Neideologizujme participatívnu demokraciu
Hosť Slova Milan Ftáčnik, starosta bratislavskej mestskej časti Petržalka, kandidát na primátora hlavného mesta
Čo je to participatívna a ekonomická demokracia?
Ľuboš Blaha:
Demokracia môže mať rôzne podoby. Jednou z nich je zastupiteľská demokracia. Druhou je participatívna demokracia a treťou priama demokracia. Zastupiteľská demokracia sa často končí nadvládou strán, čiže partokraciou. V prípade priamej demokracie je problém s tým, že sa o každej otázke musí vyhlásiť referendum. Bol by to technický aj finančný problém, nehovoriac o tom, ako referendum polarizuje spoločnosť na dva tábory – áno a nie. Z tohto hľadiska sa participatívna demokracia ukazuje ako mierový kompromis. Na jednej strane umožňuje aktívnym a iniciatívnym občanom využiť svoju kreativitu a zúčastňovať sa na veciach verejných, na druhej strane je tam priestor pre kompromisy, ktoré sú v demokracii nevyhnutné.
Keď hovoríme o ekonomickej demokracii, máme na mysli dva základné druhy. Jeden sa týka väčšej účasti občanov na politike štátu, na rozhodovaní o ekonomike štátu a na tvorbe participatívneho rozpočtu. Druhá rovina ekonomickej demokracie je kooperatívne vlastníctvo, výrobná demokracia. Ide o formu vlastníctva, kde zamestnanci sú vlastníkmi firmy. Je to forma družstevného spoločenského vlastníctva, ktoré má takisto silnú podporu v ľavicovom hnutí.
Ladislav Hohoš:
V demokracii ide o to, aby každý mal nejakú formu účasti na veciach verejných. V akej podobe? Jednou možnosťou je priama demokracia. Tej sa zastával filozof Jean-Jacques Rousseau, pre ktorého bola ideálom meštianska Ženeva – taký počet ľudí, ktorí sa dokážu zhromaždiť na námestí, zorganizovať hlasovanie a dospieť k zhode. Podľa Rousseaua sa hodí pre malých a chudobných. Pre veľké a bohaté krajiny odporúča reprezentatívnu demokraciu. Pretože keby mal byť každý názor prezentovaný, nefungovalo by to. Päťsto ľudí znamená päťsto názorov. Musia sa preto prezentovať len skupinové názory, ktoré majú svojich reprezentantov. Od toho sa dajú odvodiť politické strany. Mali by pracovať tak, aby volič mohol povedať: Ak dám hlas tejto strane, mám záruku, že jej zástupca v parlamente bude hlasovať tak, ako by som hlasoval ja, keby som sedel na jeho mieste. To by malo platiť, keby bola demokracia vládou ľudu a reprezentant iba sprostredkovateľom. Lenže to neplatí.
Vo vyspelej demokracii dokážu reprezentanti aspoň predstierať, že fungujú z vôle ľudu a komunikujú so svojím voličstvom. V nižšej politickej kultúre je to inak. Zvolili ste si nás na štyri roky, budeme si robiť, čo chceme, a potom vás opäť nejako zmanipulujeme.
Kým bolo politické spektrum skutočne jednoduché a v kapitalizme voľnej súťaže, ako hovorí Marx, vládli transparentné vlastnícke vzťahy, ľavica, pravica a stred boli viac-menej jasné. Podľa svojho sociálneho pôvodu sa mohol volič orientovať v politike. Dnes je to absolútne neprehľadné. Volič sa nemôže sa jednoznačne identifikovať. Potom má pocit, že na jeho hlase veľmi nezáleží, necíti sa byť súčasťou demokratického procesu. To je kríza participácie. Prináša napríklad nízku volebnú účasť. Riešením tejto krízy môže byť práve participatívna demokracia, zapojenie občanov do rozhodovania.
Rieši krízu participácie lepšie nástroj priamej demokracie – referendum?
L. Hohoš:
V našich podmienkach nie, pretože vysoké kvóru prináša veľké pokušenie neísť hlasovať. Ak totiž nesúhlasíme s položenou otázkou, stačí nezúčastniť sa, lebo vieme, že kvórum je nereálne. Keby bolo nižšie, museli by sa zúčastniť aj tí, ktorá hlasujú za nie.
Vysoké kvórum, ktoré plodí neplatné referendá, spôsobuje znevažovanie tohto inštitútu, ktorý je na Slovenku dokonale sprofanovaný. Neviem si však predstaviť, že by sa kvórum zrušilo. No malo by byť nižšie. Vyriešiť by sa mala aj právna záväznosť výsledkov referenda.
Eduard Chmelár:
Jediný spôsob, ako rehabilitovať referendum, je zrušiť kvórum. Je to to isté ako pri eurovoľbách. Ak v nich rozhoduje 20 percent obyvateľstva a nikto sa nepozastavuje nad legitimitou, potom jediný prostriedok, ako presvedčiť ľudí, že výsledok bude aj tak záväzný, je kvórum zrušiť. Naopak, nehýbal by som s počtom 350-tisíc podpisov potrebných pre vyhlásenie referenda. Napriek tomu, že patrí k najvyšším v Európe – predstavuje vyše sedem percent obyvateľstva. Už len Taliani majú viac, 10 percent. Dokonca taká kritizovaná Európska únia, ktorá v Lisabonskej zmluve zakotvila inštitút referenda, žiada len milión podpisov. To sú dve desatiny percenta obyvateľstva!
Ako je na tom súčasná Bratislava z hľadiska participatívnosti?
M. Ftáčnik:
Katastrofálne. Máme zvolené vedenie mesta, ktoré sa o občiansky názor zaujíma v minimálnej miere. Nediskutuje o žiadnych opatreniach, ktoré mesto čakajú, nesnaží sa vtiahnuť občanov do rozhodovania o jeho fungovaní. Mesto a jeho predstavitelia sú zavretí na Primaciálnom námestí, robia rozhodnutia, ktoré sú dobre ukryté, a keď tam prídu občiansku aktivisti, ktorí búšia do tej či onej veci, pozerajú sa na nich ako na exotov. Komunálne voľby sú šanca zmeniť tento vzťah a demokratizovať samosprávu na úrovni mesta celkom konkrétnymi krokmi.
Ktoré kroky by to mali byť?
M. Ftáčnik:
V prvom rade je dôležité, aby ľudia boli informovaní o tom, čo sa deje. Všetky veci, ktoré pripravuje samospráva, by sa mali zverejniť. Nie je to problém – máme internet.
Zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nám vyplýva povinnosť zverejňovať veci, na ktoré sa občan opýta. No cieľom samosprávy, ktorá chce byť participatívna, by malo byť aj zverejňovanie vecí, ktoré nám zákon neprikazuje. To znamená zmluvy, faktúry a narábanie s verejnými peniazmi. Lebo ak sa veci taja a zmluvu o búraní PKO musia od primátora musia žiadať poslanci, je to ukážka nefunkčnosti.
Druhá vec je verejná diskusia o pripravovaných opatreniach. To už je ťažšie. Kedysi som počul výstižný názor – demokracia je pekná vec, len veľmi dlho trvá. A samospráva sa obyčajne pri rozhodnutiach ponáhľa. Štyri roky sú krátka doba, chceme rýchlo výsledky a nemáme čas debatovať. Napriek tomu som presvedčený, že by malo byť normálne organizovať verejné diskusie. Nielen o veľkých, ale aj o zdanlivo menších veciach. Napríklad o tom, či niekomu za domom vyrastie parkovací dom. Politici by sa mali schádzať s ľuďmi a riešiť konkrétny problém. Ďalej mám predstavu, že by sme mohli zaviesť na úrovni mesta verejné pripomienkové konanie, ako má vláda. Keď vláda o niečom rozhoduje, formálne zverejní medzirezortné pripomienkové konanie. Niekedy len na sedem dní, niekedy na 14, za normálnych okolností na tri alebo štyri týždne. Participácia spočíva v tom, že pripomienkovať môžu aj občianske združenia, je to takzvaná hromadná pripomienka. Má rovnakú váhu ako pripomienka od iného ministerstva. Ministerstvo, ktoré rozhodnutie pripravuje, sa s tým musí vyrovnať – povedať, či pripomienku akceptuje alebo neakceptuje. A ak nie, tak prečo. Také niečo by sme mohli zaviesť aj my, zdržať proces rozhodnutia o mesiac alebo dva a nechať ľudí povedať svoj názor.
Priamy kontakt s predstaviteľom samosprávy by sa mal stať normou. Občan by sa nemal musieť objednávať. Chce to nejaký deň otvorených dverí, ako sme to vyskúšali v Petržalke. Je pravda, že veľa ľudí prichádza so sociálnym problémom. Ale – nech! Komu ho mali povedať? S kým sa mali porozprávať, keď obyčajne skončia u úradníka, ktorý povie – nemáme, nedáme, dovidenia.
Ďalší nástroj komunikácie je stretnutie občianskych združení s volenými predstaviteľmi. Občianske združenia majú v sebe zárodok občianskeho názoru. Nepredstavujem si, že sa nám podarí vtiahnuť do rozhodovania 400-tisíc obyvateľov Bratislavy, respektíve 300-tisíc dospelých. Takú skúsenosť nemajú nikde na svete. Máme tu však skupinové zájmy, reprezentované ochranármi, spotrebiteľskými združeniami a ďalšími, ktorí svoj názor chcú niekde povedať, no dnes sa s nimi nikto nebaví. Takže – urobiť pre nich špeciálny komunikačný kanál.
Čo by pre Bratislavu znamenal participatívny rozpočet?
M. Ftáčnik:
Keď to dnes povieme nahlas, znie to ako utópia. To, že ju aj do našej dnešnej diskusie vnieslo OZ Utópia, asi nie je náhoda.
Do konceptu, ktorý som si pripravil, vstúpila myšlienka participatívneho rozpočtu ako ďalšia fáza spoluúčasti občanov. Peniaze rozhodujú o tom, čo zo svojich plánov môže politik zrealizovať. Vpustiť občanov do participácie práve v oblasti peňazí je preto rozhodný krok.
Keď občania dajú konkrétnu pripomienku k zámeru opravy Starého mosta, vyjadria sa, že chcú mať širšiu lávku pre chodcov, že tam nechcú alebo chcú mať autá, len električky, je to len jedna rovina participácie. Iná vec je priame, nesprostredkované rozhodovanie o tom, na čo sa použijú verejné peniaze.
Kto a ako bude rozhodovať?
M. Ftáčnik:
Vznikne niečo, čo sa v zahraničí nazýva participatívny strom. Základom je priestor, kde občianske združenia a aktívni individuálni občania prídu a povedia svoj názor. Budú sa ho snažiť presadiť najprv v komunite občanov. Skúsenosti zo zahraničia, najmä z Latinskej Ameriky a nemeckých miest, hovoria o tom, že takýmto spôsobom sa dokáže podieľať na rozhodovaní zhruba 10 percent obyvateľov. V prípade Bratislavy by to bolo minimálne 30-tisíc ľudí.
Ak chce samospráva začať robiť participatívny rozpočet, mala by naň vyčleniť časť peňazí. Bratislava má ročne rozpočet okolo 220 miliónov eur. Povedzme, že na začiatok dáme percento. To je 2,2 milióna eur, čiže 66 miliónov korún, o ktorých určení by rozhodli občania.
Samospráva dopredu vyhlási, že bude rešpektovať návrhy, ktoré občania presadia. Formálne totiž musí rozpočet schváliť zastupiteľstvo. Aj návrh, o ktorom by rozhodovali občania, by patril do balíka, ktorý sa volá Návrh rozpočtu mesta Bratislavy na rok XY.
Zo skúseností vyplýva, že ľudia presadzujú skôr lokálnejšie veci okolo svojho domu, štvrti, mestskej časti. Tam by teda smerovali peniaze a participácia by dostala svoj hlboký, konkrétny zmysel. Ľudia budú môcť naozaj niečo ovplyvniť.
Zároveň sa naučia, že nemôžu dať peniaze všade. Pred rovnakými obmedzeniami stoja politici, ktorí zostavujú rozpočet. Nemáme na všetko. Máme len nejaký rámec, v ktorom sa môžeme pohybovať, a Bratislava ho má veľmi chudobnučký. Praha má rozpočet 2 miliardy eur, susedná Viedeň 11,3 miliardy. Tam sa lepšie rozhoduje, aj keď teritóriá sú väčšie a obyvateľov je viac.
Na námestie sa všetci nezmestia. Ako bude prebiehať komunikácia s občanmi?
M. Ftáčnik:
Netreba všetkých zvolávať na agoru, máme internet. Samozrejme, musíme zaručiť, aby sme tým niekoho nevylúčili. Povedzme, že staršia generácia má určitý odstup od počítačov. Nie je však neprekonateľný. V Petržalke máme skúsenosť, že aktívni občania v kluboch dôchodcov bez problémov pracujú s počítačom. Mali by sme však predsa dohliadať na to, aby komunikácia nebola obmedzená len na internet.
Môžu stáť participatívnemu rozpočtu a demokratickejšej samospráve v ceste nejaké prekážky? Aké?
M. Ftáčnik:
Napríklad politické strany. Všetkým celkom nevyhovuje transparentnosť, zverejňovanie a podobne. Som veľmi zvedavý, ako sa skončia plány súčasnej koalície na zavedenie verejného obstarávania a zverejňovania informácií. Priznám sa, že im držím im palce. V Petržalke to robíme už dva roky a je to super. Do kancelárií prestali chodiť kamaráti s prosbami typu daj zákazku pre moju firmu. Dostali totiž odpoveď – prihlás sa do súťaže, daj najlepšiu ponuku a si tam. Transparentne, verejne a všetko bude ok.
Neviem, či to dokáže aj štát. Na úrovni štátu sa točia väčšie peniaze ako u nás. V Petržalke sme však verejnými súťažami reálne ušetrili desaťtisíce eur. Za minulý rok to bolo 450-tisíc. Štát by teda mohol ušetriť to obrovské peniaze, ktoré by mohol použiť na to, na čo v čase krízy prostriedky neostávajú. Aj toto je súčasť participácie a verejnej kontroly. Môže to byť základná demokratická zmena na úrovni mesta, ktoré dvadsať rokov ovládajú tie isté politické sily – KDH, DÚ, SDKÚ-DS, dnes, povedzme, aj SaS.
Ich rozmýšľanie sa vyvinulo až do roviny, keď nielen že nekomunikujú s občanmi, ale robia aj veci, ktoré vyvolávajú oprávnené pochybnosti o úplatnosti.
Najdôležitejšie bude s participáciou začať. Nevyžaduje to až toľko peňazí ako dobrej vôle a energie. Ak si na ňu občania zvyknú a stane sa normou, ťažko sa z nej bude klesať dole. O štyri či osem rokov už noví radní nebudú môcť zavrieť magistrát a povedať – končíme, už nebudeme komunikovať.
Ľ. Blaha:
Participatívna demokracia má dnes priestor najmä na komunálnej úrovni. Je to prvý krok, po ktorom môžeme uvažovať nad väčšími projektami v rámci štátu. Som veľmi rád, že po európskych metropolách konečne táto myšlienka zaznieva aj v Bratislave, ktorá bola doteraz ovládaná konzervatívnymi silami a je to citeľné. Nechcel by som to ideologizovať, no je prirodzené, že konzervatívne strany budú viac inklinovať k modelu vodcu a stáda. Čiže autority, elity a ľudia, ktorí by mali skôr počúvať a poslúchať, než dávať spätnú väzbu. Nanajvýš raz za štyri roky, k čomu konzervatívci po dlhých bojoch nakoniec pristúpili. K demokracii totiž nikdy nemali blízko. Pre ľavicu by však malo byť prirodzené čo najviac participácie, demokracie a ľudských práv. Je to teda akýsi návrat k prirodzenosti ľavice.
Eduard Chmelár:
Naozaj to neidoelogizujme. Z politologického hľadiska má síce participácia korene v ľavici, téma participatívnej demokracie však nie je iba ľavicová. Zvlášť nie v súčasnom období a zvlášť nie v Európe. Je to niečo, čo beží naprieč politickým spektrom. Nemali by sme zabúdať na to, že aj také prvky, ktoré sú nevyhnutné pre participatívnu demokraciu, ako je zákon o slobodnom prístupe k informáciám, u nás bohužiaľ presadila pravica. Neuzatvárajme preto túto tému len do prostredia ľavice, lebo stratíme spojencov.
M. Ftáčnik:
Súhlasím s Edom Chmelárom. Súčasný stav mesta je poznamenaný konfliktom, ktorý sa odohral v Dzurindovej strane. SDKÚ tu bolo roky ovládané ľuďmi, ktorí si mysleli, že komunálna politika je dojná krava, z ktorej sa dá získať veľa peňazí pre skupinové alebo aj osobné záujmy.
Primátor Ďurkovský bol zvolený s podporou KDH – samozrejme, veď je to jeho materská strana – a SDKÚ, no po rozkole v strane stoja proti nemu bratislavskí drzurindovci v silnej opozícii. Pripomeňme si, že z SDKÚ-DS odišla skupina, nazvime ich podnikatelia, a ostali „menej-podnikatelia.“ (Nepodnikatelia tam nie sú.) Pôvodne 41-členný klub sa rozdelil na podnikateľov a asi 12 ostatných. Pod vedením Lucie Žitňanskej, ktorá je novou krajskou predsedníčkou, presadzujú racionálnu politiku, ktorá smeruje k záujmu o občanov, k transparentnosti a participatívnosti. To sú spojenci. S takýmto SDKÚ na lokálnej úrovni ťaháme za jeden povraz.
Podnikateľská odnož SDKÚ zrejme „umrie“. Vo voľbách do vyšších územných celkov sa to odohralo pred rokom. Väčšinový systém ich úplne vygumoval.
Presadzovať progresívne myšlienky nemôže len osvietený primátor. Potrebuje politickú podporu. Ochranári, s ktorými som diskutoval, hovorili: Vy ste jeden, ale ako zabezpečíte, aby sa 500 úradníkov magistrátu slušne správalo k občanom?“ Ľudia sú 20 rokov naučení na istú kultúru, a my potrebujeme spojencov na to, aby zabezpečili, že sa úradníci budú vhodne správať. Edo má teda pravdu – neideologizujme tému, ale snažme sa k nej pritiahnuť čo najviac ďalších politických skupín.
Autor foto: Eva Blažeková
Krátke video z KNS k tejto téme nájdete tu, prepojenie na videozónu.
