Pútavý pohľad na dejiny (hudby)
Dejiny hudby V. majú dvojpólového adresáta. Sú napísané fundovane a prinášajú viaceré zaujímavé odborné postrehy, čo oslovia špecialistov na dejiny hudby. Zároveň spôsobom spracovania odbornej látky vychádzajú v ústrety aj laickej verejnosti (napr. detailmi zo života autorov), pravda, ak už má aspoň minimálne poznaktky o dejinách hudby a má vzťah k vážnej hudbe.
Nechýbajú autentické zábery
Úvodné tri štúdie dávajú do vzťahu vývoj hudby v 19. storočí so spoločenským vývojom danej epochy, pričom sa zameriavajú na také témy, ako je charakteristika romantizmu (ten totiž hral v tejto epoche rozhodujúcu úlohu), na vzťah hudobníkov 19. storočia k hudobným tradíciám (najmä k Bachovi a Beethovenovi), venujú sa vzťahu hudby a literatúry, hudby určenej pre „zasvätencov“ a hudby pre masové publikum, vzniku hudobných inštitúcií a hudobnej kritiky, rozoberajú vzťah umelca a poločnosti a rozdielne chápanie podstaty hudby v hudobnej kultúre rôznych národov, predovšetkým v Nemecku a Francúzsku.
Stredná časť publikácie obsahuje profily desiatich významných umelcov romantizmu nemeckej a francúzskej hovorovej oblasti, čiže Schuberta, Schumanna, Wagnera, Brucknera, Brahmsa, Mahlera Straussa, Berlioza a tiež dvoch „Europanov“ - Frederyka Chopina, ktorý celú polovicu svojho krátkeho života prežil mimo rodného Poľska (a je pochovaný na parížskom Pére Lachaise) a nemeckého Uhra Franza Liszta, pri pojednaní o ktorom nemecký autor štúdie nie vždy správne operuje s pojmami maďarský a uhorský. Mimoriadne pútavo sú spracované predovšetkým štúdie o Chopinovi (M. Tomaszewski) a Mahlerovi (C. Floros), ale aj dve štúdie mladého slovenského muzikológa Vladimíra Zvaru venované Wagnerovi a Richardovi Straussovi vhodne vyvažujú isté nedostatky štúdie venovanej opernému žánru, nachádzajúcej sa (spolu s ďalšími ôsmimi) v tretej časti publikácie.
Vynikajúcim spestrením knihy je súbor fotografií, kresieb a notových zápisov zasadených priamo do textu. Tak obrazová stránka publikácie vytvára akési paralelné vizuálne vnímateľné dejiny hudby 19. storočia. Čitateľ sa môže pokochať nielen na početných fotografiách jednotlivých skladateľov, a to tak v podobe autentických fotografií ako aj fotoreprodukcií výtvarných diel zobrazujúcich hudobných velikánov (napr.Delacroixova kresba Chopina ako Danteho, Repinov portrét Glinku, karikatúry Paganiniho a Wagnera) ale aj ich manželiek (Clara Schumannová, významná klaviristka, ktorá koncertovala aj v Prešporku či Cosima Wagnerová, dcéra Liszta) a výjavov zo života skladateľov (napr. obraz znázorňujúci posledné chvíle Chopina, hudobné večierky, ktoré organizoval Schubert) alebo miest spojených s ich životom (vily Mahlera, Straussa, vila G. Sandovej v Nohante).
Osobná korešpondencia velikánov
Ďalej tu nájdeme fotky významných hudobných nástrojov (klavír, na ktorom hrali Schumannovci, alebo najvychýrenejšie organy doby), významných koncertných (Gewanthaus v Lipsku) či operných budov (Bayreuth, Palais Garnier v Paríži, Dvorná opera vo Viedni, ND v Prahe) a návrhy operných scénografií. Spoločenský kontext doby dotvárajú fotografie spisovateľov, ktorí inšpirovali tvorbu skladateľov (Heine, Hugo), ale aj zábery z kulminačných historických zlomov všeobecných dejín (revolúcie v 1830, 1848). Vysloveným odborníkom sú určené fotografie osobných korešpondencií hudobných velikánov resp. ukážky z ich partitúr.
Jediným nedostatkom knihy je, že už výberom autorského tímu do istej miery pokračuje v tendenciách, ktoré naša hudobná veda „zdedila“ od hudobnej estetiky českej (a tá od nemeckej). Prejavuje sa to podcenením línie hudby vokálnej (hoci problermatika romantickej pisene je spracovaná vynikajúco) či skôr opery ako takej (napriklad hoci v štúdii venovanej opere sa Verdi kladie na roveň Wagnerovi, nemecký skladateľ na rozdiel od talianskeho majstra má v knihe aj samoststnú štúdiu, kým hlbší rozbor Verdiho tvorby absentuje).
Iným prejavom tejto koncepcie je (osobitne pokiaľ ide o operu) preferovanie formálno-kompozičných hľadísk pred komplexnejším pohľadom na dielo, čím sa stáva, že operám, ktoré sa už takmer nehrajú(ako Glinkov Ruslan a Ľudmila alebo Korzakovov Zlatý kohútik) sa venuje desaťkrát väčší priestor než dodnes úspešnému Oneginovi a Pikovej dáme Čajkovského. Zato výborným doplnkom knihy je CD zostavené z jedenástich nahrávok firmy Naxos.
Autor je hudobný publicista
Zdroj foto: archív redakcie
