Súčasný stav zavinili sociálni inžinieri v 19. a 20. storočí
Michal Polák v článku Ako sa nedožiť pokojnej staroby (SLOVO č. 23/2002) tvrdí, že na Slovensku sa prijala reforma penzijného systému. Toto je prvý a určite nie posledný autorov omyl.
Reformou sa totiž nazýva čosi, čo zásadne mení systém financovania, a nielen obyčajnou kozmetickou úpravou, ktorá ani zďaleka nemá v úmysle riešiť negatívne dopady hroziacej demografickej krízy. Poukazuje i na to, že reformu nám tu chce implementovať Svetová banka. Nepozerá sa však na to, že SB tiež nenavrhuje úplnú reformu, ale len akýsi nezmyselný trojpilierový systém, ktorý krízu aj tak neodvráti a konkrétne čísla ponecháva na rozhodnutie našich politikov.
Najviac ma pobúrilo autorove pľutie na skutočne jedinú a naozaj fungujúcu reformu dôchodkov, ktorú vytvoril v roku 1980 vtedajší minister práce a sociálnych vecí Čile, držiteľ titulu PhD. z Harvardskej univerzity José Piňera. Autor si nedal ani len tú námahu, aby si zistil, kedy bola prijatá a ani si nevšimol, aký nekonečne pozitívny dosah mala na celú ekonomiku Čile a že je overená 21 rokmi efektívneho a úspešného fungovania. Autor asi zámerne zakrýva také fakty, že počas 80. rokov v dôsledku penzijnej reformy zažívala čilská ekonomika každoročný hospodársky rast sedem percent, že dôchodky sa v priemere zvýšili o 50 percent a že aj na prekvapenie samotných predkladateľov sa počas prvých desiatich rokov dobrovoľne prehlásilo do nového systému až 90 percent pracujúcich Čile.
Najsmutnejšie z celého článku vyznieva nepochopiteľné odmietanie znakov blížiaceho sa kolapsu priebežného systému financovania. Veď predsa už teraz hospodária štedré priebežné systémy západnej Európy s niekoľkomiliardovými stratami ročne. Tie peniaze bude treba v najbližších rokoch nejako získať, čo sa pri zachovaní súčasného systému môže dosiahnuť iba neustálym neúmerným zvyšovaním už aj tak vysokého odvodového zaťaženia pracujúcich a ich zamestnávateľov, čo zákonite povedie k narastaniu čiernej práce, nezamestnanosti a koniec koncov k hospodárskemu poklesu. Nehovoriac o tom, že politici sa môžu uchyľovať k zneužívaniu vyzbieraných peňazí na kupovanie hlasov voličov. Človek nemusí byť liberál na to, aby si to všetko dokázal uvedomiť, aj keď je jasné, že za súčasný stav „vďačíme“ najmä sociálnym inžinierom z konca 19. a prvej polovice 20. storočia na čele s nemeckým kancelárom Bismarckom a lordom Keynesom.
Záverečné Polákove tvrdenia o nejakej starobnej lotérii vyznievajú smiešne, lebo štát si v každej reforme stále ponecháva vplyv na štruktúru portfólia penzijných fondov. Aj tvrdenia o vysokých administratívnych nákladoch sú len mýty. Ak je predsa zaručená slobodná hospodárska súťaž, tak nevidím dôvod, prečo by mali spoločnosti ceny svojich produktov držať vyššie ako konkurencia. Bolo by to proti logike veci. Zato štát, ktorý konkurenciu nemá, môže živiť ľubovoľne veľký úradnícky aparát. Z celého článku cítiť duch paternalizmu a etatizmu s tým, že iba štát jediný sa vie postarať o jednotlivcov, a nie ľudia sami. Berie ľuďom ich slobodnú vôľu a zodpovednosť za vlastné konanie. Autor sa uchyľuje k praobyčajnej ľavicovej demagógii bez podloženia racionálnymi argumentmi, vrcholiacej v chrlení jedovatých slín na tzv. neoliberalistov, čo je u socialistov pojem veľmi obľúbený. Ale vyznávanie hodnôt individuálnej slobody, rešpektovanie vlastníckych práv a dôsledné presadzovanie súkromného vlastníctva nepotrebuje predponu neo-. Sloboda jednoducho obrodu nepotrebuje.
