Operný sviatok vo Zvolene
Po Donizettiho Nápoji lásky, ktorý operný súbor banskobystrickej Štátnej opery premiéroval na zvolenskom zámockom nádvorí (23. 6.), druhým podujatím festivalu bola repríza úspešnej marcovej premiéry Pucciniho Madame Butterfly (27. 6.), ktorú so Štátnou operou režijne naštudovala Barbara Klimo, dcéra slávnej Edity Gruberovej. Hoci tí, čo videli inscenáciu v Banskej Bystrici, tvrdili, že teraz na zámockom nádvorí trocha stratila na svojej javiskovej účinnosti, ešte stále to bolo predstavenie, ktoré oslovovalo diváka nielen hudbou a spevom, ale aj javiskovou výpoveďou.
Režisérka nenásilne preniesla príbeh do súčasnosti a celé prvé dejstvo poňala ako „inscenáciu“ tradičnej japonskej svadby pre potešenie amerického klienta, ktorý si v nej zahral ženícha. Tragika príbehu a účinnosť výkladu spočívala v tom, že hlavná protagonistka „svadobnej šou“ sa natoľko stotožnila s rolou nevesty, že už z nej napriek tragickým dôsledkom nevedela vystúpiť. Inscenácia však mala aj kvalitné hudobné naštudovanie vďaka dirigentovi Marianovi Vachovi a trom zdatným domácim sólistom: Zoltánovi Vongrejovi (konzul), Petrovi Schneiderovi (Goro) a a zamatovým hlasom obdarenej Michaele Šebestovej (Suzuki). Do inscenácie vstúpili dvaja zahraniční sólisti. Argentínsky tenorista Raúl Gabriel Iriarte (Pinkerton) mal síce príjemný, no v nosnosti tónu značne obmedzený hlas, kým Japonka Kikuko Teshima, aj keď nespievala celkom vyrovnane a nevyhla sa drobným zakolísaniam, bola herecky presvedčivou a spevácky rutinovane pôsobiacou predstaviteľkou malej oklamanej Japonky.
Vo vokálnom polorecitále (28. 6.) sa za suverénneho klavírneho sprievodu Daniela Buranovského predstavila vo svojej vlasti populárna maltská sopranistka Lydia Caruana (pár dní predtým mala svoj recitál v bratislavskom Zichyho paláci) a slovenský tenorista Ondrej Šaling. Najpotešiteľnejšou stránkou tejto produkcie bola mimoriadne vysoká návštevnosť.
Po mnohých rokoch zavítal na Zvolenské hry zámocké cudzí operný súbor. Išlo o Krakovskú operu, ktorá na zámku uviedla Pucciniho Tosku (29. 6.). Z tohto predstavenia si absolutórium zaslúži hlavná predstaviteľka sopranistka Magdalena Barylak a slovenský v Poľsku pôsobiaci režisér Laco Adamik. Hoci jeho réžia bola vyslovene tradičná, dokázal inscenáciu skvele adaptovať do priestorov zámockého nádvoria využijúc pri tom popri takmer prázdnom pódiu aj bočné zámocké vchody (ako kaplnku respektíve mučiareň), prednú i zadnú ochodzu nad nádvorím (na inscenovanie slávnostného Te Deum, Toskinej samovraždy či výstupu pastierika), ba i priľahlé interiéry zámku (v ktorých Tosca spievala so zborom kantátu). Tak sa už po druhý raz v tomto ročníku dokázalo, že i na zámockom nádvorí sa dá poskytnúť divákom aj divadelný (vizuálny) zážitok.
Vrcholom Zvolenských hier zámockých bývajú slovenské premiéry málo hrávaných operných klenotov talianskeho belcanového repertoáru. Tentoraz dramaturgia siahla po Donizettiho opere Poliuto situovanej do čias prenasledovnia kresťanov (vo francúzskej verzii opera nesie názov Martýri). Trojica zahraničných spevákov, ktorí dielo pod skúsenou taktovkou Mariana Vacha koncertne interpretovali, by mohla byť ozdobou na akejkoľvek významnej európskej opernej scéne. Španielsky tenorista Ignacio Encinas síce niekedy pôsobí trocha unavene, no je majstrom dramatických vysokých tónov na spôsob už zosnulého „výškara“ Franca Bonisolliho. Bezchybne spievajúca mladá talianska sopranistka Clara Polito dokázala, že má pred sebou veľmi sľubnú umeleckú budúcnosť a jej krajan Vittorio Vitelli potvrdil svoju pozíciu v prvej garnitúre talianskych barytonistov.
Podobne ako vlani festival ukončilo predstavenie Verdiho Nabucca, v ktorom za popredného talianskeho barytonistu Alberta Gazaleho na poslednú chvíľu zaskočil Walter Donati. Napriek vysokému veku odviedol spoľahlivý výkon, ku ktorému sa pridal mladý basista Enrico Giuseppe Iori ako impozantný Zachariáš a medzinárodne najznámejšia Jano Tamar potvrdzujúca svoju dobrú povesť.
Podobnú kvalitu, akú v posledných rokoch predstavovali vo Zvolene speváci vystupujúci vo Verdiho Lombarďanoch, Zbojníkoch či teraz v Donizettiho Poliutovi, ponúkla Bratislava len raz v roku 1994, kedy na BHS vo Verdiho Otellovi spievalo trio sólistov Cosutta, Carolli a Mazzaria. V posledných rokoch vo Zvolene sa dajú počúvať výborné spevácke výkony za desatinu sumy, akú zaplatia v hlavnom meste diváci (lepšie povedané spoločenská smotánka) za vystúpenia zahraničných operných spevákov sprostredkúvaných agentúrami. Preto je škoda, že divácky okruh opernej časti Zvolenských hier zámockých je ešte stále obmedzený na zopár odborníkov, miestnych priaznivcov opery a nejakých zahraničných turistov. Regionálne médiá podujatiu venovali primeranú pozornosť, pre celoštátne sú stále väčšou prioritou festivaly folklóru alebo populárnej hudby.
