List Krajcerovi: Vraciate TV a rozhlas 20 rokov späť
- Predovšetkým Vami prezentovaná predstava o ich zlúčení je motivovaná logikou účelových politických úvah a sľubov, ktoré strana SaS verejne deklarovala pred voľbami voličom a ktoré vyústili do referenda s otázkou o zrušení koncesionárskych poplatkov.
- To znamená, že ste sa ako politický nominant nestali členom vládneho kabinetu koalície ako osoba s jasným konceptom riadenia rezortu kultúry a teda aj reformy mediálnej kultúry na Slovensku, ale viac ako vykonávateľ predvolebného sľubu o zrušení koncesionárskych poplatkov, bez ohľadu na následky.
- Strana SaS tento krok presadila do vládneho programu síce legitímne, ale len ako čiastkový krok, bez jasného kontextu s kultúrnou politikou, to znamená aj dokončením transformácie štátneho rozhlasu a televízie na verejnoprávne médiá.
- Návrh na zlúčenie oboch inštitúcií má tak v konečnom dôsledku zakryť ekonomické straty, ktoré ste referendom i týmto krokom obom inštitúciám spôsobili a za ktoré zaplatia občania- daňoví poplatníci v rámci štátneho rozpočtu. Sklamali ste tým nádeje mnohých tvorivých pracovníkov rozhlasu i televízie, ktorí čakali aké riešenia ponúknete. Nik totiž nepochybuje o tom, že obe inštitúcie potrebovali a potrebujú dokončenie ich transformácie a stabilné ukotvenie v procese budovania novej demokratickej štátnosti Slovenska, v kontexte európskej kontinentálnej legislatívy, aj v oblasti mediálnej kultúry.
Návrh na financovanie „nového“ rozhlasu a televízie zo štátneho rozpočtu a návrh na kreáciu jeho riadiacich orgánov parlamentom, vládou a prezidentom je doslova výsmechom a urážkou všetkých, ktorí sa v uplynulých rokoch usilovali o nezávislosť tvorby, žurnalistiky a umeleckého slova. Vraciate tak rozhlas i televíziu 20 rokov naspäť do područia štátnej moci programovo i politicky. Dokončujete tak proces likvidácie pokusov o ich transformáciu na verejnoprávne inštitúcie, ktorý začali politici už po rozdelení Česko-Slovenska a vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993.
Vtedajšie vedenie rozhlasu, (ktorým som sa stal na základe nominácie Stanom Radičom za celý Koordinačný výbor VPN v rozhlase), začalo s prácami na projekte deetatizácie rozhlasu už hneď po svojom menovaní vládou Národného porozumenia začiatkom roku 1990. Slovensko sa stalo v rámci bývalých krajín Východu onedlho prvou krajinou, ktorá legislatívne zakotvila princíp verejnoprávnosti, ako základ nielen programovej, ale predovšetkým ekonomickej nezávislosti rozhlasu. Dokázali sme za tri roky nielen zvýšiť počúvanosť rozhlasu, ale aj znížiť podiel štátneho príspevku na fungovanie rozhlasu na cca 20 % rozpočtovaných nákladov. Ale tým sa aj celý proces transformácie skončil.
Ako novinár a právnik, ktorý sa roky profesionálne venoval politickému a spoločenskému vývoju v krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva EHS-EÚ, a osobitne v nemecky hovoriacich krajinách, som už počas búrlivých dní a nocí na sklonku roku 1989 využil kontakty na kolegov v rakúskom rozhlase a televízii ORF, aby som ich požiadal o podporu pri koncipovaní koncepcie deetatizácie – odštátnenia rozhlasu. (Televízia sa pridala neskôr.) Bol to intendant Dolnorakúskej televízie pán Twaroch, ktorý prišiel do rozhlasu ešte v čase príprav na generálny štrajk, keď v podzemí rozhlasu sedeli desiatky mojich rozhlasových kolegov v uniformách Ľudových milícií a čakali na rozkaz ako majú „zatočiť s kontrarevolucionármi...“. Jeho prvou otázkou bolo – čo potrebujete, ako vám môžeme pomôcť? Odvetil som mu krátko – dajte nám podklady o legislatíve a fungovaní ORF ako verejnoprávnej inštitúcii. Krátko na to som všetko dostal. Bol to poriadny balík. Obsahoval všetko, od legislatívy, organizácie, ekonomiky až po štatúty redaktorov a systém riadenia.
Už pri čítaní týchto dokumentov sme si ale uvedomili, aká dlhá cesta nás čaká. Bolo však treba začať a tým začiatkom sa stal predovšetkým proces osamostatnenia SRo na základe vtedy existujúcej legislatívy o Česko-Slovenskom rozhlase a postavení Slovenského rozhlasu. Bolo to neraz dramatické, ale vždy korektné rokovanie, pretože naši kolegovia v Prahe videli, že celé vedenie rozhlasu v Bratislave má jasnú predstavu a je jednotné. Tak došlo k „federalizácii“ – osamostatneniu Slovenského rozhlasu ešte pred rozdelením Česko-Slovenska do tej miery, že sme mohli začať pracovať, nezávisle od Prahy, na novom zákone o Slovenskom rozhlase, ale už ako verejnoprávnej inštitúcii – oddelenej od štátu, ako druh služby pre verejnosť.
Bohužiaľ, ani po 20-ich rokoch sa pojem a právny inštitút „verejnoprávny a verejnoprávnosti“ nestal v slovenskej legislatíve tým, čím je v kontinentálnom - európskom právnom systéme, kde tvorí jeden zo základných pilierov demokracie, spoločenského systému a jeho ekonomiky. Verejnoprávnosť na Slovensku je síce legislatívne zakotvená v zákonoch o rozhlase a televízii, ale je len slovom bez obsahu, a ako to potvrdzuje aj terajšie škandalózne správanie sa poslancov - členov rozhlasovej rady, hračkou v rukách politikov.
Čakal som preto s nádejou, že práve vedenie strany SaS príde aspoň s prvým jasným legislatívnym a ekonomickým konceptom dobudovania verejnoprávnosti a verejnoprávnych inštitúcií. Je to totiž beh na dlhú trať. V Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku i Francúzsku nie sú verejnoprávnymi inštitúciami len rozhlas či televízia, ale omnoho významnejšie inštitúcie v zdravotníctve, školstve, finančníctve a verejnej správe. A pre ich život a fungovanie je k tomu prijatá rozsiahla legislatíva, ktorá tvorí základ ich postavenia, ich ekonomiky a fungovania demokracie.
Preto si Vám pán minister Krajcer, ako predstaviteľovi mladej generácie novinárov, ktorá vstúpila do politiky na Slovensku, dovoľujem vyjadriť hlboké pochybnosti a sklamanie nad terajším účelovým postupom zlúčenia rozhlasu a televízie a prezentovanými názormi o ich riadení z Vašej strany. Na základe skúseností, aké som po novembri 89 vo vedení rozhlasu (a následne ako šéfredaktor Práce a Hospodárskych novín) nadobudol s predstaviteľmi moci (od čias Mečiarových vlád), dovoľte preto vyjadriť môj protest proti týmto predstavám z nasledujúcich dôvodov ešte raz:
- Svojim dosahom a rozsahom ide o byrokratický, účelový postup, ktorý nie je predkladaný verejnosti s jasnou predstavou krízového manažmentu, s jasným konceptom budúceho fungovania rozhlasu a televízie v službách verejnosti.
- Nikde sa nezmieňujete o tom, ako chcete garantovať ich rozvoj na báze európskeho princípu verejnoprávnosti – t.j. deetatizácie v riadení kultúry a kultúrnych inštitúcií a plnení ich funkcií zo zákona, aké by verejnoprávny rozhlas a televízia mali mať.
- Vami prezentované dôvody o ich zlúčení do jednej inštitúcie naopak, ešte viac destabilizujú ich pozíciu, vyvolávajú oprávnené obavy o návrate ich riadenia pod kuratelu štátu a tým zásadným spôsobom narušujú základný pilier ich postavenia a funkcie v demokracii, ktorým je nezávislosť.
- Nikde nehovoríte o potrebe takých zmien, ktoré by mali legislatívne podporiť ekonomickú životaschopnosť oboch inštitúcií v podmienkach trhovej ekonomiky a v konkurenčnom mediálnom prostredí. Odstránením koncesionárskych poplatkov a plánovaným financovaním rozhlasu a televízie zo štátneho rozpočtu, nielen oberiete obe inštitúcie (a tým aj štátny rozpočet) o milióny eur tak potrebných pre ich financovanie a rozvoj, ale rozšírite tým počet štátom financovaných inštitúcií so všetkými nedostatkami a problémami, aké majú už dnes pri plnení ich odvodových povinností.
- V kontexte ich reálnej ekonomickej situácie, doterajší postup rezortu kultúry to skôr zneužíva nielen na ich ďalšie oslabenie ekonomické, ale odobraním vysielacích frekvencií pre šírenie ich programov, aj na ďalšie oslabenie plnenia ich povinností zo zákona, akými sú šírenie informácií, vzdelávania a plnenia kultúrnej funkcie.
- Celý postup rezortu voči týmto inštitúciám v konečnom dôsledku tak nenapomáha a nepodporuje tvorivú atmosféru a istoty pre zamestnancov a rast kvality rozhlasovej a televíznej tvorby, spravodajstva, interpretačného umenia domácej a zahraničnej tvorby a hudobnej, literárnej či dramatickej tvorby.
Namiesto záveru
Ktovie, či po rokoch politického nátlaku a dosadzovania manažmentu v SRo a STV, neustáleho spochybňovania nezávislosti rozhlasu a televízie politikmi - neustáleho, a neraz až „donkichotského boja“ časti novinárov a umelcov za ich nezávislosť, nebude lepšie, ak Slovenský rozhlas a Slovenská televízia naozaj zaniknú. Aj referendum totiž ukázalo, že slovenský volič je schopný, za „misu šošovice“- akým bol a je návrh na zrušenie koncesionárskych poplatkov – zapredať politikom aj to, čo by si mal v demokracii chrániť najviac – nielen nezávislé súdy, ale predovšetkým svoje verejnoprávne médiá. „Väčšine“ bude asi jedno, ak SRo a STV nahradia mediálne inštitúcie nových oligarchov s ich neraz degenerovanou morálkou „podnikania“ v médiách a politicky manipulovateľnejšími redaktormi. Ale nech sa potom občan- volič nečuduje, že odtiaľ je už len krok k syndikalistickému štátu, ovládanému úzkou vrstvou zbohatlíkov, ktorí prostredníctvom bánk a špinavých peňazí budú určovať zloženie regionálnych samosprávnych štruktúr a neskôr i členov parlamentu, vlády či osobu prezidenta.
Vážený pán minister, dvadsať rokov po Novembri 1989 sa tak Vaše meno môže v dejinách národnej rozhlasovej a televíznej kultúry na Slovensku stať nielen symbolom jej definitívneho úpadku, ale aj súčasťou plánov na nástup zmien v politickom systéme a politickom režime Slovenska. Dejiny Európy 20. storočia sú totiž plné príkladov, keď sa totalita rodila v lone demokracie.
S úctou
Michal Berko, novinár a právnik
Otvorený list Michala Berka sme prevzali z webovej stránky Slovenského syndikátu novinárov.
Foto: Minister kultúry Daniel Krajcer.
Autor foto: SITA/Jozef Jakubčo
Foto: Budova Slovenského rozhlasu
Autor foto: Simon
