Vláda v službách DSS
Žiadosť, aby sa náklady na zmenu dôchodkového systému nezaratúvali do celkového schodku verejných financií, je ďalší pokus zatajiť verejnosti, aká drahá táto „reforma“ v skutočnosti je. Náklady na ňu v prípade Slovenska ročne čoraz výraznejšie prekračujú jedno percento HDP.
Ročne takmer miliarda eur
Pravicoví politici lamentujú nad rastúcim schodkom verejných financií, sami sa však pričinili o tento vývoj. Tzv. dôchodková reforma žiadne peniaze nešetrí. V skutočnosti stojí všetkých daňových poplatníkov stále viac. Podľa odhadov súčasnej vládnej koalície budeme musieť iba tento rok presunúť zo štátneho rozpočtu na vykrytie dlhov II. piliera vyše 800 mil. eur, čo je 1,2 percenta HDP. A podľa prognóz samotných tvorcov „reformy“ to takto, prípadne ešte horšie, bude asi 35 rokov. Nikto to presne nevie a nikto sa to radšej ani nepokúsil presne vypočítať, ale podľa doterajšieho vývoja môžu celkové náklady na dôchodkovú „reformu“ narásť na (ba i prekročiť) 30 mld. eur, čiže asi jeden bilión bývalých slovenských korún!
Ak by sme tieto peniaze každoročne ukladali iba na akúsi obdobu termínovaného vkladu, mohli by sme súčasný dôchodkový systém aj s každoročným nárastom penzií udržať asi 60 rokov - pri zhoršovaní demografickej a celkovej hospodárskej situácie. Je však jasné, že investovanie takého balíka peňazí by mohlo tzv. demografickú krízu odvrátiť, vytvoriť nové pracovné miesta s vysokou pridanou hodnotou a vyššími mzdami. To by prispelo nielen k modernizácii Slovenska a zvýšeniu životnej úrovne občanov, ale bez drahých „reforiem“ by to udržalo aj funkčnosť priebežne financovaného dôchodkového systému.
Drahá „reforma“ z peňazí ľudí
Od roku 2003 sa však na Slovensku nikdy neuskutočnila široká seriózna diskusia na túto tému. Druhá Dzurindova vláda „odložila“ na zaplátanie diery po II. pilieri desiatky miliárd korún z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu (SPP). Okrem toho sme zažívali prudký hospodársky rast, ktorý v rokoch 2006 - 2008 umožňoval vláde R. Fica znižovať schodky verejných financií na historické minimá. Takže náklady na „dôchodkovú“ reformu doteraz žiadnu vládu výrazne „nepálili“. Médiá sa tejto téme vyhýbajú zámerne, a tak všetci ľudia majú dojem, že zavedenie II. piliera má len pozitíva, a tí, ktorí doň vstúpili sa tešia zo sľubovaných výnosov. Nikomu ani len na um nezišlo, že ak aj niečo získa (výnosy), na druhej strane musí platiť (z daní ) oveľa viac.
Situácia sa výrazne zmenila s nástupom globálnej hospodárskej krízy a aj preto, lebo vlani sa nám „odložené“ peniaze z privatizácie SPP minuli a chýbajúce už musíme každý rok nalievať do dôchodkového systému z daní občanov. Akríza tento nedostatok ešte prehĺbila. Nemáme dosť peňazí ani na bežné výdavky a náš dlh sa zvyšuje. Najnovšie nám dokonca pre sprísnené pravidlá hrozia sankcie z Bruselu (pokuty alebo škrty eurofondov). Drahá dôchodková „reforma“ sa stáva viditeľnejšou a čoskoro sa stále viac ľudí bude pýtať, či je to naozaj efektívne a či tieto peniaze nevieme - aspoň v čase krízy - využiť aj lepšie.
Utajovanie nákladov
Iveta Radičová (a tesne pred ňou aj Ivan Mikloš) sa preto v Bruseli pokúsili presadiť, aby schodok verejných financií spôsobený udržiavaním II. piliera, nemuseli štáty vykazovať. Napriek slovám Radičovej hovorcu R. Baťa je to zúfalý pokus, ako zakryť skutočné náklady daňových poplatníkov na túto „reformu“. Čo oči neuvidia, srdce nebude bolieť, veria pravicoví politici, pokúšajúci sa o kamufláciu svojho zlého hospodárenia s našimi daňami. Pred zrakmi občanov by naďalej radi skrývali, o koľko ich každoročne oberú, aby mali súkromné DSS zaručený dobrý biznis.
„Krajina, ktorá má deficit napríklad štyri percentá HDP a nemá dôchodkovú reformu, by sa mala v Bruseli posudzovať prísnejšie ako krajina, ktorá má rovnaký deficit, ale zaviedla druhý pilier,“ tvrdí nový šéf Inštitútu finančnej politiky na MF SR Ján Tóth. Lenže prečo? Neexistuje nijaký dôkaz, že zavedenie II. piliera naozaj zníži budúce náklady štátu na dôchodkový systém. Ba doterajšie skúsenosti z južnej Ameriky ukazujú, že to tak nebude celkom iste. Naopak, druhý pilier pravdepodobne „vyrobí“ obrovské množstvo chudobných dôchodcov, ktorým bude musieť štát doplácať, aby ako-tak prežili. Prečo by mali byť znevýhodnené štáty, ktoré dôchodkový systém reformujú inak než podľa zlého návodu Svetovej banky a MMF, resp. robia iné opatrenia na jeho dlhodobé udržanie? Veď nikto nedokázal, že naša „reforma“ je lepšia aspoň z hľadiska budúcnosti, lebo z hľadiska prítomnosti je horšia bez akýchkoľvek pochybností.
Na úkor klientov DSS
Vláde blízky ekonóm Vladimír Baláž zo Slovenskej akadémie vied slovenskú žiadosť schvaľuje, ale iba ako dočasné riešenie. Reformujúce krajiny by podľa neho dôchodkové reformy nemali financovať na dlh, ale pred ich spustením by sa mali vytvárať rozpočtové nadbytky. Mimochodom, presne tak to urobili v toľko ospevovanom Čile. Bolo by to transparentnejšie, lebo ľudia by presne vedeli, koľko peňazí vláda z ich daní odložila na II. pilier. Vládnych politikov by to nútilo k šetrnejšiemu hospodáreniu a reforma by musela vychádzať zo širokého celospoločenského konsenzu, aby sa na ňu neprestalo šetriť po zmene vlády. Zároveň by to vytvorilo priestor na serióznu diskusiu, či neexistujú lepšie riešenie na udržateľnosť dôchodkového systému.
Lenže v takom prípade by „hrozilo“, že II. pilier by nevznikol nikdy. Aspoň nie v slovenskej podobe, v ktorej prináša zaručené zisky iba súkromným dôchodkovým spoločnostiam. Tým už súčasná vláda sľúbila niekoľko zmien zákona, ktoré im zvýšia ziskovosť. Samozrejme, na úkor klientov, na ktorých pleciach zasa zostanú straty. Preto v ich záujme - a nie v záujme radových občanov – lobuje vláda I. Radičovej v Bruseli, aby mohla maskovať, aká je existencia II. dôchodkového piliera pre daňových poplatníkov drahá.
Autor je publicista
