Afganci nezačali vojnový konflikt
Ako ste sa dostali na Slovensko?
Azim Farhadi: Prišiel som sem ako utečenec v roku 1997 a požiadal som o politický azyl. Ten som dostal. Začal som pracovať a neskôr som študoval slovenčinu na jazykovej škole.
Z vlasti ste odišli po odchode sovietskych vojsk a ešte pred príchodom Američanov. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Vojna. V roku 1992 prišli do našej krajiny mudžahídi (radikálni moslimskí bojovníci – pozn. red.) z Pakistanu, vypukla občianska vojna a potom v roku 1996 sa chopil moci Taliban. Vtedy viacerí utekali z Afganistanu.
Aké je to odísť z vlasti s pocitom, že sa už možno nikdy nevrátite?
Keď som odchádzal, boli to kritické dni. Situácia bola veľmi zlá, ale ja som mal jasný cieľ, že idem na Slovensko.
Prečo práve Slovensko?
Mal som tu kamarátov, poznal som ich, študovali tu a mal som s nimi kontakt. Pôvodne som chcel študovať v Afganistane, ale to sa mi nepodarilo. U nás taká možnosť nebola, tak som jednoducho prišiel na Slovensko.
Keď ste odchádzali, vedeli ste, že to bude na dlho alebo možno už navždy?
Nie. Bol som si istý, že vojna nepotrvá dlhšie ako päť-šesť rokov. Plánoval som za ten čas vyštudovať v zahraničí a potom sa vrátiť domov. Ale žiaľ, vojna sa preťahovala, Taliban obsadil väčšinu štátu. A bojuje sa tam doteraz. Na Slovensku sa už ani necítim ako cudzinec.
V 60. rokoch minulého storočia sa zdalo, že Afganistan nastupuje na cestu liberalizácie ľudských práv. Zaviedlo sa všeobecné volebné právo, ženy mali právo na vzdelanie. Čo sa stalo potom?
Jana Murínová: Zoznámili sme sa so Slovenkou, ktorá bola v Afganistane práve v tých časoch, pretože jej manžel tam vtedy pôsobil ako diplomat. Hovorila, že to boli najkrajšie roky jej života. Afganci sú mimoriadne tolerantní. Nikdy nezačali nijaký konflikt. Každá vojna v Afganistane vypukla preto, že krajinu niekto napadol či obsadil. Počas celosvetovej vlny hippies prúdili cez Afganistan desaťtisíce ľudí, ktorí smerovali do Indie. Prechádzali tadiaľ ženy bez podprseniek, v tričkách s nápismi o mieri a láske. Afganci, ktorí sú ortodoxní moslimovia, to akceptovali. Jednoducho, nestaráte sa vy do nás, nestaráme sa ani my do vás.
Vieme však, že dnes je to úplne inak. Čo sa stalo?
Azim Farhadi: Najskôr puč a potom v roku 1979 prišli Rusi.
Vtedy ste vtedy mali štyri roky, pamätáte si na tie udalosti?
Áno, ale pripadá mi to ako sen. Všetci ľudia boli vonku, stále sa pozerali, čo sa deje. Ja som vtedy nevedel, čo to znamená, ale starší ľudia áno. V priebehu jedného-dvoch mesiacov sa už bojovalo proti Rusom. Podporovali nás aj zo zahraničia, posielali peniaze a zbrane. Ľudia boli proti obsadeniu Afganistanu.
Čo ste robili neskôr?
Bol som vojakom v severnej časti Afganistanu, kde sme žili. Denno-denne sa tam bojovalo, a tak sme sa presťahovali do iného, väčšieho mesta. Keď sa vojna dostala aj tam, všetko sme tam nechali a ušli do Kábulu. Prijali ma síce na vysokú školu, ale tam čoskoro tiež zavládla taká zlá situácia, že som musel ísť na vojenčinu. Po vojenskej službe už prišli mudžahídi. Afgancami urputne bojovali navzájom proti sebe, až keď nastúpil Taliban.
Ako toto radikálne hnutie začínalo?
Azim Farhadi: Taliban najprv bojoval proti Rusom, no nebola to nejaká silná skupina. Patrili pod veliteľov v Pakistane. Ale keď prišli mudžahídi, situácia sa veľmi zhoršila. Do každej dediny dosadili svojho veliteľa, ktorý bol sudcom, právnikom aj starostom v jednej osobe. Mudžahídi kradli, unášali ženy, mužov, mladých ľudí a zabíjali ich. Nerád to síce hovorím, no Taliban vtedy obyvateľstvu pomáhal.
Jana Murínová: Zaviedli však prísne moslimské právo.
Azim Farhadi: Tam, kde bol Taliban, bol pokojný život. Mudžahídi boli vtedy zlí a talibanci dobrí. Ľudia sa k nim pridávali, dokonca ich spočiatku mali úprimne radi.
Kedy sa to zmenilo?
Azim Farhadi: Keď sa priblížili ku Kábulu, rozpútali sa tam silné boje a oni sa vtedy zmenili. Prestali ochraňovať ľudí, začali ich zabíjať, prenasledovať. Zradikalizovali sa, vybudovali svoju armádu a na miestach, ktoré obsadili, obyvateľov jednoducho vraždili.
Jana Murínová: Taliban obsadil osemdesiat percent územia, iba na severe ostali oblasti, ktoré nemali pod kontrolou.
Azim Farhadi: Keď som sa vrátil z vojny domov, celá moja rodina už bola prakticky preč.
Čo ste vtedy robili?
Nič, od rána do večera sme hrali karty.
Nepracovali ste?
Už nik nepracoval.
A z čoho ste žili?
Nejaké peniaze sme mali odložené, ľudia boli pripravení, pretože vedeli, že sa to jedného dňa stane. Pracovali iba vojaci.
Kde ste boli v septembri 2001, keď teroristi zaútočili na Svetové obchodné centrum v New Yorku?
Azim Farhadi: Na Slovensku.
Jana Murínová: Po tom, ako prišli Američania, si Afganci mysleli, že konečne začína byť dobre. V tom čase bolo najviac utečencov v Iráne a Pakistane. V 2001 začali prúdiť z týchto krajín státisíce ľudí domov. Keď sme boli
v roku 2003 v Afganistane, bolo cítiť obrovskú eufóriu. Ľuda verili, že prichádza pokoj, ktorý nemali už 25 rokov. Keď sme v tom roku stáli na trhovisku, bolo tam obrovské množstvo áut, ktoré na seba trúbili. Množstvo ľudí, chaos a smrad! Bola som z toho úplne zničená, no Azimova teta mi spokojne hovorí: Vidíš koľko je tu ľudí? Za Talibanu by ich tu v tomto čase nebolo ani päť. Rozbehol sa obchod, trhoviská, všetko začalo fungovať. V krajine však stále zostali celé oblasti, ktoré boli nebezpečné, ľudia sa tam nemohli domôcť spravodlivosti. Situácia sa najviac zhoršila, keď Američania obsadili aj Irak. Všetci tí bojovníci naraz nemali uplatnenie, a tak sa presunuli tam. V Afganistane opäť vznikali ohniská konfliktov, Taliban sa začal znovu presadzovať.
Koľkokrát ste boli odvtedy v Afganistane?
Azim Farhadi: Šesťkrát.
Jana Murínová: Ja päťkrát.
Ako vyzerá Afganistan dnes?
Jana Murínová: Kábul a Groznyj sú dve najrozbombardovanejšie mestá na svete. Keď sme boli v roku 2003 v Kábule, bola to totálna mesačná krajina. Nebola tam jedna jediná budova, ktorú by nezachytila nejaká raketa. V roku 2008 tam už vyrástli nové krásne mešity obkladané mramorom, obrovské železobetónovo-sklené nákupné centrá, kde som si mohla dať kapučíno. Neskutočným spôsobom sa tam rozbehol život, ale žiaľ, nejde ruka v ruke s sociálno-ekonomickým rozvojom. Nevznikajú tam nové pracovné príležitosti, stavajú sa pomníky, a nie fabriky.
Ako tam ľudia žijú, čo robia? Ako vyzerá ich obyčajný deň?
Azim Farhadi: Bežný Afganci žijú čiastočne podobne ako Slováci. Ráno vstávajú, idú do roboty a večer sa vrátia. S tým rozdielom, že sa všetci boja.
Jana Murínová: A nemajú istotu. Ukážkou toho, ako to tam funguje, je život nášho známeho, Šarifa. Je to veľmi inteligentný človek, bol zamestnaný a všetko, čo zarobil, dával na jazykové kurzy angličtiny a nemčiny. Keď doštudoval na Kábulskej univerzite, rovno mu ponúkli, aby tam začal učiť. V Afganistane je obrovský nedostatok odborníkov, vzdelaní ľudia tam veľmi chýbajú. Šarif sa smial, vraj čo je to za univerzitu, že tam absolvent môže pôsobiť ako profesor hneď po skončení štúdia. Prácu na univerzite si však nemohol dovoliť, lebo vo všetkých štátnych inštitúciách je bežné, že zamestnanci aj štyri-päť mesiacov nedostanú plat. Napokon sa s priateľom Kairom rozhodli založiť internetovú kaviareň. Počítače kupovali z Pakistanu. Snom každého Afganca je robiť pre zahraničie, pretože tam vedia, ako ľudí dobre zaplatiť. Napríklad šofér pracujúci pre Američana dostane 500, kým učiteľ angličtiny iba 30 dolárov.
Spomínali ste internetovú kaviareň. Ako rozvinutá je tam infraštruktúra? Elektrina, voda, cesty?
Jana Murínová: V roku 2003 v Kábule cez deň tiekla voda a v noci bola elektrina. Prať
a žehliť sa teda mohlo robiť len v noci, ale cez deň bolo treba napúšťať vodu do vane a vedier, aby bola na noc na pranie. Kábul však na tom bol ešte celkom dobre.
A ostatné mestá a dediny?
Jana Murínová: Sever je na tom výborne, tečie tam niekoľko riek, takže majú vodné elektrárne aj vodu. Ale elektrina nie je stabilná, takže ľudia si kupujú stabilizátory, inde zase benzínové generátory. Keď idete po ulici, všade počujete generátor, ktorý smrdí, hučí. No katastrofa! Tretina obyvateľstva má astmu, lebo je tam hrozné životné prostredie. Oveľa viac smogu ako v rozvinutých krajinách.
Má Afganistan pripojenie na internet?
Jana Murínová: Ide o krajinu obrovských paradoxov. Vedľa seba tam napríklad žije veľmi bohatá rodina v trojposchodovej vile obloženej mramorom s kobercami prešívanými zlatom, a rodina, ktorá živorí a nemá čo jesť. V roku 2003 tam boli dvaja mobilní operátori a žiaden roaming. Ale keď sme tam zavítali o rok neskôr, fungovalo už jedenásť operátorov, roaming a začal sa rozvíjať aj internet. Ten je teraz pre ľudí dostupnejší ako cesta autom. Úplne normálne je, že ľudia tam majú hlinené domčeky so slamenou strieškou, ale zároveň vlastnia mobil.
Azim Farhadi: Áno, hlinený dom a vedľa neho stojí americký džíp.
Jana Murínová: Miestni sa vedia vynájsť. Namiesto strešnej krytiny tam majú často protitankové strely, prípadne prepílené nábojnice, ktoré slúžia ako kvetináče. Alebo som videla obrovskú cisternu, do ktorej si navŕtali okná, dvere a teraz tam žijú. Raz sme so sebou zobrali kameramana z Prievidze. Prvé, čo povedal po vystúpení z lietadla, bolo: Ty kokso, to je iný svet! To hádam nemôže byť ani naša planéta.
Ako vnímajú Afganci cudzincov?
Azim Farhadi: Ľudia u nás si myslia, že všetci, čo prichádzajú zo zahraničia, perfektne zarábajú.
Jana Murínová: Ako my máme predsudky voči nim, oni majú voči nám. Skôr než začala vysielať afganská televízia, ľudia pozerali len americkú a mysleli si, že my žijeme tak ako vo filmoch made in USA. Vznikajú dosť komické situácie. Keď im poviem, že na Slovensku je minimálna mzda 300 eur, sú presvedčení, že z toho sa dá kráľovsky žiť. Ja im sotva vysvetlím, že z tých 300 eur dá Slovák 400 na bývanie a stravu.
Koľko Afgancov žije na Slovensku?
Azim Farhadi: Okolo 120 až 130. Stretávame sa, máme komunitu. Najviac nás prišlo ešte za komunizmu. Zväčša chalani, čo tu študovali, to znamená, samí lekári a inžinieri.
Jana Murínová: Ľudí, ktorí sem prišli ako utečenci, je veľmi málo. A pokiaľ viem, Azim je prvý utečenec, ktorý doštudoval vysokú školu na Slovensku.
Cítite veľkú rozdielnosť kultúr?
Azim Farhadi: Na začiatku to bolo ťažšie. Veľa vecí som nechápal. Keď som išiel napríklad prvý raz do kostola, kde sa ľudia modlia a potom si podávajú ruky. Ja som vedľa stojacej panej ponúkol rameno a kamarát ju začal bozkávať.
Máte nejakú osobnú skúsenosť s rasizmom?
Azim Farhadi: Neviem, našťastie nie. Doteraz som sa s tým nestretol.
Jana Murínová: Raz sme sedeli v krčme a jeden pán sa na Azima strašne uprene pozeral. Potom prehodil: Ty nie si náš. Azim mu na to: Ja som Cigán. On: Ale hovoríš nejako čudne. A Azim: Ja som maďarský Cigán. A pán mu odvetil: Chudák, no to máš na Slovensku ťažké.
Ako sa dá podľa vás bojovať proti predsudkom?
Azim Farhadi: Keď prídem do nejakej dediny a poviem babke, že som z Afganistanu, ona sa zľakne a povie si, že ak ju nezabijem, určite ju aspoň okradnem. Je to ťažké, potrebuje to čas. Najmä tá babka si zvyká ťažko.
V čom sú Afganci iní ako Slováci?
Jana Murínová: Mne sa zdá, že sú rovnakí. Určite sa nájdu kultúrne rozdiely, napríklad náboženské. Afganci sú veľmi konzervatívni rovnako ako Slováci. Keď sme boli u Azimovho strýka Šankara, chvíľu som mala pocit, ako keby som bola doma. Teta zazerala na strýka, lebo prišiel neskoro domov. Ľudia tam riešia rovnaké veci ako my. No v podstatne horších podmienkach. Majú však rovnaké túžby. Chcú mať pokojný život, chodiť do práce, chcú sa zaľúbiť, mať rodinu.
Sú Slovenky krajšie ako Afganky?
Azim Farhadi: No, to áno.
Zmenili ste sa nejako za tých desať rokov?
Myslím, že ja, Azim, čo tu sedím s vami, som bol taký istý aj doma.
Ako môžete na Slovensku vyznávať a praktizovať svoje náboženstvo?
Tak normálne, máme mešitu...
V Bratislave asi veľmi nie, však?
Nuž mešita s minaretmi to nie je. Ide o miestnosť na modlitbu a ľudia sa modlia. A modlia sa len tí, čo chcú.
Nemáte tu problém so stravou?
Azim Farhadi: Keď som prišiel na Slovensko, do Petržalky, bol som hladný a v obchode som si kúpil konzervu. Potom mi povedali, že je tam bravčové mäso, tak som zostal hladný. To bol prvý moment, že to nie je ako doma, kde prídeš a môžeš si hocičo kúpiť a zjesť.
Jana Murínová: Keďže Slováci majú bravčové veľmi radi, často sa stáva, že Azim si v reštaurácii nemá čo vybrať. Lebo keď aj ponúkajú napríklad kuracie mäso, tak je určite na slanine. Je to dosť značné obmedzenie.
Keď ste boli na návšteve v Afganistane, rozbiehali ste tam televíziu. Aké to bolo?
Jana Murínová: Prvý raz, keď sme išli do Afganistanu, zobrali sme si kameru, nakrútili sme nejaké zábery a potom sa nám podarilo zohnať podporu z mediálneho inštitútu a z americkej ambasády. Z toho materiálu sme urobili film.
Aké ste mali pocity?
Jana Murínová: Podľa mňa každému, kto tam príde, napadne – preboha, ako sa tu dá pomôcť? Zúfalá bieda tam kričí z každého rohu. A biednym treba pomôcť najmä zlepšovaním životnej situácie. Budovaním nemocníc, škôl, ciest a vzdelávaním. Každému Afgancovi možno postaviť úžasný dom alebo parádnu vilu s bazénom, ale kým nepochopia, že sa musia starať o svoje zdravie a že ich deti musia chodiť do školy, tak sa tam nič nezmení. Na druhej strane, nemôžeme od nich chcieť, aby posielali deti do školy, pretože potrebujú, aby robili na poli. Detská práca je tam úplne katastrofálna, pre tie rodiny však nevyhnutná.
Za takýchto okolností sa nemožno čudovať, že je tam 70-percentná negramotnosť.
Jana Murínová: Áno. Budovanie musí ísť ruka v ruke so sociálnym rozvojom. A my, keďže sme obaja vyštudovaní novinári, rozhodli sme sa, že pomôžeme lokálnej televízií v Kunduze. Doniesli sme novú techniku a učili sme ich na nej robiť. Zároveň sme im zasahovali aj do vysielacej štruktúry a do spravodajstva, pretože oni nevedeli robiť správy. Naučili sme ich nové trendy v spravodajstve a publicistike, robiť grafiku. Tým, že je tam veľká negramotnosť, televízia sa stáva najdôležitejším informačným nástrojom. Pretože len čo majú elektrinu, hneď si zoženú televízor. Ale čítať, ani písať nevedia. Veľa detí zomiera na banálne choroby, ako sú napríklad hnačky. Ľudia vôbec nevedia, že musia vodu najprv prevariť, až potom ju dať malým deťom. Také rady sme chceli sprostredkovať prostredníctvom televízie. Podarilo sa nám založiť reláciu o zdravotnej pomoci pre ženy a deti. A stretlo sa to s pomerne veľkým záujmom.
A taká relácia tam ešte beží?
Azim Farhadi: Napríklad štyri relácie o varení.
Jana Murínová: Práve keď sme tam znovu boli, prebiehal projekt UNICEF zameraný na očkovanie detí. Pamätám si, že za polhodinu tam vysielali krátky príspevok o nevyhnutnosti vakcinácie až trikrát.
Azim Farhadi: Z projektu, čo sme mali, sme na Slovensku urobili dokumentárne filmy
a dve krátke reportáže.
Jana Murínová: A ešte výstavu fotografií. Pomáhali nám pri nej aj Afganci na Slovensku. Majú veľmi silnú vôľu pomáhať svojim krajanom.
