, o pár týždňov neskôr, ako bola svetová premiéra tohto diela v nemeckom Kaseli. Inscenácia mala v SND 13 repríz a televíznu inscenáciu opery realizoval o pár rokov neskôr Tibor Rakovský. Mister Scrooge sa dostal aj na repertoár Košickej opery (1984) a Štátnej opery v Banskej Bystrici (1997), v oboch prípadoch v réžii Braňa Krišku. Pokiaľ ide o dirigentský pult, viackrát sa s náročnými Cikkerovými operami úspešne popasoval Ondrej Lenárd (dokonca aj na nemeckej pôde).
Po takmer 47-ich rokoch od posledného bratislavského predstavenia Scroogea sa teraz dielo dostáva opäť na repertoár divadla v hudobnom naštudovaní dirigenta Dušana Štefánka a v réžii Andrey Hlinkovej. Príbeh o boháčovi, ktorý sa vďaka vidinám zo záhrobia polepší a rozdá svoj majetok, je dielom Charlesa Dickensa, avšak skladateľ si ho mierne upravil a polepšeného hlavného hrdinu nechal v závere diela zomrieť. Láskavý humanizmus a snaha o katarzný účinok na diváka, ktoré sú typické pre všetky neskoršie Cikkerove opery (prepis Tolstého Vzkriesenia, Rolandovej Hry o láske a smrti, Shakespearovho Coriolana či Kleistovho Zemetrasenia v Čile) je tu artikulovaný aj pomocou komplikovanej, no farbistej orchestrálnej partitúry a neobyčajne náročných speváckych partov, hoci z nich veľkou úlohou je len part titulného hrdinu. Univerzalistická a moderná Cikkerova hudobná reč nie je ľahkým orieškom pre hudobne nepripraveného diváka, ale možno aj pre fanúšikov len klasickej opery minulých storočí. V kombinácii s účinným javiskovým vyjadrením a svojím myšlienkovým posolstvom je však schopná oslovovať operného diváka.
Bratislavskí inscenátori však nemali príliš šťastnú ruku. Už viacročná spolupráca režisérky s výtvarníčkou Miriam Struhárovou aj tentoraz pôsobila dojmom, že rozhodujúcu úlohu v nej hrá scénografka. Krokom k divákovi vari mali byť výtvarne krikľavé kostýmy, no predovšetkým výrazný dôraz na svet záhrobia miestami posúvajúci príbeh k hororu. Dopadlo to podobne ako pri filmových prepisoch fantastických Poeových poviedok, ktoré sú literárnymi skvostami, ale na filmovom plátne vo vizuálnej konkretizácii pôsobia gýčovito. Očakávaný katarzný účinok hrdinovho obrátenia a vyrovnania so svojou minulosťou réžia prekryla triumfom smrti, keď v závere exponovala postavu Marleya počas celej inscenácie poňatého ako smrť s kosou. Ani členenie javiska so schodiskom, ktoré malo viesť od nikam po nikam ako symbol premárneného života, predstavu inscenátorov nenaplnilo.
Spokojný nemôžeme byť ani s hudobným naštudovaním, hoci orchester ťažkú partitúru zvládol, no dirigent ho nedokázal udržať v medziach, aby nerušil zrozumiteľnosť spievaného slova. Peter Mikuláš je síce výrazom spevákom par excellence, no spevácky sa na premiére nezdal plne disponovaný a herecky lepšie zvládol polohy kajúcnika než príliš prvoplánové znázorňovanie hrdinovho grobianstva a lakoty. Z ostatných „nahrávačov“ hlavnej postavy by som vyzdvihol interpretáciu Kate v podaní Miriam Garajovej, no použitie mikrofónu v tomto ako aj v prípade ďalších postáv zo záhrobia považujem za ďalší omyl, veď boli od reálnych postáv odlíšené líčením.
Zdá sa, že Cikkerovo výročie si lepšie uctila Banskobystrická štátna opera, ktorá odvážne uviedla v slovenskej premiére v porovnaní so Scroogeom náročnejší opus, a to Cikkerov prepis Shakespearovho Coriolana. Inscenáciu v réžii Romana Poláka a v hudobnom naštudovaní Mariana Vacha som síce nevidel, ale slovenská operná kritika (v Pravde, Sme i v Literárnom týždenníku) ju prijala doslova s nadšením. Pri porovnaní s najnovšou bratislavskou inscenáciou by náš Scrooge teda asi zostal v tieni banskobystrického Coriolana.
Foto: www.snd.sk– Ján Cikker Mister Scrooge
