Festivalový november - reflexia sveta
Čierno-biele, ale nie videnie
Z 26 fotografických výstav som navštívil viac ako polovicu. Niektoré ma oslovili, iné menej. Z hľadiska formy spoločným rysom fotografických výstav bolo silné zastúpenie čiernobielej fotografie. Zo štyroch výstav v Dome umenia som takmer s dojatím prechádzal popri fotografiách, na ktorých Karol Kállay zachytil Bratislavu v rokoch 1947 až 1965. A tak som po dlhom čase opäť „videl“ Blumentálsky cintorín, na ktorom bol kedysi pochovaný môj prastarý otec, židovskú synagógu na Rybnom námestí, klzisko na Dunajskej a polozrúcané zákutia na Zuckermandli.
Výstava World Press Photo udala tón, pokiaľ ide o uhol nazerania na súčasnú realitu. Na fotografiách dominovali utrpenie, bolesť, násilie, bieda. Pri prezeraní týchto fotiek som si uvedomil, že nebyť fotografov dokumentaristov (a zopár misionárov a nadšencov charity), civilizovaný svet by mohol žiť bez výčitiek svedomia, že necháva druhú polovicu sveta v zúfalej situácii, ktorú neraz zapríčinil práve on.
Niektoré z výstav sa dali chápať ako obraz zašlých čias, či už mám na mysli maďarskú fotografiu 20. storočia (jej jediným nedostatkom bolo, že texty k jednotlivým autorom boli len v maďarčine a angličtine ignorujúc štátny jazyk), alebo taliansku fotografiu storočia devätnásteho zachytávajúca historické pamiatky Benátok, Florencie, Neapola a Ríma v inej podobe, než ako ich poznáme dnes z turistických ciest.
Aká dôležitá je práca inštalátora vo výstavných priestoroch som si uvedomil v Umelke na výstave portugalskej fotografie, kde kurátor umiestnil fotografie vedľa seba tak, že medzi nimi vznikalo napätie. Napríklad fotografia nôh s umelými protézami susedila s fotografiou krásnych štíhlych ženských nôh.
Niektorí fotografi sa odklonili od reflexie širších spoločenských tém a namierili svoj pohľad do vnútra, do oblasti ľudskej psychiky zachytenej obrazom. Takou bola výstava Nemky Evy Bertramovej v Bibiane, ktorej autorka nasnímala svoju dcéru ako dvojtýždňového kojenca a potom postupne až do jej jedenástich rokov.
Mierne snobskú atmosféru mala vernisáž vykričaného českého fotografa Jana Saudeka, ktorý sa predviedol tak, ako sme ho poznali doteraz, ako exhibicionista balancujúci na hrane gýča.
Kombináciu spoločensko-inidividuálneho problému – fascináciu ľudí najrozličnejších etník či demografických hľadísk magickou (dnes skôr ohlupujúcou) skrinkou televízie ukazovala výstava Oliviera Culmanna vo Francúzskom inštitúte.
V tohoročnom Mesiaci fotografie bolo neobyčajne silné zastúpenie fotografie študenskej. Hoci ma napríklad výstava fínskych študentiek fotografie inštalovaná v novej budove SND nijako zvlášť esteticky nezaujala, sledujúc jednu z vystavovaných sérií som si uvedomil závažnú skutočnosť. Predstavovala študentku, ktorá sa v pohybe snaží rozvešiavať na akúsi konštrukciu igelitové vrecká. Zaujímavejší než fotografie bol text pod nimi: „ Svet sa rúti do záhuby a ja si vešiam vrecká!“ Aký to rozdiel! Ak sa kedysi umelci snažili zmeniť svet k lepšiemu, dnes nemajú viac síl, ako poukázať na bezútešnosť toho dnešného.
Svet hudby, politiky a Vatikánu
Z obrovského množstva filmov MFF som si vybral tri. Všetky nastoľovali závažný problém, no riešenia (pokiaľ ich predostreli), ma neuspokojovali. Švédsky film Čistá režisérky Lisy Langsethovej premietaný v sekcii „príbehy“, bol zaujímavý témou i spracovaním. Hneď v prológu (pred titulkami) jeho hlavná predstaviteľka (výborne hrajúca Alicia Vikanderová) nám do kamery adresuje vyznanie, že vďaka klasickej hudbe je schopná „dostať sa na druhý breh z tohto strašného sveta“. Potom sledujeme príbeh mladej asociálnej dievčiny, ktorá získa nový zmysel života práve stykom so svetom vážnej hudby, do ktorého vstúpi najprv ako poslucháčka a potom aj ako organizačná pracovníčka. Škoda, že tento hlavný motív je v strednej časti filmu trocha oslabený prílišným sústredením na nevydarený ľúbostný vzťah hrdinky, čím film potom pôsobí dosť melodramaticky a aj záverečný happyend nie je zvlášť presvedčivý.
Islandský dokumentárny film Gnarrje pomerne zábavnou formou vyslovená kritika „zastaraného politického systému“. Ústrednou postavou je známy zabávač Gnarr, ktorý najprv z recesie a potom vážne vytvorí novú politickú stranu „najlepších“, napokon uspeje v komunálnych voľbách a stane sa starostom Reykjavíku. Film je založený na texte a pracuje so záznamami formálnych i neformálnych prehovorov prednesených v televízii, na predvolebných mítingoch a pod. Prostriedky, ktoré zabávač politik používa vo volebnom boji, majú aj svoju sympatickú nekonvenčnú stránku (apel na optimizmus a radosť zo života), väčšinou však pôsobia „uletene“ a populisticky. Preto na rozdiel od režiséra Gaukura Ulfarssena, ktorý volebný cirkus a víťazstvo Gnarra len zaznamenáva, no svoje stanovisko k nemu nijako zvlášť nevyjadruje, si myslím, že toto nie je ozajstné riešenie, ako sa dostať z marazmom presiaknutej a zahnívajúcej parlamentnej demokracie.
Politicky angažovaný taliansky režisér Nanni Moretti, ktorý pred desaťročím zabodoval nielen u nášho publika (v 2001 získal v Cannes hlavnú cenu za film Synova izba), prišiel tentoraz s filmom z prostredia najvyšších vatikánskych kruhov. Jeho Habemus Papam už svojím prostredím, viacerými situáciami či dialógmi by mohol zvádzať k falošnej predstave, že ide o lacnú satiru. Režisér sa však dal skôr cestou láskavého humoru a ukázal nám predstaviteľov cirkevnej hierarchie ako bytosti so svojimi ľudskými slabosťami a v istom slova zmysle aj ako obete svojho postavenia, čím ich výrazne poľudštil. Ku kvalitám filmu popri kamere a hudobnej montáži patrí aj jeho herecké obsadenie na čele s 85-ročným Michelom Piccolim, poľským hercom Jerzym Stuhrom, talianskou hviezdou Margheritou Buy (držiteľkou piatich filmových Donatellov) a samotným režisérom stvárňujúcim postavu psychoanalytika. Príbeh o kardinálovi zvolenom za pápeža, ktorý sa odmieta ujať svojho úradu, lebo sa necíti schopným v takej ťažkej dobe pre ľudstvo viesť cirkev, sa končí sympatickým morálnym víťazstvom jednotlivca, no z hľadiska systému je prehrou, a tak (pri všetkej svojej zábavnosti) zapadá do „čierneho“ videnia súčasného sveta a jeho perspektív, To je vlastné nielen filmárom, ale aj fotografom, spisovateľom, divadelníkom a vôbec všetkým uvažujúcim ľuďom, ktorí si Svätú trojicu nenahradili triádou peniaze – nákupno-zábavné centrá – reklama.
