Perssonov šťastný deň

V minulotýždňových švédskych voľbách získala podľa očakávania najviac hlasov vládna Sociálnodemokratická strana. Spolu s dvoma men- šími stranami obsadí v 349-člennom parlamente pohodlnú väčšinu 191 kresiel.

Víťazstvo sociálnych demokratov nie je nijakým prekvapením. Vládli šesťdesiatjeden z posledných sedemdesiatich rokov a rozhodujúco sa podpísali pod vytvorenie švédskeho modelu sociálneho štátu. Za posledný rok v prieskumoch verejnej mienky trvalo viedli. Prekvapením však bola jasnosť ich víťazstva. Analytici predpokladali oveľa tesnejší súboj s hlavnou opozičnou stranou - konzervatívno-pravicovými umiernenými.

To isté, len viac

Predvolebný boj sa odohrával na dvoch frontoch. Ten prvý bol tradičný - výška daní a úroveň sociálnych služieb, často sa diskutovalo najmä o neporiadku v školstve a zdravotníctve. Sociálni demokrati stavili na osvedčené riešenia - zlepšenie stavu školstva a zdravotníctva si vyžaduje udržanie sociálneho štátu, čo znamená vysoké dane. Podľa slov Görana Perssona: „Sociálny systém nie je o tom, koľko peňazí máte v úsporách, ale o tom, či sa o vás niekto postará, ak ste slabý... ale sociálny systém nie je zadarmo. Musíme zaň zaplatiť, preto hovoríme nie zníženiu daní.“

Opozícia hlásala potrebu nižších daní vedúcich k rastu úspor, investícií, a tým i životnej úrovne. Ich neoliberálna alternatíva však na voličov nezapôsobila. Zdá sa, že Švédi neboli ochotní riskovať oslabenie sociálnych funkcií štátu vo svete globalizujúcej sa ekonomiky.

Nový front otvorila Liberálna strana, jej trojnásobný nárast podpory oproti minulým voľbám sa považuje za útechu pravice. Hlasy však získali predovšetkým na úkor ostatných pravicových strán. Navyše, neoslovili konceptmi sociálnej a hospodárskej politiky, ale témou, ktorej sa dovtedy politické strany na základe nepísanej dohody vyhýbali - imigračnou politikou. Liberáli, reagujúc na nálady verejnosti, tabu porušili. Ich návrh hovorí, že prisťahovalec, ktorý si po troch mesiacoch nenájde prácu, bude musieť z krajiny odísť. Na poskytnutie občianstva zároveň vyžaduje skúšku zo švédskeho jazyka. Riešenia to nie sú práve liberálne, no na mnoho voličov zabrali. Aj tým odčerpali podporu dvom radikálno-pravicovým mimoparlamentným stranám, združeným do Národnej demokracie. Antiimigračná politika je v ich agende vysoko.

Oproti sociálnej a prisťahovaleckej politike boli ostatné otázky okrajové. Aj o citlivých medzinárodnopolitických problémoch - útok na Irak, vzťah krajiny k NATO či Európskej únii - sa diskutovalo len zriedka.

Obavy z „lenivého voliča“

Očakávané víťazstvo sociálnych demokratov mohla ohroziť len nízka volebná účasť. Mnohí to pripisovali mimoriadne dobrému počasiu, ktoré obracia myšlienky skôr na relax než politiku. Podľa Perssona: „Ak mám byť opäť zvolený, potrebujem nejaký dážď a nízke teploty.“

Existuje však aj iné vysvetlenie. Podpora sociálnych demokratov klesala v dôsledku ich vzdávania sa ideálov sociálneho štátu. Veľa sklamaných voličov sa obracalo k radikálnejšej Ľavicovej strane, alebo nešlo voliť vôbec.

Účasť sa nakoniec vyšplhala takmer na 80 percent. Spolu s nečakane jasným víťazstvom je signálom, že Perssonov akcent na sociálny štát mnohých presvedčil. Otázkou je, či bude politika nasledovať rétoriku.

Kto s kým

Voľby neznamenali radikálny posun, prerozdelili sa len hlasy vo vnútri už existujúcich blokov - ľavicovej vládnej koalície a pravicovej opozície. Sociálna demokracia získala na úkor menších partnerov - zelených a Ľavicovej strany. Na druhej strane spektra zas utrpela ešte vždy najväčšia opozičná strana, umiernení, ťažkú porážku, klesli i kresťanskí demokrati. Hlasy im zobrali hlavne liberáli, mierne si polepšila aj Centristická strana obhajujúca záujmy vidieka.

Podobne ako v roku 1998 sociálni demokrati zrejme zostavia menšinovú vládu podporovanú Ľavicovou stranou a zelenými. Po požiadavke mať väčší hlas pri formovaní štátnej politiky zatiaľ tieto strany prejavili ochotu vládu podporiť. Problémom môže byť, že obe sú za vystúpenie krajiny z EÚ a, prirodzene, proti jej členstvu v menovej únii. Objavujú sa preto špekulácie, že lepším partnerom by boli liberáli. Vzhľadom na rozdielnosť pohľadov na sociálnu a hospodársku politiku je to však nepravdepodobné.

Európske odkazy

Zdá sa, že Švédsko porušilo trend pádu ľavicovo-centristických vlád vládnuci v Európe. Nemecká sociálna demokracia je na najlepšej ceste nasledovať ich vo voľbách koncom septembra, rovnako optimisticky vyzerajú predpovede pre ľavičiarov po páde koalície ľudovcov s haiderovými radikálmi v Rakúsku. Persson mal tak veľa dôvodov vyhlásiť: „Prelomili sme trend. Budúci týždeň nás naši nemeckí súdruhovia môžu nasledovať.“

Jeho víťazstvo však nie je dobrou správou len pre európsku ľavicu, ale i pre euronadšencov. Švédsko, spolu s Dánskom a Veľkou Britániou, je jedným z troch členov EÚ, ktorí sa nepripojili k menovej únii. Aj keď ani vo vnútri strany nie sú názory rovnaké, Persson je zástancom eura. Komentátori sa zhodujú, že so sociálnodemokratickou vládou povedia Švédi spoločnej európskej mene v referende skôr áno. Najmä, ak je pozícia vlády dosť silná na to, aby presvedčila i odporcov vo vlastnom tábore.

Podpora, ale s výhradou

Aj bez radikálnej zmeny švédske voľby naznačili veľa. Ľavicové strany v Európe neutrpeli porážku, pretože by voliči odmietali sociálny štát. Naopak, odmietnuté boli strany, ktoré sa presadzovania sociálneho štátu vzdali. Göran Persson tak môže za víťazstvo vďačiť aj jasnej podpore „švédskemu modelu“ - to znamená vysoké dane, silný verejný sektor a štedrá sociálna politika. Pred voľbami vyhlásil: „Budeme tvrdo pracovať ďalšie štyri roky, aby sme urobili Švédsko ešte spravodlivejším a rovnejším... A použijeme náš hlas vo svete pre boj za medzinárodnú solidaritu.“

Ak po slovách nebudú nasledovať činy, hrozí, že sa mu obráti chrbtom ešte viac priaznivcov než v roku 1998, keď jeho strana získala rekordne nízkych 36,4 percenta. Oslabená ľavica pripraví pôdu pre nástup pravicovej opozície s jej programom minimálneho štátu.

Dôležité je i to, že ani Švédsko už nie je európskou výnimkou - otázky imigrácie sú predmetom politiky. Hoci sa z nej Liberálnej strane nepodarilo urobiť dominantnú otázku, získala tým trojnásobne viac hlasov ako v 1998. Prisťahovalecká politika je oblasť, v ktorej bude musieť nájsť ľavica odpovede na mnohé otázky aj v tolerantnom Švédsku. Preberanie konzervatívnych riešení, nasledujúc liberálov, môže byť z populistického hľadiska výhodné, no je problematické. Persson bude musieť hľadať odpovede, ktoré oslovia voliča a budú zlučiteľné s ním hlásanými ideálmi rovnosti a solidarity.