Dve herečky s veľkým H
Slovenskí filmoví diváci rokov päťdesiatych a šesťdesiatych ju mohli obdivovať predovšetkým vo filmoch Tereza Raquinová (s Rafom Valonom ako partnerom) Marcela Carného, v Sartrovom prepise hry Arthura Millera Bosorky zo Salemu, v sfilmovanom románe jedného z príslušníkov anglických „rozhnevaných mladých mužov“ Johna Braina Miesto hore (za ktorý získala hereckého Oscara), v Pietrangelliho učtovaní s problémom prostitúcie v Taliansku vo filme Adua a jej družky (v ktorom hrala spolu Mastroiannim), v kriminálke Spálené stodoly (z roku 1973), kde po jej boku stál Jean Gabin. Osobitné postavenie majú v jej umeleckej kariéry dva filmy Costu-Gavrasa – Zločin v Exprese a Priznanie (natočené podľa knihy Arthura Londona), z ktorých ten druhý kritizovali francúzski komunisti a k nám sa dostal až po roku 1989.
Z ďalších jej filmov, v ktorých sme ju nemohli obdivovať, treba spomenúť diela natočené s Clouzotom (Diabolské ženy), Buňuelom (Smrť v tejto záhrade s Michelom Piccolim ako partnerom), Clementom (Deň a hodina, Horí už Paríž?), Kramerom (Loď bláznov) či Lumetom (prepis Čechovovej hry Čajka).
Dvojica ľavicových intelektuálov
S prvým manželom Yvesom Allégretom v rokoch 1945–50 natočila štyri filmy. S o osem mesiacov mladším Yvesom Montandom vytvárali nielen skvelé umelecké kreácie na filmovom plátne, ale aj nerozlučnú dvojicu nezávislých ľavicových intelektuálov. Ich vzťah trval od roku 1949 až do jej smrti a nenarušil ho ani krátkodobý flirt herca s Maryline Monroe.
Hoci nikdy neboli členmi komunistickej strany, ich ľavicovosť a účasť v mierovom hnutí, v ktorom nevyhnutne museli spolupracovať s komunistami (pacifistickú Stokholmskú výzvu podpísali popri komunistoch nielen ľavičiari ako Sartre, Vercors, Gerard Philiphe,ale aj ďalší demokraticky zmýšľajúci umelci ako Maurice Chevalier, Fernandel, Francois Perier), ako aj ich turné po východnej Európe im skomplikovalo možnosť vycestovania do USA, kam sa dostali až „na druhý pokus“. Ich nezávislosť bola taká vyhranená, že sa odmietli zúčastniť slávnostných recepcií, na ktoré ich pozývali prezidenti De Gaule, Pompidou, ale aj socialista Mitterrand.
Kto by sa chcel dozvedieť viac o živote veľkej francúzskej herečky, ale aj o dobe kultúrneho a politického kvasu druhej poloviny minulého storočia, mal by si prečítať jej pamäti, ktoré vydali Česi v roku 1997 pod názvom Nostalgie už není, čím bývala.. Získa tak zaujímavý obraz o kultúrno-politickej klíme Francúzska ale aj ďalších krajín, ktoré Signoretova s Montandom navštívili. Tak v jej spomienkach figurujú de Gaulov minister kultúry André Malraux, izraelsky premiér Ben Gurion, čelní predstavitelia ZSSR ako Chruščov, Molotov, Mikojan, americká dramatička Lilian Hellmanová, slávni hollywodski herci Cooper, Peck či Fonda, spisovatelia Erenburg, Aragon, Prevert, Hikmet, Illés. ale aj jej bratislavská sesternica Soňa Langerová. Tá zasa na oplátku spomína svoje nevydarené stretnutia s francúzskou herečkou vo svojich spomienkach Vtedy v Bratislave alebo Môj život s Oscarom Langerom.
Ilúzie o demokracii na Západe
Foto: Simone Signoret
Zdroj foto: archív redakcie
Niektoré pasáže zo Signoretovej spomienok tiež rozbijajú ilúzie, ktoré mal náš občan o demokratičnosti „západných režimov“. Nielen v komunistickom Československu po okupácii nemohli niektorí spisovatelia publikovať. Napríklad po podpísaní manifestu proti koloniálnej vojne v Alžírsku jeho signatárom zakázali prístup do francúzskeho rozhlasu a televízie. Čitateľ pamätí sa ďalej dozvie, že v „demokratickom“ Francúzsku polícia ostrými strielala do demonštrantov, že „slobodná tlač“ dopodrobna rozmazávala zločiny ľavicových extrémistov, no ani sa nezmienila o pokojných formách protestu, akými bola napríklad hladovka prepustených robotníkov, že médiá vehementne protestovali proti sovietskemu zásahu v Maďarsku v roku 1956, no nikdy ani slovom neodsúdili americkú intervenciu v Guatemale dva roky predtým a podobne.
Simone Signoretová sa odlišovala od dnešných ženských filmových idolov, ale i od väčšiny herečiek jej doby aj tým, že svoj fyzický vzhľad nikdy nevylepšovala platickými operáciami či inými procedúrami, ale snažila sa zaujať vždy len prienikom do vnútra interpretovaných postáv a hereckým majstrovstvom. Svoj posledný odpočinok našla spolu s milovaným Montandom na najväčšom z parížskch cintorínov Pére Lachaise.
Nezabudnuteľné okamihy svetového filmu
Veľa spoločného so Signoretovou mala ďalšia francúzska herečka, ktorá opustila tento svet pred pár týždňani a niekoľko mesiacov pred dovŕšením svojej osemdesiatky. Annie Girardot bola takisto typom hereckej hviezdy, ktorá neťažila z vlastnej vizáže lež z dokonalého hereckého umenia. K tomu jej vytvorilo predpoklady trojročné pôsobenia v slávnej Comedie Francaise, takže vlastne celé päťdesiate roky jej filmová kariéra zostávala v tieni divadelnej. Do pozície veľkej hereckej hviezdy ju posunul Luchino Visconti, ktorý ju obsadil do dvoch náročných divadelných postáv hier, ktoré rozvírili divadelný život Paríža – Gibsonovej hry Dvaja na hojdačke (ktorá mala o pár rokov neskôr vďaka Strniskovej a Chudíkovi u nás taký úspech na Malej scéne, že dosiahla 90 repríz), v ktorej jej partnerom bol Jean Marais a Millerovej sebareflexia Po páde.
Aj veľkú filmovú kariéru Girardotovej odštartoval Visconti, keď ju obsadil do tragickej úlohy prostitutky Nadie vo filme Rocco a jeho bratia (1960). Scéna, v ktorej sa rozchádza s Roccom (A. Delon) na streche Milánskeho dómu alebo scéna jej zavraždenia na brehu kanála patria k nezabudnuteľným okamihom v dejinách svetového filmu. Práve v tomto filme sa jej stal osudom predstaviteľ Simona Renato Salvatori (1933–88), za ktorého sa vydala, čo spôsobilo, že v priebehu 60. rokov hrala viac v talianskych filmoch (Rosiho, Monicelliho, Comenciniho, Ferreriho), v ktorých jej výrazná gestika a mimika pôsobili mimoriadne autenticky. Jej povesť však potom rástla predovšetkým vďaka francúzskym filmom, kde svoje suverénne herectvo uplatnila v širokom žánrovom a charakterovom spektre dramatických i komediálnych úloh, stvárňujúc intelektuálky ale aj meštiačky a jednoduché ženy najrôznejších povolaní (policajná komisárka, sudkyňa, manželka politika, mníška, matka uneseného dieťaťa).
Spojenie so Slovenskom
Foto: Annie Girardot
Zdroj foto: archív redakcie
Vo vrcholnej fáze jej filmovej karieéry (70. roky) ju mnohí považovali za stelesnenie vtedy módneho feministického hnutia. Nakrúcala s režisérmi najrôznejších generácií a rukopisov – Delannoyom (Diabol a desatoro, 1960), Lelouchom (Žiť a užiť si, 1967, Život, láska, smrť, 1968), Cayattom (Umrieť na lásku, 1970, Niet dymu bez ohňa, 1973 a Prežiť svoje peklo, 1977), de Brocom (Nežné kura, 1978, Sukničkár, 1979 a Ukradli torzo Jupitera, 1980), Molinarom (Vrav, vrav, zaujímaš ma, 1980), Blierom (Ďakujem život, 1991). Na rozdiel od Signoretovej nezískala Oscara, ale zato ocenenia na európskych medzinárodných festivaloch v Benátkach (v Carného filme Tri izby v Manhattane, 1965) a Berlíne (v Blancovej Starej panne, 1972), a tiež Cesara, najprv za výkon v Bertucelliho dráme Doktor Francois Gailland (1975, u nás premietanom pod názvom Najcennejšie, čo mám) a potom za vedľajšiu úlohu v Lelouchovom prepise Hugovho románu Bedári (1995). V našich kinách sme ju naposledy videli v epizodnej úlohe slávneho Hanekeho filmu Pianistka. Zo siednich dokumentárnych filmov, v ktorých vystupovala, si osobitnú pozornosť zaslúži Život a tvorba Luchina Viscontiho z roku 2002.
Kým Signoretová pred hereckou dráhou začínala ako redaktorka pofidérnych novín, Girardotová pred štúdiom na konzervatóriu robila zdravotnú sestru. Aj ona svoj umelecký a mimoumelecký život zachytila v knižnej podobe pamätí s názvom Žiť láskou (1989). So Slovenskom viažu herečku dva fakty. Jednak v roku 1968 vo filme Čoskoro bude koniec sveta stál po jej boku aj náš herec Ivan Palúch, jednak sa dostala medzi filmové veličiny ocenené na našom Art filme v Trenčianskych Tepliciach.
Autor je hudobný a divadelný publicista
Ilustračné foto: Jenny Poole
