Zbabelý útek pred skutočnosťou
Veda s náboženstvom vedie po stáročia prakticky nepretržitý dialóg, takže sa ako mimoriadne zaujímavé javia výsledky výskumu, sledujúceho zmeny náboženskej viery jednotlivých vedcov.
Opakovane už v rokoch 1914 a 1933 psychológ James H. Leuba skúmal vzorku amerických biológov a fyzikov, ktorým v prísne anonymite položil dve otázky: "Veríte, že existuje možnosť rozumovej a citovej komunikácie s Bohom, ku ktorému sa dá modliť s očakávaním odpovedi?" a "Veríte, že existuje vlastný posmrtný život?" Ako odpovede boli možné iba Áno, Nie a Neviem. Striktná formulácia otázok vyvolala kritiku a námietky.
Opakovaný Leubov výskum "Prečo taká úzka definícia?" pýtal sa jeden respondent na okraji dotazníka. "Verím v Boha, ale neverím, že by niekto mohol očakávať odpoveď na modlitbu." Leuba sa však rezolútne bránil s odôvodnením, že podobnú definíciu volil s vedomím, že Boh je takto uctievaný vo všetkých kresťanských náboženstvách a práve modlitba sa stala základnou formou komunikácie s ním.
V pôvodnej Leubovej práci figurujú dva súbory: prvý zo zoznamu Americkí muži a ženy vedy, druhý zahŕňa špičkových vedcov podľa hodnotenia Národnej akadémie vied (NAS). Výskum zopakovali v rokoch 1997 a 1998 s použitím pôvodných otázok a druhá vzorka respondentov bola konštituovaná v súlade s kritériami prvotriednych vedcov. V prvom súbore nedošlo za osem desaťročí k podstatným zmenám. Štyria z desiatich Loubových vedcov verili v Boha podľa vyššie uvedenej definície a to isté platí aj dnes. Vo vlastný posmrtný život verí tiež 40 %, v Leubovom výskume to bolo 50 %. Podľa výskumu Gallupovho ústavu sa tieto čísla nelíšia od celkovej americkej populácie.
V druhej polovici výskumu, ktorá zahŕňa elitných vedcov, sa však vyskytlo ďaleko viac neviery a pochybností. V roku 1914 verila v Boha menej ako tretina špičkových vedcov a len nemnoho viac verilo v posmrtný život. V roku 1933 už vyše 80 % mužov a žien vrcholovej vedy tento charakteristický rys kresťanstva odmietalo. V nijakom prípade to však neznamená, že i vysoko erudovaný špičkový vedec nemohol byť veriaci, no profesor chémie Oxfordskej univerzity Peter Atkins v roku 1997 vyhlásil: "Nemyslím si, že by niekto z veriacich mohol byť skutočným vedcom v hlbokom význame tohto slova, pretože viera a veda sú úplne nezlučiteľné kategórie poznania."
Kto dopustil všetko zlo? V najnovšom prieskume medzi 1800 členmi NAS v roku 1998 stúpol počet neveriacich na 90 %. Na najvyššie percento ateistov a agnostikov zistili medzi špičkovými predstaviteľmi biologických vied, zatiaľ čo z matematikov verí v osobného Boha jeden zo šiestich. O čosi vyššie percento veriacich bolo konštatované medzi lekármi, inžiniermi a členmi ostatných technických profesií a predstaviteľmi aplikovaného výskumu.
Americký historik Paul K. Conkin v diele Kedy sa trasieme pred Bohom: darwinizmus, duševné obzory a americká inteligencia podotýka, že súčasne s vyšším dosiahnutým vzdelaním, vyššou inteligenciou a testami úspešnosti klesá incidencia kresťanstva. Legendárny evolučný biológ Ernst Mayr, člen NAS od roku 1954, vypracoval štúdiu týkajúcu sa viery jeho akademických kolegov z Harvardskej univerzity, u ktorých tiež zistil zreteľnú tendenciu k ateizmu. Jedni hovoria: "Stal som sa ateistom veľmi skoro. Jednoducho, nemohol som veriť všetkým tým nadprirodzeným nezmyslom." Iní ako dôvod opustenia viery uvádzajú: "Nemôžem veriť, že by dajaký Boh mohol dopustiť všetko zlo na svete." Mayr dodáva: "Väčšina z nich však kombinuje oba dva tieto dôvody a práve táto kombinácia im znemožňuje akúkoľvek vieru."
Sociológ Washingtonskej univerzity Rodney Stark v štúdii o sekularizácii americkej spoločnosti tvrdí: "Existencia 200 rokov trhového hospodárstva sama o sebe vyžaduje, aby vedec opustil svoju myseľ od náboženských pút." NAS síce prejavila pochopenie pre verejnou mienkou podporované zavedenie školského predmetu veda o stvorení v dvoch štátoch USA v rámci biologickej disciplíny. Toto stanovisko vyhovuje mnohým ako kompromis, zďaleka však neuspokojí vedeckého ateistu, ani vedeckého teológa.
Náboženské pocity z modulu Britský zoológ Richard Dawkins označil toto pochopenie ako zbabelý útek pred skutočnosťou a ako akt podliezajúci sofistikovanej teologickej lobby. Dawkins sám je známy svojím nekompromisným názorom, prirovnávajúcim vieru v Boha k viere vo víly a škriatkov. Považuje za intelektuálne nečestné žiť rozporuplne, pracovať celý týždeň vo vedeckom ústave a nedeľu navštevovať bohoslužby. Opačné stanovisko zastávajú antievolucionisti, napr. Phillip E. Johnson, známy svojou požiadavkou očistiť vedu od materialistickej filozofie.
Mnoho ateistických a agnostických vedcov musí v súčasnosti žiť a pracovať v spoločnosti, v ktorej prevláda tradičná kresťanská kultúra. Najmenej 300 rozličných náboženských združení a siekt a tradičný sklon Američanov k duchovnu predstavuje v USA nepriehľadnuteľný faktor. Prezident Americkej antropologickej asociácie Matt Cartmill napísal v roku 1998 v časopise Discover, že pokiaľ očakávajú, že im veda podá dôkaz pre ich materialistický názor, prejavuje to skôr iba akúsi vieru alebo zbožné želanie.
Napriek tomu niektorí vedci po podobnom dôkaze pátrajú. Vedecké sympózium neurologickej spoločnosti v roku 1997 v New Orleans informovali o objave tzv. božieho modulu - určitého miesta v mozgu, odkiaľ sa podľa všetkého produkujú náboženské pocity. Jeho objav pochádza z osvedčeného prameňa objavov všetkých mozgových činností vo výskume mentálne postihnutých pacientov trpiaci temporálnou epilepsiou, ktorí mávajú často pri svojich záchvatoch náboženské zážitky a vízie.
Slovensko smutnou oázou Avšak aj medzi teológmi sa v poslednom čase vyskytujú vedci ochotní ku konsenzu a spolupráci. Luteránsky teológ Philip Hefner pripúšťa, že organizované náboženstvo je v skutočnosti nepriateľom intelektuálnej slobody a individuálnej pravdy. Určitý historický pokrok bol zaznamenaný. V skorších časoch potreboval každý vedec k možnosti publikácie svojich prác cirkevnú imprimatur. Moderní vedci sa väčšinou už nestarajú o to, či so závermi ich prác cirkev súhlasí. Ani v takej náboženskej krajine, akou sú USA, nepodliehajú vládne fondy a granty financujúce výskum náboženským vplyvom.
Cirkev, najmä rímskokatolícka, sa dodnes nedokázala vysporiadať so základnými vedeckými poznatkami, napr. heliocentrickou sústavou (dosiaľ nerehabilitovala Galileo Galileia, tohto roku uplynulo 400 rokov od upálenia Giordana Bruna). Dodnes sa poriadne neospravedlnila českému národu za upálenie prvého reformátora katolíckej cirkvi Jana Husa. Neospravedlniteľné sú i najnovšie aktivity v podaní encykliky Humanae vitae, kde sa hrubým spôsobom zasahuje do najzákladnejších ľudským práv, akým je právo na plánované rodičovstvo. Žiaľ, Slovensko sa stáva akousi oázou v strede Európy, kde sa táto encyklika až nekriticky prijíma a propaguje.
Autor (1948) je lekár - gynekológ
