Jubilujúci Mahler
Veľký neskoromantický skladateľ sa narodil v Kališti pri Jihlave a po absolvovaní viedenského konzervatória pôsobil ako dirigent v operných divadlách v Ljubljane, Olomouci, Prahe, Lipsku, Budapešti, Hamburgu. V rokoch 1897-1907 bol riaditeľom a šéfdirigentom Dvorskej opery vo Viedni, do života ktorej zasiahol nielen výbornými dirigentskými výkonmi ale aj organizačnými inováciami (napr. zaviedol zvyk hrať pri zhasnutých svetlách v hľadisku) a povýšením významu scénografie spoluprácou s výtvarníkom Alfredom Rollerom. Jeho snaha o modernizáciu - podobne ako tomu bolo o 50 rokov neskôr v prípade Herberta von Karajana- v konzervatívnej a antisemitskej Viedni (nepomohlo mu ani to, že konvertoval ku katolicizmu) narážala na nepochopenie a kritiku, na čo Mahler reagoval verejným listom a napriek podpore takých kultúrnych osobností ako boli skladateľ Arnold Schőnberg, dramatik Arthur Schnitzler, maliar Gustav Klimt, podal demisiu.
Na ešte väčšie nepochopenie narážal Mahler ako skladateľ. V snahe dosiahnuť nedosiahnuteľné, čiže absolútnu krásu (čím sa stal predobrazom hrdinu Mannovej novely Smrť v Benátkach, neskôr prenesenou na filmové plátno Viscontim) prepájal hudbu s filozofiou a dospel k zotreniu rozdielov medzi programovou a absolútnou hudbou. Toto umelecké krédo je uložené v desiatich symfóniách (posledná je nedokončená), ktoré sú úporným úsilím o zachytenie komplikovanosti života (s jeho radosťami, no hlavne bolesťami), krásy a všadeprítomnosti smrti. Aj jeho veľký pražský obdivovateľ Max Brod charakterizoval Mahlerovu hudbu ako provokujúcu, v ktorej sa strieda vznešené s triviálnym, mäkké s tvrdým, rafinovaná orchestrácia s jednoduchou citáciou ľudových motívov a zlomové striedanie fortissima s pianissimom. Percepčne je to hudba neobyčajne náročná, takže do širších kultúrnych vrstiev z nej preniklo azda len Adagetto z Piatej symfonie používané ako filmová (Visconti), divadelná (Bednárik) či pohrebná hudba. Okrem symfónii je Mahler aj významným piesňovým skladateľom.
K ozajstnému oceneniu Mahlerových schopností došlo až v posledných desaťročiach minulého storočia. Z veľkého množstva odborných prác venovaných skladateľovi stojí za pozornosť predovšetkým Mahlerov štvordielny životopis, ktorý medzi rokmi 1973 a 2008 napísal Henry-Louise de la Grange, osobitná a fundovaná štúdia od Constantina Florosa je mu venovaná aj v práve u nás vychádzajúcom piatom diele Dejín Hudby (Ikar, editor Naďa Hrčková). Zaujímavé informácie o skladateľovi sa dajú nájsť aj v denníkových záznamoch Janka Cádru uložených v literárnom archíve Matice slovenskej. Dnes sa k Mahlerovi hlási celý kultúrny svet. Vydávajú sa o ňom štúdie, najväčší dirigenti nahrávajú jeho skladby, v Štokholme mu venovali celý hudobný festival. V Mahlerovom rodnom dome v Kališti vďaka nadácii Musica noster amor (s čestnými členmi Václavom Hudečkom a Gabikou Beňačkovou) po jeho rekonštrukcii v roku 1998 zriadili dom hudby. V Jihlave, kde prežil detstvo, po ňom pomenovali hotel a penzión, v dome, v ktorom Mahlerovci bývali, umiestnili stálu výstavu Mahler a Jihlava a na mieste niekdajšej synagógy mu v roku 2010 odhalili pomník.
V sezónach Slovenskej filharmónie sa najčastejšie objavuje v programe Mahlerova Prvá (Titanská) a Piata symfónia, v posledných dvoch ročníkoch BHS sme si vďaka skvelým zahraničným orchestrom (z Londýna a Sankt Peterburgu) mohli vychutnať aj jeho Deviatu a Šiestu symfóniu. Teraz mu venujú v novej i historickej budove SND dva koncerty. Na prvom (6.5) pridali k jeho hudbe aj skladby ďalších jubilantov – Jána Cikkera a Antonína Dvořáka, na druhom (8. 5.) sa objavila momentálne veľmi vychytená rakúska mezzosopranistka Elisabeth Kulman, ktorá spolu so štvorčlenným komorným kvartetom Amarcord uviedla výber piesní zo štyroch Mahlerových piesňových cyklov (Piesne o mŕtvych deťom, Piesne potulného tovariša, Chlapcov čarovný roh a Päť piesní podľa Friedricha Rűckerta).
Protirečivosť Mahlerovej osobnosti dobre vystihol svojho času český skladateľ J. B. Foerster, keď povedal, že kým za dirigentským pultom je energetickým vládcom až despotom, v tvorbe je citovým človekom túžiacim po láske. Bol nezmierený s týmto svetom a hľadal útočište v svete hudby súc inšpirovaný myšlienkami lásky, milosrdenstva a vyrovnania sa so smrťou. Okrem boja o vlastné uznanie mal Mahler aj pomerne komplikovaný osobný život (smrť milovanej dcéry, zdravotné ťažkosti). V roku 1902 sa oženil s Almou Mariou Schindlerovou, ktorá mala umelecké ambície ako skladateľka piesní a ktorá aj po manželovej smrti zasahovala do kultúrneho diania. Dnes je Mahler spolu s Richardom Strausom považovaný za posledného veľkého nemeckého hudobného klasika, ktorý o sebe zatŕpknuto prehlásil: „Som trojnásobný bezdomovec. Rakúšanom vadí,. že som sa narodil v Čechách, pre Nemcov som Rakúšanom a pre celý svet som Žid.“ Zakotvenosť Mahlera v židovskej kultúre odrážajúcu sa tak v hudobnej materii ako v ideovej rovine jeho skladieb pregnantne doložil v roku 1985 v eseji, ktorá nedávno vyšla na DVD, slávny americký dirigent a skladateľ Leonard Bernstein.
Zdroj foto: wikipedia
