Rodinné zväzky pomáhali biznisu
V polovici výpravy v Himalájách sme zastali a trochu si oddýchli v Munsiary. Ešte aj noc v hoteli sa zmenila na celkom zaujímavé dobrodružstvo. Vlastnili ho totiž potomkovia Punditov (to ako brahmanov) z údolia Johar. Títo ľudia zohrali významnú úlohu pri dobývaní Indie.
V polovici 19. storočia bola Veľká hra, súťaženie o to, kto ovládne Strednú Áziu, v plnom prúde. Medzi najdôležitejších hráčov patrilo britské impérium a cárske Rusko, ale svoje želiezka v ohni mala i Čína. Angličania mali obrovsky problém - keďže neexistovali nijaké mapy, usilovali sa vlastne vstúpiť do obrovskej čiernej diery. Časť komplikácií spočívala aj v tom, že nepoznali priesmyky v Himalájách a predovšetkým ich topografiu v Tibete. Bolo jasné, že vlastných zvedov tam poslať nemôžu. „Biela tvár“ sa dá ľahko rozoznať. A tak Great Trigonometrical Survey of India začal v 60. rokoch 19. storočia trénovať práve niekoľko Punditov z údolia Johar. Mali totiž dlhoročné obchodné styky s Tibetom, ovládali jazyk a vďaka zmiešaným manželstvám ani ich výzor by na „streche sveta“ nepôsobil ako päsť na oko. Naučili ich používať sextant, kompas, podľa teploty varu vody určovať nadmorskú výšku a trénovali ich robiť presné kroky na meranie vzdialenosti. Prezlečení za obchodníkov či pútnikov títo chlapíci potom precestovali Himaláje a Tibet hore-dole, doslova od Mongolska po Kalkatu. Poznámky ukrývali v upravenom budhistickom modlitebnom kolese. No, jednoducho, lepšie ako James Bond...
Druhá časť našej cesty viedla práve údolím Johar k ľadovcu Milam na svahoch Trišulu. Kedysi bolo v lete celé horné údolie Ghaurigangy obrovským trhom. Koncom mája za z okolia Munsiary pohli potomkovia Radžputov so stádami, rodinami a celými domácnosťami hore dolinou. Keď prešli cez tiesňavu stredného toku, dostali sa do širokého ľadovcového údolia zo severu uzatvoreného Trišulom a zo západu svahmi Nanda Devi. Bol tam dostatok pasienkov pre ich stáda, no čo bolo najdôležitejšie, neďaleko boli i priesmyky do Tibetu. Každá rodina mala horách svoj „letný dom“ a vyhradené miesto pre stáda. Krátko na to prišiel zo severu „inšpektor“ - vyslanec tibetskej vlády - skontrolovať, či je všetko v poriadku, či tam nie sú nijaké epidémie. V momente, keď to potvrdil svojou pečiatkou (či čo tam používali), pohli sa tibetské rodiny so stádami jakov. Za niekoľko dní prešli priesmykmi a začal sa obchod. A teda riadny. Vymieňalo sa všetko možné - tovar, zvieratá, dcéry. Nuž, rodinné zväzky pomáhali biznisu...
Aby ste si nemysleli, že šlo o nejaký voľný trh. Všetko to bol pekne zmenežovaný korporativizmus. Každá indická rodina mala svojho obchodného partnera na tibetskej strane (a vďaka vyššie spomenutej skutočnosti to neboli len obchodné zväzky, čo ich spájali). Tovar, čo ste chceli dostať, sa objednával rok vopred. Takto to všetko vyzeralo do začiatku 60. rokov 20. storočia. Neúspešné povstanie v Tibete a čínske rozhodnutie zmeniť trošičku mapu v roku 1962 znamenalo uzavretie hranice a koniec obchodu. Dnes po ňom ostalo len niekoľko pašerákov, čo každoročne úspešne prejdú priesmyky strážené očividne nie až tak ostrým zrakom indo-tibetskej pohraničnej polície na južnej strane a čínskej Národnooslobodzovacej armády na severnej.
