Peter Kažimír: Štát najviac financujú zamestnanci
Ivan Mikloš po nástupe do funkcie ministra financií vyhlásil, že našiel prázdnu špajzu a rozvrátené verejné financie. Róbert Fico tvrdí, že krajinu ste odovzdali vo výbornej kondícii. Ako to teda je?
Formulácia „rozvrátené financie“ sa ma osobne dotýka, lebo je to jednoducho lož. Je to ideologická mantra, s ktorou vtedajšia opozícia pracovala pred voľbami a veľmi účinne sa jej chytila aj dnes. Jej predstavitelia si tým vytvárajú priestor na balíček opatrení, ktorý potichu chystá rezort financií a s ktorým prídu o pár týždňov.
My sme aj napriek kríze sme urobili veľa aj v oblasti trhu práce, v oblasti nových investícii aj v oblasti stimulácie ekonomiky ako takej. Tieto opatrenia sme pritom neplatili z navýšenia výdavkovej obálky, ale realokáciou výdavkov z iných titulov vládnej spotreby. Neznížili sme deficit, ale museli sme šetriť na vládnej spotrebe, aby sme zaplatili výdavky spojené so stimuláciou ekonomiky. Toto naši oponenti nechcú teraz počuť. Nová vláda preberá krajinu s najvyšším ekonomickým rastom a s druhým najnižším dlhom v Európe. Toto sa však do hry súčasnej koalície nehodí. Máme jednu z najnižších inflácií v Európe a ani v takých ťažkých časoch nie je zastavený prílev zahraničných investícií. Hovoriť v tejto situácii o rozvrátených financiách, rozvrátenej ekonomike, je čistý populizmus.
Prioritou vlády je znížiť deficit štátneho rozpočtu. Na strane príjmov by sa dane zvyšovať nemali, na strane výdavkov zatiaľ vieme len o šetrení na štátnych úradníkoch. Aké opatrenia by sa teda mali prijať?
Hovoriť dnes o konkrétnych opatreniach, o ktorých my, samozrejme, máme vlastnú predstavu, by bolo z našej strany netaktické. Ivan Mikloš veľmi tvrdošijne odmieta zverejniť detaily, ako chce zachraňovať podľa neho rozvrátené financie a my mu v tom určite pomáhať nebudeme. V oblasti deficitu treba robiť výdavkovo-príjmový mix. Ak by sme hovorili o nami navrhovaných opatreniach, ktoré oni odmietajú zverejniť, tak sa nám môže stať, že o tri týždne sa k nim prihlásia a budú bojovať našimi zbraňami. Som presvedčený, že keď vláda príde s opatreniami, ktoré budú pre občanov Slovenska ľadovou sprchou, budeme proti tomu, samozrejme, zásadne vystupovať a aj predkladať alternatívne návrhy.
Programové vyhlásenie treba čítať pozorne. Je tam veľmi filigránsky napísané napríklad to, že sadzba novej dane sa nebude zvyšovať, a keď, tak len na úkor zníženia odvodov. Takisto je tam veľmi čarovná veta o udržaní tzv. výšky daňovej kvóty, čiže podielu vybraných daní a odvodov na HDP, čo, samozrejme, vytvára priestor na ich zvýšenie. V rezorte sme zanechali úplne konkrétny zoznam asi 80-ich opatrení v oblasti výdavkov a daní. Bol to veľmi technokratický zoznam nástrojov vykalkulovaný s vplyvmi na rozpočet. Robili sme ho preto, že sme cítili zodpovednosť pripraviť takýto manuál. Samozrejme, ak by sme mali možnosť pokračovať vo vládnutí, vybrali by sme z tohto zoznamu také opatrenia, na ktorých by sme sa dohodli so svojimi koaličnými partnermi. Za Smer môžem povedať, že by sme sa určite snažili, aby tie opatrenia čo najmenej dopadli na občanov. V prvom rade by dopadali na štát a na sanovanie jeho potrieb.
Daňové zaťaženie sa v Európe aj vo svete čoraz viac presúva na nižšie príjmové skupiny. Ani vládne opatrenia sa väčšinou nedotýkajú bohatých. Príkladom je nový minister práce Mihál, ktorý sa dal počuť, že on platí za zdravotné odvody iba 29 eur mesačne. Ako je to možné?
To je téma, na ktorú sme v predvolebnej kampani upozorňovali. Opatrne sme napríklad pripravovali opätovné zavedenie zdaňovania dividend, pretože veľmi dobre vieme, že máme dieru v daňovo-odovodovom systéme. Tam nám uniká časť peňazí cez kreatívnych jednočlenných eseróčkarov, ktorí sú na minimálnej mzde a pritom si legálne vyplácajú odmeny cez podiely na zisku. Som presvedčený, že akákoľvek vláda, ktorá sa rozhodne podstatne reformovať odvodový systém, bude musieť riešiť túto dieru. To sa dá riešiť dvomi spôsobmi – zdanením dividend, resp. podielov na zisku alebo zodvodnením dividend a podielov na zisku, čo je ešte tvrdšie opatrenie pre vyššiu príjmovú vrstvu. Dane z dividend sa v slovenskej spoločnosti mediálne považujú za neslušné slovo, ale v 99 percentách krajín na svete sa dividendy a podiely na zisku zdaňujú. Osobne ma netrápia dividendy, ktoré sa vyplácajú medzi firmami a peniaze zostávajú v spoločnostiach a opätovne sa investujú. Ja hovorím o situácii, keď sa vyberajú na osobnú spotrebu.
Zdaňovanie dividend však vláda Ivety Radičovej v programe nemá. Ako inak sa dá zvýšiť príjem do štátneho rozpočtu?
Nová vláda zrejme technokraticky pôjde po zvyšovaní nepriamych a spotrebných daní. Tie sú najzaujímavejšie aj z hľadiska biznisu, lebo najlepší obchod sa robí s masovou spotrebou – malý zisk, ale veľa ľudí. U nás je veľa pracujúcich a tí sa, žiaľ, dajú veľmi dobre zinkasovať. V tomto sa náš pohľad na problematiku odlišuje a aj vždy odlišovať bude. Na programe dňa bude, obávam sa, aj kalkulácia s plošným zvýšením dane z pridanej hodnoty. Aj preto vnímam ako veľmi dojemnú a grotesknú scénku, spred pár dní, keď členovia koalície navzájom bojovali o to, či sa zjednotia sadzby DPH. Je to pokrytecké, pretože nikto z nich v minulosti nehlasoval za zníženie sadzby na lieky, zdravotnícke potreby či knihy. Naopak, zosmiešňovali nás, že búrame systém. Dnes sa však bijú, aby to ostalo zachované, čo potvrdzuje, že toto opatrenie pomohlo a bolo adresne nasmerované na tú skupinu ľudí, ktorých sa dnes obávajú zasiahnuť. Som presvedčený o tom, že pri vzájomných bojoch o objem prostriedkov v kapitolách jednotlivých rezortov, s argumentom, že majú málo peňazí, budú súhlasiť aj s takýmto druhom opatrení.
Zdá sa, že česká vláda plánuje oveľa razantnejšie opatrenia ako slovenská.
Vláda svoje programové vyhlásenie de facto vykastrovala na niekoľkých koaličných radách a výsledkom je plochý text, ktorý iba niečo naznačuje. Je to niečo v mene českého „abychom nepopudili“. Skrátka vykastrovali ho zo všetkých konkrétnych opatrení, ktoré by mohli navodzovať tú mieru pravicovosti, ktorá im je vrodená, resp. vštepená.
Liberalizácia? Privatizácia?
Bohužiaľ, pravica v našej krajine v sebe nosí vírus, akési nutkanie privatizovať. Túto tému si jej predstavitelia jednoducho nevedia odpustiť. Privatizácia nie je neslušné slovo, ale, samozrejme, vždy ide o to, aký majetok, kedy a ako sa privatizuje. Panuje tu pravicová mantra – obľúbené heslo Ivana Mikloša –, že štát je zlý vlastník. Najväčším dôkazom toho, že štát je zlý vlastník, je však podľa mňa to, že svoj majetok zle predá, predá ho za každú cenu a v akomkoľvek čase. Každý rozumne hospodáriaci súkromný vlastník vie, že dnes nie je obdobie predajov, ale obdobie nákupov.
Štyri roky tu vládla stredo-ľavá vláda. Ako konkrétne dokázal Smer-SD, že štát môže byť efektívny vlastník?
Rozhodne sme sa o to pokúšali. Nechcem populisticky tvrdiť, že za štyri roky sa neudiali chyby, ale chcem podotknúť to, že sme žili a pôsobili v koaličnej vláde a že všetky podstatné témy a škandály sa dajú veľmi jasne pomenovať. Majú svoje meno aj priezvisko a známe sú aj osoby, ktoré za nimi stáli. Nálepku korupcie, ktorú absolútne geniálne ovládla vtedajšia opozícia spolu s médiami, sme získali najmä vďaka našim koaličným partnerom. Tento jav v našej spoločnosti je a Slovensko patrí k mnohým krajinám, ktoré majú s týmto celospoločenským nešvárom problém. Cesta, ako sa z toho dostať, bude dlhá. Ak sme v tejto oblasti neboli úplne úspešní, tak rodný list tohto čiastkového neúspechu bol vypísaný v čase zostavenia koalície v roku 2006.
Ak by som však mal spomenúť aj dobré príklady, tak do kompetencie rezortu financií, kde som pôsobil, patrí Eximbanka, Slovenská záručná banka, Tipos, Mincovňa, Slovenská konsolidačná a absolútne hrdo a zodpovedne môžem povedať, že všetky tieto spoločnosti za éry riadenia nášho vedenia Ministerstva financií vďaka dobrému personálnemu výberu a dobrým manažérskym rozhodnutiam v týchto podnikoch zažili najväčšie ekonomické úspechy vo svojej histórii. Sú tu veľmi dobré odozvy zo samotného bankového trhu. A nikto nás pritom nemôže upodozrievať, že bankári nás majú radi. Mám k dispozícii veľa dôkazov, že práca týchto inštitúcií sa v porovnaní s tým, čo sme prevzali, zlepšila. Ďalším príkladom je spätné odkúpenie Transpetrolu či rozvoj letiska. S niektorými oblasťami sa nám však nepodarilo pohnúť, napríklad so slovenskými železnicami.
V posledných dvoch rokoch sa na všetkých frontoch skloňuje slovo kríza. Napriek tomu, že krízu spôsobil súkromný sektor, ukazuje sa, že jediným účinným protiopatrením sú vládne výdavky, dotácie a sanácie. Je to principiálne v poriadku?
To je taká hra, kto je vinný. Ja osobne si myslím, že ide o krízu z nadspotreby a dôvodom boli aj totálne chyby v regulácii resp. skôr v bezbrehej neregulácii. O tom teraz píšu state nositelia Nobelových cien a táto kríza bude raz určite aj v ekonomických učebniciach. Nechcem sa vracať k USA, ale pamätám si prejav bývalého komisára pre menové záležitosti Almuniu, ako búchal do stolíka niekedy na jar roku 2008, so slovami, že kríza sa Európy nemôže dotknúť, lebo ma zdravý fundament.
Prečo sa jej teda nakoniec dotkla?
Myslím si, že dôvody krízy v USA a v Európe nie sú celkom totožné, ale kríza je úplne geniálnym dôkazom o tom, v akom globálnom svete dnes žijeme, ako všetko so všetkým súvisí. V jednom momente to obehlo celu zemeguľu ako cunami a o kríze sa dozvedeli aj ľudia v Papue Novej Guinei či Fidži. Bohužiaľ, žijeme v takomto svete a môžeme diskutovať o tom, či je to dôsledok bezbrehého Bushovho liberalizmu alebo skostnatenosti Európy a príliš prebujnelých sociálnych programov.
Aké riešenie uprednostňujete vy?
Myslím, že v Európe je zhoda v tom, že neviditeľná ruka nestačí. Tu sa však vystavujeme riziku kyvadla od totálneho liberalizmu k prílišnej regulácii. Vždy je dobrá zdravá stredná cesta. Namiesto zväzovania procesov zákonmi netreba hovoriť o väčšej či menšej regulácii, ale o lepšej či horšej. To spočíva v ľuďoch a inštitúciách ako takých. Úplne nový fenomén (a to je fenomén z toho týždňa), je to, že Spojené štáty americké začínajú úplne nahlas hovoriť o tom, že dôvodom slabého ekonomického oživenia vo svete je Európa. Sám som to pocítil na jarnom mítingu MMF vo Washingtone a veľmi hlasne túto pozíciu tlmočili vtedy za zavretými dverami predstavitelia Číny, , Singapuru, Japonska a USA. Nechcem vytvárať nijaké sprisahanecké teórie, ale je možné, že istý druh sprisahania proti Európe sa vo svete chystá.
Slabá Európa či pád eura by zrejme niektoré krajiny potešili. Odstránili sme príčinu krízy? Nelejeme len verejné financie do čiernej diery? Nezopakuje sa to?
Poďme do USA. Tam sú veľké debaty o tom, aké si bankári vyplácali odmeny keď sa troška otriasli z krízy, zase začali pokračovať v tom istom. Ja si myslím, že tu platí pravidlo, že nič už nebude tak ako predtým. To si, skrátka, treba uvedomiť. A platí to aj v našom priestore. Obávam sa, že sa už nestaneme svedkami dvojciferných rastov. Do závratného tempa ekonomickej konjunktúry sa už zrejme nikdy nedostaneme alebo sa toho nedočkáme v dohľadnom čase.
Čo sa týka globalizácie, mali by sme veľmi sebakriticky povedať, že teraz na ňu povedzme nadávame, ale treba si uvedomiť, že Slovensko je excelentným príkladom úspešného príbehu, ako sa na globalizácii priživiť. Ekonomický zázrak Slovenska poslednej desiatky rokov bol založený práve na globalizácii, na využívaní lacnej pracovnej sily a necitlivom prístupe k životnému prostrediu. Keď sme na kolenách, prijmeme akúkoľvek pomoc, a my sme koncom 90-tych rokov aj vďaka prístupu našich politických elít na kolenách boli. Takže, chvalabohu aj za túto pomoc. Tento zázrak bol však založený práve na využití efektu globálnej nadspotreby. To však už skončilo a my sa musíme naučiť pohybovať sa v novom ekonomickom poriadku, ktorý, dúfam, nastane.
V programovom vyhlásení vlády je plán zaviesť limit na deficit verejných výdavkov. Je to dobrý nápad? Neobmedzíme sa tým práve v období krízy, keď zvýšené vládne výdavky môžu pomôcť štartovať ekonomiku?
Tu sa mieša viacero pohľadov. Klasický výklad pravice je, že deficit je zlá vec. Pritom pravica nemala ani v minulosti problém vytvárať deficity, ktoré boli dané len ich politickou vôľou, politickým rozhodnutím. Najlepším príkladom je rok 2006, keď si veľmi cynicky naplánovali deficit vo výške vyše 4 percentá, a tým dokonca ohrozili náš vstup do eurozóny. Ľavica má k tomu určite mäkší prístup a dáva si ako prioritu rast životnej úrovne, záujmy ľudí a rozvoj ekonomiky ako takej. Tohtoročný deficit sa blíži k ôsmim percentám, čo je odhad Medzinárodného menového fondu a Ivan Mikloš sa k tomu veľmi nahlas hlási, pretože to je súčasť jeho demagogickej stratégie. Tým vlastne hádže všetku špinu na nás a vytvára si priestor na to, ako ide platiť naše účty. Tvrdohlavo nechce uznať základný fakt, že vysoký deficit tohto roku je spôsobený len a len prepadom daňových príjmov.
Tieto príjmy boli rozpočtované na základe prognóz koncom minulého roka a vtedy ich nikto nespochybňoval. Prognózy pripravuje výbor pre daňové prognózy, v ktorom sú zástupcovia ministerstva financií, ale aj centrálnej banky a tí istí analytici, ktorí potom o pár mesiacov nemali problém zastávať úplne iné pozície a prezentovať iné čísla. Opäť sú to však ľudia, ktorých mená aj priezviská poznáme. Na odbornej úrovni boli stanovené nejaké príjmy a aj pre nás bolo obrovským prekvapením, že prepad príjmov a prepad domácej spotreby, je tak veľký. Výdavkovou časťou sa nepohlo, dokonca sme ju vyčerpali niekde pod 50 percent ku koncu júla. Treba si uvedomiť aj to, že sme zároveň museli platiť tzv. náklady spojené s protikrízovými opatreniami.
A čo teda limit na deficit štátneho rozpočtu? Áno alebo nie?
Celu tému fiškálnych pravidiel v podstate na náš domáci trh doniesol dokument, ktorý vypracoval Ľudovít Odor z Národnej banky a Michal Horváth, ktorý bol až do konca tejto vlády významným poradcom ministra financií Jana Počiatka. Samozrejme, to sa udialo aj s naším vedomím. Vedeli sme o tomto dokumente a my sami sme sa v našom volebnom programe prihlásili k novým fiškálnym pravidlám, lebo vzhľadom na to, čo sa stalo v eurozóne (mám na mysli Grécko, Portugalsko a Španielsko), je naozaj nevyhnutné dodržiavať pravidlá. V eurozóne nemôže platiť, že väčší si môže dovoliť to, čo si nemôže dovoliť menší. Bohužiaľ, Slovensko patrí medzi menšie krajiny a my sme vždy všetky podmienky museli plniť nie na 100, ale na 120 percent. A pritom sú iné krajiny, ktoré tieto podmienky splniť nemuseli. Holá pravda a historický fakt je aj to, že fiškálne pravidlá zmäkčili pred pár rokmi Nemci a Francúzi, pretože boli práve v istom ekonomickom cykle, keď sa im tieto pôvodné pravidlá nehodili. Tiež teda žnú výsledky svojho prístupu. Z tohto uhla pohľadu je teda fiškála disciplína dôležitá práve pre zodpovednosť.
Podporíte v tejto súvislosti koalíciou navrhovaný ústavný zákon?
Zavedenie nových fiškálnych pravidiel vítame. Odmietame sa však zúčastniť hry, v ktorej nám niekto cez programové vyhlásenie vlády oznámi, že to prijmeme prostredníctvom ústavného zákona. Ak však budeme zavčasu a slušne pozvaní k príprave týchto pravidiel, budeme sa snažiť presadiť naše videnie. Ak sa dohodneme na celkovom výsledku, viem si predstaviť, že to aj podporíme. Ide o nadčasový mechanizmus. Tam sa však nehovorí len o výdavkových stropoch, ale aj o tom, že programové vyhlásenie vlády by malo byť kvantifikovateľné na štyri roky. Zaujímavé je, že nová vláda, ktorá chce zaviesť prísnejšie fiškálne pravidlá, pripravila programové vyhlásenie vo forme slohovej práce, kde sa nedá nájsť jediné číslo.
V tomto balíku opatrení sú však aj ďalšie témy, ako napríklad čistá hodnota bohatstva, na ktoré ešte nemá jasný názor ani ekonomická teória. Najzložitejšia bude téma fiškálnej rady. V tom prípade som veľmi skeptický. Problém fiškálnej rady je v tom, že je potrebné dohodnúť sa na dvoch, troch či piatich odborníkoch, absolútne renomovaných a nespochybniteľných ľudí, ktorí budú hovoriť, aký deficit v akej štruktúre si môže krajina v konkrétnom roku alebo období dovoliť. Otázkou je, ako nájsť päť ľudí, ktorí budú rešpektovaní a nespochybniteľní.
Jednou z kontroverzných tém v súvislosti s nástupom novej vlády bol odvodový bonus. Je síce spomenutý aj v programovom vyhlásení, vláda ho však plánuje zaviesť len za okolností, že nebude mať negatívny vplyv na štátny rozpočet. Nakoľko racionálny je tento koncept?
Odvodový bonus je experiment, o ktorom neviem, že by fungoval niekde inde na svete. Poviem jednu príhodu. Richard Sulík bol poradcom ministra financií Jána Počiatka v úvode minulého volebného obdobia. Asi neprezradím nijaké tajomstvo, že zámerom Richarda Sulíka v tom období bolo presvedčiť ministra financií o tom, aby sa zasadil za odvodový bonus. Sulík sa v presadzovaní svojich zámerov a projektov správa skoro ako jehovista, ktorý naozaj nemá žiadne zábrany v tom, s kým by ich presadil. Som dokonca presvedčený, že ak by mu Smer sľúbili odvodový bonus, tak s ním pôjde do vlády aj potom čo sa tristokrát zaprisahal, že so Smerom do vlády nepôjde. Pred štyrmi rokmi sme na ministerstve zorganizovali stretnutie odborníkov z pravice aj ľavice, Bol som svedkom veľmi ostrej odbornej debaty špecialistov z oblasti odvodových systémov a musím povedať, že Richarda Sulíka zatlačili do kúta. Istý nemenovaný súčasný poslanec za SDKÚ pri tej debate vyhlásil, že tento koncept je pre SDKÚ politicky neprijateľný ako asociálny a krajne pravicový.
Podstata odvodového bonusu je veľmi jednoduchá – ľudia sa majú starať sami o seba. Iná otázka je, že súčasný sociálny a odvodový systém je komplikovaný, takže aj nákladný. Navyše, treba zdôrazniť, že po daňovej reforme zavedenej I. Miklošom v roku 2004 sa nám odvtedy roztvárajú nožnice medzi zdaňovaním práce a kapitálom. To nie je fér a je to vlastne návrat k tomu, že dnes štát najviac financujú ľudia práce, ktorí denne chodia do zamestnania.
Ak je to tak, prečo ste to nezmenili?
Musím sebakriticky povedať, že až na milionársku degresivitu odpočítateľnej položky sa nám v tom nepodarilo veľa urobiť. Spočívalo to aj v kvalite a ideovej orientácii našich koaličných partnerov. Zároveň treba povedať aj to, že sme zodpovedne pristupovali k daňovému systému ako takému, Nechceli sme z neho z ideologických dôvodov robiť trhací kalendár. Ale myslím si, že po skúsenostiach, ktoré sme mali v exekutíve, by sme dnes vedeli pristúpiť k týmto zmenám oveľa ráznejšie. V daňovo-odvodovej oblasti by sme nepochybne zasiahli aj kapitál a tých, ktorí prijímajú rentu.
Predchádzajúca vláda prijala nový Zákonník práce. Tá súčasná ho chce zmeniť, spružniť.
Nepružnosť pracovného trhu je ako zaklínadlo. Po celej tej kovbojke, ktorá bola spojená s našou novelou Zákonníka práce musím povedať, že to, čo sa v tejto krajine deje z hľadiska komunikácie, je výsmech. Prial by som naším predstaviteľom pravice preštudovať si zákonník práce v Nemecku, v škandinávskych krajinách, alebo v Španielsku, kde sa nachádzajú niektoré obludnosti, nad ktorými sa aj nám zastavuje rozum. Som presvedčený, že po všetkých veľkých debatách so zamestnávateľmi a odborármi bol zákonník práce veľmi citlivo upravený v prospech zamestnancov, to je naozaj pravda. Ale ten obrovský krik zamestnávateľov je falošný a nie je namieste. Možno to bude znieť cynicky, ale skutočnosť, že pre krízu prišlo v krátkom období o prácu vyše stotisíc ľudí, je, bohužiaľ, aj dôkazom toho, že pracovný trh je pružný. Ochrana práv sa určite posilnila, ale trh ostal dostatočne pružný, aby mohol v čase krízy reagovať.
Vedeli by ste si predstaviť reformu v oblasti odvodov?
Odvodový systém na Slovensku je problém. Je to stará džungľa predpisov prevzatá azda ešte zo socializmu. Fungovanie sociálnej poisťovne, či krížové fondové hospodárenie je spletitý systém, v ktorom sa strácajú peniaze. Je veľmi neefektívny v oblasti výberu, má nominálne veľmi vysoké sadzby a vďaka desiatkam výnimiek je deravý ako rešeto. Na Slovensku pracuje na dohody osemstotisíc ľudí a máme rôzne druhy pracovných pomerov (dohoda o vykonaní práce, živnostníkov, umelci, slobodné povolania, novinári), ktoré umožňujú vyhnúť sa plateniu odvodov.
Sociálny systém nie je schopný uniesť takýto režim a Slovensko je zrelé na odvodovú reformu. Aj my sme o nej uvažovali. Ako prvý krok sme pripravovali zjednotenie výberu daní a odvodov. Podarilo sa nám inštitucionálne presadiť také veci, ktoré sa predtým nepodarili ani Miklošovi. Za tým všetkým je, samozrejme, dôsledná príprava v oblasti informatizácie spoločnosti, lebo správa výberu musí byť v 21. storočí naozaj elektronizovaná. Všetko sa malo spustiť v roku 2013 s tým, že sme chceli vytvoriť priestor na zníženie odvodového zaťaženia pre nízkopríjmové skupiny. Opäť treba povedať úplne nahlas – najväčšie dane a odvody v súčasnosti platia ľudia, ktorí sú zamestnaní, pracujú a poctivo si platia dane a odvody. Sú najviac zaťažení a de facto najviac financujú štát.
Popis foto: Poslanec za Smer-SD Peter Kažimír
Autor foto: SITA/Michal Burza
