Problémy Bohom pomazaných
Hoci králi a kráľovné už stratili moc, ich osudy zaujímajú milióny ľudí. My, Európania o sebe vyhlasujeme, že sme demokrati. Ako to, že nás priťahujú monarchovia? Čo má napríklad britský korunný princ Charles - okrem veľkých uší - také výnimočné? Čo má táto čeliadka také, čo my, obyčajní smrteľníci nemáme a nemôžeme mať? Je to vysoký, urodzený pôvod, pateticky povedané Bohom pomazaný. Hoci pre to sami nič neurobili.
Hercom, futbalistom, ba dokonca prezidentom by sa mohol stať každý, no "urodzeným" sa človek musí narodiť. Kto by si myslel, že táto Božia milosť už na začiatku 21. storočia neplatí, hlboko sa mýli. Stačí raz vidieť, ako sa všetci ministri a premiéri klaňajú kráľom, princom a princeznám, a aj najväčší pochybovač zmení názor. Celé stáročia boli panovníci s božským právom, aby nám vládli. Klaňať sa im prikazovali aj také autority ako svätý Peter ("Bojte sa Boha a ctite si kráľa!") alebo sv. Pavol, ktorý žiadal poslušnosť voči cisárovi "pretože nijaká vrchnosť nie je bez vôle Božej, tam, kde je vrchnosť, je od Boha ustanovená". Potvrdil to i Martin Luther, ktorý v kráľoch a kniežatách videl "znamenie Božej milosti" a vo Veľkom katechizme nabádal, aby si ich ľudia ctili "ako najdrahší poklad a najvzácnejší klenot na zemi".
Na zlatom hintove
Dnešní monarchovia už nemajú moc, no predsa len "je to šľachta". Takmer v každej rozprávke sa vznešený princ zaľúbil do chudobného dievčaťa, alebo statočný chudobný mládenec získal ruku princeznej. Nakoniec sa obaja odviezli na zlatom hintove do zámku, kde šťastne žili až do smrti. Takéto rozprávky pretrvávajú. Bulvárna tlač ich šíri každý týždeň v miliónových nákladoch. Zároveň narúša odveký mýtus o šľachetnosti princov a princezien, vynáša na svetlo ich spory a aféry. Ak sa nimi ktosi nenadchýňa, môže škodoradostne poznamenať: "No vidíte, ani oni nie sú svätí. A dobre im tak, keď sa dajú pristihnúť pri nejakej špinavosti." Pre obyčajného smrteľníka je to zadosťučinenie. Nič ho tak nepoteší, ako keď sa dozvie o nešťastí tých, čo sú od narodenia predurčení na výnimočný osud.
Nie náhodou v Srbsku, Albánsku, či Rumunsku idú mnohí ľudia demonštrovať do ulíc za návrat svojich kráľov. Veria, že monarcha by dal všetko do poriadku, pretože je predurčený vládnuť. Pred niekoľkými týždňami v Bulharsku dokonca bývalý cár Simeon II. vyhral parlamentné voľby a zostavil koaličnú vládu. Vedia však králi lepšie vládnuť ako "smrteľní" politici? Určite nie. Aj oni sú rovnako obmedzení ako ktokoľvek z nás. História má na to mnohé príklady.
Jestvuje ešte vôbec dôvod na zachovanie monarchie? Iba jeden-jediný, ale nie bezvýznamný. Sociológ Max Weber ho uviedol v knihe Hospodárstvo a spoločnosť: "Monarcha v parlamentnej demokracii zohráva úlohu, ktorú nemôže zastať volený prezident. Obmedzuje politikov bažiacich po moci tým, že najvyššie miesto v štáte je natrvalo obsadené."
Navštevovať školy, kostoly, chorých v nemocniciach, potriasať si ruky s prominentmi a reprezentovať sa pri rozličných spoločenských príležitostiach - to sú každodenné povinnosti dnešných kráľov a ich manželiek. A čo robia v súkromí? Alžbeta II. s obľubou číta kriminálne romány a lúšti krížovky. Spoločnosť jej pri tom robia verní psí strážcovia s ľubozvučnými menami Fénix a Faros. Láska ku psom je príznačná aj pre jej holandskú kolegyňu Beatrix a dánsku Margarétu. Mužskí príslušníci kráľovských rodov sa zaujímajú o autá a šport, no princ Charles vo voľnom čase počúva Mozarta a španielsky kráľ Juan Carlos nadväzuje rádioprijímačom kontakty s neznámymi ľuďmi na celom svete.
Prvý bol trójsky Aineás?
Vecou prestíže kráľovského majestátu je mať čo najdlhší známy historický pôvod, svedčiaci o urodzenosti. Preto si ho veľké európske dynastie predlžujú až k slávnym menám z čias antiky - k Cézarovi alebo hrdinovi trójskej vojny Aineásovi, mýtickému zakladateľovi mesta, z ktorého vzišiel Rím. To, samozrejme, nezodpovedá skutočnosti, pretože sa kontinuita pôvodu európskych kráľovských rodov stráca v temných časoch sťahovania národov.
Bavorský kráľ, obdivovateľ hudby Richarda Wagnera a staviteľ romantických zámkov Ľudovít II. bol najpopulárnejší predstaviteľ rodu Witelbachovcov, ktorých meno pochádza z názvu sídla ich dedičného zámku. Jeho prvý známy predchodca utrpel v roku 955 porážku v bitke pri Lechu. Rodokmeň Alžbety II. predstavuje niekoľko desiatok generácií. Jej prapredkom bol kráľ Egbert z Wesexu, predtým dvoran Karola Veľkého. No ešte viac sa blysol írsky lord Raymond Arthur Clanboy O´Neil, následník írskeho kráľa, ktorého meno sa zapísalo do análov už v roku 360.
Užšie zväzky spájajú súčasnú britskú kráľovnú s kniežaťom Ernestom Augustom z hannoverského rodu Welfovcov. On aj Alžbeta II. sú pokrvní príbuzní s Henrichom Levom, ktorý v 12. storočí obsadil Braniborsko a jeho syna Otta IV. v roku 1209 korunovali za nemeckého cisára. Juraj Ľudovít vrátil welfskej dynastii stratenú slávu a v roku 1714 sa stal anglickým kráľom Jurajom I. Prečo sa teda Alžbeta II. nevolá Hannoverská? Anglická vetva tohto rodu sa končí smrťou kráľovnej Viktórie (1901). Jej vnuk Juraj V. si počas Prvej svetovej vojny z pochopiteľnej nevraživosti voči Nemcom zmenil meno podľa kráľovského sídla Windsor.
Ruky bozkávam, Rakúsko
Alpská republika je iná ako ostatné republiky. Na každom kroku sa tam človek stretáva s cisársko-kráľovskou minulosťou. Prečo to je tak, vedia len Rakúšania... Dvorania ustarostene pobiehali hore-dolu. Starý cisár bol na tom veľmi zle. Zoslabnutý zápalom pľúc, sedel s vysokou horúčkou za písacím stolíkom a prehrabúval sa v písomnostiach. O niečo neskôr v pochmúrnom novembrovom dni 1916 Jeho Výsosť František Jozef II. vo veku 86 rokov skonal. Tým bol osud rakúsko-uhorskej monarchie spečatený. Ešte dva roky síce vládol jeho pravnuk Karol I., ale nemohol už odvrátiť porážku a rozpad podunajského súštátia.
Dnes je Rakúsko republika. Má pluralitu politických strán, občanmi zvoleného spolkového prezidenta, odborové organizácie, ba dokonca aj niekoľko žien vo vládnych kreslách, teda modernú demokraciu. Často si to však človek neuvedomuje, pretože monarchia túto krajinu celkom neopustila. Aj v Nemecku vládol cisár, no v Rakúsku je minulosť všadeprítomná. Jeho niekdajší regenti, arcivojvodovia, korunní princovia s rozvetveným príbuzenstvom - všetci sú v rakúskej duši takí živí ako súčasná kráľovná Beatrix v Holandsku. Dávnominulé drámy cisárskeho dvora sa neustále oprašujú a vzrušujú Rakúšanov, ako keby sa teraz odohrávali. Každý návrat Sisi (s Romy Schneiderovou) na televíznu obrazovku zaručene nadchne tisíce divákov. Alžbeta, muzikál, v ktorom, samozrejme, tiež ide o Sisi, roky zožína triumfy. Tvorcovia predstavení, ktoré majú do činenia s Habsburgovcami, sa nemusia báť, že nebudú mať úspech. A rovnako i každá firma, ktorá si dá vo Viedni do štítu niečo cisárske, má väčšiu istotu, že získa klientov.
Dedičia rakúsko-uhorskej monarchie nechcú prijať základnú myšlienku novoveku, že všetci ľudia sú si, alebo aspoň by si mali byť rovní. Akékoľvek rovnosť je pre nich odstrašujúca, smrteľne nudná. Spoločenské rozdiely bývajú chrbticou a životným elixírom tejto komunity. O ničom sa vo Viedni s takou obľubou a tak oduševnene nediskutuje, nič nenapĺňa každodenný život občanov takým vzrušením a obsahom, ako otázka, kto stojí vyššie na spoločenskom rebríčku. Pre postavenie a meno, reputáciu a protekciu majú Rakúšania taký zmysel, aký je inde bežný iba u skúseného hlavného čašníka.
Osobnosť človeka pritom nezohráva ani najmenšiu úlohu. Oveľa zaujímavejšie je, kto z akej rodiny pochádza, do akej školy chodil, s kým sa stýka, či ktosi z jeho príbuzných má vyššie postavenie, či si tyká s niekým z významných osobností a podobne. Sondujú u človeka iba "stav", čiže zakotvenie v spoločnosti. Dôležité sú tituly. Tie sú pre Rakúsko také príznačné, ako Mozartova bonboniéra, sacherová torta, či salzburské halušky. "Moja úcta, pán barón!" "Ruky bozkávam, pani plukovníková vo výslužbe." Baroková mnohorakosť titulov sa už síce zredukovala, no mnohé sa zachovali a dodnes ich používajú. Titul ctí svojho nositeľa, rovnako ako toho, kto sa s ním rozpráva. Keď nejaký pán vrchný radca alebo pani magistra príde do predajne novín, odráža sa ich vznešený lesk nielen v očiach obchodníka, ale aj na všetkých pultoch. Osloveniu priezviskom sa, pokiaľ možno, vyhýbajú. Je v tom čosi "pešiacke". Hubertovcov a Doležalovcov je veľa v každej vrstve obyvateľstva, ministerských radcov však nie.
Stáli vyhnanci poslancami
Štátni úradníci sú v tejto republike nástupcami šľachty, predstavujú stabilnú štruktúru a kontinuitu. Je to vyšší honor ako byť politikom, teda dočasným šéfom istého aparátu. Ministri prichádzajú a odchádzajú, no úradníci zostávajú. V Rakúsku sú, samozrejme, aj skutoční šľachtici, a nie málo. No podľa zákona už šľachtické tituly neplatia. Je absurdné, že v krajine, kde si tak zakladajú na tituloch, oficiálne neexistuje "von" pred priezviskom. Výnimkou bol Herbert von Karajan, ale to sa chápalo ako umelecké meno.
Členovia habsburskej rodiny sú stále vyhnancami. Keď Otto (von) Habsburg, syn posledného cisára Karola I., v roku 1965 prišiel do Rakúska, vyvolal búrku demonštrácií. Ale keď mu v roku 1972 vtedajší kancelár, socialista Bruno Kreisky podal na verejnosti ruku, označovalo sa to za historický akt. Odvtedy je vzťah oficiálnych orgánov k niekdajšiemu panovníckemu rodu trocha zhovievavejší. Ottov syn Karol sa v roku 1996 stal za Rakúsku ľudovú stranu poslancom Európskeho parlamentu. Tam sedí aj jeho 85-ročný otec ako poslanec bavorskej CSU a mladší brat Georg, maďarský štátny občan. No čo už znamená Európa a jej parlament? V podstate všetko, čoho sa konzervatívna rakúska duša bojí: technokratov, rovnostárov a zbohatlíkov bez úrovne. Nič na tom nemení fakt, že sa medzi nimi nájdu aj korunované hlavy.
Mladý Karol sa na verejnosti sťažoval, aké problémy prináša život reálne jestvujúcim monarchom. Jeho manželstvo so ženou, ktorá nebola aristokratka, vyvolalo napätie medzi následníkmi trónu a využila to tlač. Vietor fúkal z Windsoru a Rakúšania nad tým ohŕňali nos. Taká moderná nevkusnosť nebola hodná ich vznešenej cisárskej rodiny. Tak si Rakúsko mlčky zachováva akúsi virtuálnu monarchiu. Mnohé kvázi dedičné tróny, utajení vojvodovia vo vedení cirkví, strán, hospodárstva, podnikov, médií a štátnej správy vytvárajú pyramídu. No svetlo, ktoré im dodávalo lesk, sa pominulo s cisárskym dvorom. Napriek tomu robia, čo môžu, aby si zachovali dekórum. Zakladajú si na veľkosti tam, kde z nej zostali iba zvyšky.
Môžete si prezrieť habsburské korunovačné klenoty. Predvádzatelia "španielskej vysokej jazdeckej školy" so špeciálnym titulom "Berieter" jazdia na koňoch rovnako elegantne ako voľakedy. Nespočetní bronzoví vojvodcovia pozerajú zo strategických výšin na svoj národ. A František Jozef, Sisi, či arcivojvoda Johan vás vítajú na pohľadniciach, šálkach na kávu a fajkách z porcelánu. V tom, že sa Štátna opera nenazýva Hofsoper (dvorná opera), musí byť nejaký omyl. Plesy, ktoré sa tam každoročne konajú, v ničom nezaostávajú za pompou niekdajších bálov na cisárskom dvore. To všetko prispieva k pocitu, ktorý sa tak často zmocňuje zahraničných návštevníkov počas pobytu vo Viedni, že sa ocitli v obrovskom ružovom pavilóne, ktorého obyvatelia jednostaj snívajú o starých slávnych časoch. Nejeden z nich sa pýta: "Naozaj som v Európe 21. storočia?"
Dlhé nosy a vyleštené topánky
Známej nemeckej aristokratky Glórie z Turínska sa raz ktosi spýtal, podľa čoho možno poznať šľachtica. Kňažná s dávkou sebairónie odpovedala: "Podľa veľkého nosa a vyligotaných topánok." V Nemecku žije okolo 60 tisíc šľachticov. Väčšinou pracujú v rozličných profesiách ako ostatní občania. Nie všetci majú veľké nosy a vyleštené topánky, no prevažne sa vyznačujú zmyslom pre tradície. Okázalý život na panovníckom dvore sa v Nemecku skončil pádom cisárstva po Prvej svetovej vojne, no viaceré zvyky si šľachta dodnes zachováva. Napríklad to, že pán vydatej dáme pobozká pri zvítaní ruku, alebo že on dáme prvý navrhne tykanie. Kým šľachtici zasadnú k stolu, nahlas sa pomodlia. Potom trpezlivo čakajú, kým zoberie do rúk príbor najvýznačnejšia dáma zo spoločnosti. Niekedy sa čakanie na tento pokyn preťahuje servírovaním a ponúkaním tak dlho, až jedlo vychladne. Ak ktosi nepozná početné nepísané zákony, rýchlo ho odhalia ako outsidera. Treba vedieť, že sa nepatrí robiť na Vianoce párty, na Veľký piatok jesť mäso, nemať svadbu v kostole, či dať sa rozviesť.
Vonkajším znakom šľachtického stavu u mužov je pečatný prsteň s vyrytým rodovým znakom, dámy nosia náhrdelníky a náušnice z pravých perál. Obidve pohlavia obľubujú twíd a kvalitné oblečenie, pričom nezáleží na tom, ako dlho ho kto nosí. To isté platí pre obuv. Aristokratický gentleman nosí špeciálne topánky, nazývané "budapeštianky". Nemusia byť nové, no musia byť krásne vyleštené. Skutočný šľachtic je povznesený nad dočasnú módu a robí si z nej posmech.
Šľachtici a šľachtičné si dávajú tradičné krstné mená, napríklad Alžbeta, Sofia, neraz zdvojené (Anna Mária, Mária Terézia), ktoré sa nielenže dedia, ale vyjadrujú aj isté sesterstvo. Vyššia šľachta si k menu už od krstu na pripomenutie niekdajšej moci pripisuje titul a miesto, odkiaľ jej rod pochádza, s výpočtom niekdajších panstiev. Obyčajnej šľachte na spodnom rebríčku hierarchie stačí jednoduché "von". No nezávisle od týchto rozdielov sa všetci zvyknú oslovovať zdrobneninami. Všelijaké Mici, Mausi, Muci, Puci sú bežné aj u zrelých dám a pánov. A tak dochádza i k takým smiešnostiam: "A ako sa má teta Baby?" - "Ty si ešte o tom nepočula? Stala sa predsa kráľovnou bridžu v klube seniorov."
Štýlová zabáva
Šľachtici s obľubou oslavujú - podľa starých zvyklostí a často. Či sú to krstiny, svadby, alebo kar, všetko má svoj štýl. Na rodinnom striebre sa vyníma rodový címer a aj kvetinová výzdoba musí byť v jeho farbách. Až do svitania sa tancuje valčík, štvorylka a rock and roll. Tradične veľmi obľúbená je aj poľovačka. V októbri sa aristokracia schádza v lesoch v okolí Londýna. Prinesú si guľovnicu alebo pušku a poľujú na diviaky, bažanty, zajace, líšky, na všetko, na čo ich oprávňuje poľovnícky lístok. Tým, čím je pre muža poľovníka fauna, býva pre ženu zasa mnohorakosť flóry. Poznať kvety, stromy, kríky a ich plody patrí k jej dedičnej výbave, pretože predkovia žili prevažne na vidieckych panstvách. Dnes sú mnohí nútení presťahovať sa do miest. Predajú svoje kúrie či kaštiele, s ťažkým srdcom sa lúčia s minulosťou a hľadajú si zamestnanie. Zostáva im obnosený súkenný plášť, akvarel rodového sídla a množstvo spomienok.
Súčasťou šľachtickej noblesy je láska k deťom a zvieratám. Pravidlom je mať aspoň tri deti a takmer vylúčené je nemať psa. Vznešených hradných pánov charakterizovali majestátne dogy, grófky obľubovali chlpatých mopslíkov, mnohodetní šľachtici chovali labradory a všetci ostatní ostrosrsté jazvečíky. Pokiaľ ide o vlastný dorast, treba ho od malička drezúrovať, pretože cieľom výchovného úsilia je odovzdať ďalšej generácii životný ideál predkov. Predpokladom na to je sobáš primeraný stavu. Manželstvo s niekým "neurodzeným" už dávno neznamená škandál, no neradi ho vidia. Rodičia nešetria peniazmi ani námahou, aby sa tomu vyhli. Len čo deti vyrastú, pošlú ich do exkluzívnej internátnej školy a v zime chodia tancovať z jedného bálu na druhý. Neskôr sa aj pri výbere povolania kladie dôraz na to, aby sa ich dobre vychovaná mládež dostala na vedúce miesta. Mladí muži majú záujem študovať bankovníctvo, programátorstvo, právo, či ekonómiu. Dievčatá tradične končia na vyberanej strednej škole, najskôr vo Švajčiarsku, alebo sa do vydaja zamestnajú ako zdravotné sestry. I medzi aristokratkami sú však emancipované ženy, ktoré študujú na univerzitách.
Aj v tejto "kaste pre seba" sú rozličné stavovské rozdiely. Všetci sa však navzájom poznajú, majú veľký zmysel pre rodinu i širšie príbuzenské vzťahy a pri bližšom skúmaní takmer vždy zistia, že každý s každým má spoločné korene. Takmer každý vie naspamäť vymenovať všetkých členov svojho rodu aspoň po prastarých rodičov z otcovej i matkinej strany. Ten, kto môže dokázať, že jeho predkovia boli šľachticmi už pred rokom 1350, patrí do starej šľachty "po meči". V 16. storočí udeľoval tituly nemecký cisár osobitnou listinou. Táto šľachta "podľa listiny" sa už nemôže natoľko hrdiť svojou urodzenosťou, no rozhodne viac ako tí, ktorých povýšili do šľachtického stavu krátko pred rokom 1918.
Ako si pestovať rodokmeň
Weimarská ústava po Prvej svetovej vojne odňala aristokracii v Nemecku všetky privilégiá. Rodiny, ktoré dostali šľachtický titul v tomto období, posmešne prezývajú "tajná šľachta cisára Viliama". Pri nejasnostiach určenia pomôže Gotha, akási genealogická rukoväť šľachty, register modrej krvi. Od roku 1951 vyšlo v Archíve šľachty v Marburgu 111 zväzkov s údajmi o vyše 4000 aristokratických rodinách v Nemecku. Uvádzajú sa tam dátumy narodenia a smrti, uzavretia sobáša, mená detí, povolanie, adresa. Všetko má presný hierarchický poriadok. Rozlišujú sa kniežacie domy (ostro červený zväzok uzavretej koruny), grófske domy (zelený zväzok, deväť zúbkov na korune), rody slobodných pánov, barónov (vínovočervený zväzok, sedem zúbkov) a nižšia šľachta (sivý zväzok, päť zúbkov). Jestvuje už takýto register aj na internete. Aristokratická praprababka síce mnohým potomkom dvíha sebavedomie, no v Gothe ich nenájdeme. Napriek všetkým moderným pravidlám rešpektuje staré práva, podľa ktorých sa šľachtický titul dedil iba z otca na syna.
Byť aristokratom však dnes znamená zachovávať tradície a pritom sa uplatniť v modernej spoločnosti. Nie všetci potomkovia významných rodov to vedia zosúladiť. Mnohí schudobneli. Najmä v bývalej NDR im hrozia veľké riziká. Viacerí sa usilujú o vrátenie majetkov predkov. Chceli by zachrániť rodinné sídla, ktoré sú takmer v ruinách. To si však vyžaduje obrovské náklady. Každému šľachticovi sa nedarí spojiť tradíciu s modernosťou. Za nemalé peniaze sa môže stať šľachticom, kto len chce. S čerstvo získanými titulmi, pečatným prsteňom a novou navštívenkou sa množia nelegitímni predstavitelia modrej krvi. Pravá šľachta nad nimi síce pohŕdavo mraští vznešený nos, no nepomôže si. Sivá myš so zlatým srdcom stretne princa alebo kniežaciu výsosť a obráti sa chrbtom k neutešenej existencii obyčajných občanov. Také príbehy s hapy-endom v honosnom paláci nie sú iba z rozprávky či z lacných sentimentálnych románikov, no majú rozličné varianty aj v reálnom živote. Napríklad istá nepravá blondína Bianca zamestnaná ako sekretárka v akejsi firme, sa jedného dňa stretne s princom. Ten sa síce nechce ženiť, no je ochotný adoptovať si ju. Má teda šancu získať titul saskej alebo vestfálskej vojvodkyne, grófky z Askánie či podobne a už nikdy viac nemusieť klepkať na stroji. Teraz pôjde k filmu. Má pred sebou skvelú kariéru.
Kúpené tituly
Či je ten titul až takou výhrou v lotérii, sa ešte len ukáže. Napríklad s palácom to bude ťažké. Adoptívny otec princ Frederik síce býva v prepychovej vile na Beverly Hills, no spolu s manželkou, ktorá je v Hollywoode známa všetkým možným, rozhodne však nie materinským zaobchádzaním s atraktívnymi mladými dámami. Novopečená princezná nemôže očakávať ani bohaté dedičstvo, pretože pri adopcii musela podpísať vyhlásenie, že sa vzdáva všetkých dedičských práv. A hoci princ vyhlasuje, že táto adopcia je preňho čisto srdcová záležitosť, ani tomu nemožno veriť. Je to totiž multiplikátor šľachtických titulov, takmer rovnako známy ako istý konzul, ktorý sa preslávil ako "výrobca princov". Už roky si totiž financuje svoj životný štýl tým, že adopciou alebo sobášom prepašúva meštiačky do šľachtického stavu. Robí priam rekordy. Je schopný absolvovať tri manželstvá vrátane rozvodov za štyri dni. V USA to je možné. Jeho početné adoptívne deti a manželky však toto krátke potešenie vyjde na šesťmiestnu sumu. Pritom sám princ s takisto kúpeným titulom nemá v sebe ani kvapku modrej krvi. Volá sa Robert Lichtenberg a adoptovala ho svojho času pravá princezná Mária Augusta.
Obraz novopečeného aristokrata dopĺňa efektné meno na navštívenke, pečatný prsteň na prste a Rolls-royce v garáži. Pre pravú šľachtu je to hnus. "Šľachtic sa nikdy neoháňa svojím titulom," hovorí Hasso von Dewitz, hovorca Jednoty nemeckých šľachtických spolkov, "a nenosí pečatný prsteň veľkosti päťmarkovej mince." Aj potreba vzbudzovať záujem verejnosti je podľa neho typický znak pseudošľachty. Praví šľachtici sa od médií dištancujú. Ak si však niekto kúpi titul, chce, aby ho ľudia obdivovali a závideli mu. Vzájomnú spoluprácu tlače a pseudošľachty dokazuje prípad princa Reinharda zo Saska, pravým menom Oliho Mayera. Keď sa v roku 1992 dal za 150 tisíc mariek adoptovať saskou princeznou Erinou, chcel na tom náležite zarobiť. Sprostredkovateľom adopcie bol novinár Jürgen Worlitz, ktorý túto historku uverejnil ako škandál roka. Samozrejme, so súhlasom novopečeného princa. Na snímkach sa Mayer nechal od dvoch nahých dám korunovať na princa. Na ďalšej fotografii sa zasnubuje s pornoherečkou Beou Fiedlerovou. Keď to vyvolalo želateľný ohlas, ako ďalší krok nasledovala princova autobiografia, ktorú, samozrejme, tiež napísal Worlitz a v jej závere uviedol zisk z tejto transakcie. Už v prvom roku po adopcii zarobili za články, fotografie a vystúpenia v televízii stotisíc mariek.
Čím trápnejší sú predstavitelia novej pseudošľachty, tým nástojčivejšia je potreba zabrániť machináciám. Je tu totiž niekoľko "malých" rozdielov. V zozname osobností Who is who sú iba rodení šľachtici. Existujú tiež prostriedky, ktorými sa pravá šľachta odlišuje od nepravej. V katolíckej šľachte je napríklad zvykom, že muži si navzájom (a aj ženy medzi sebou) tykajú, čo, samozrejme, pre nositeľov kúpených titulov neplatí. Mnohým z tých nepravých ani nezáleží na tom, či ich skutočná šľachta prijme medzi seba. Získanie titulu chápu iba ako investíciu na pozdvihnutie svojho imidžu. Napríklad krajčírka Beata Thurnhuberová, ktorú si adoptovala princezná Beatrix, si po získaní titulu ulovila bohatého mníchovského stavebného podnikateľa Maxa Heckela, ktorý jej po smrti zanechal majetok v hodnote sto miliónov mariek. Šľachtický titul sa často zneužíva na krytie kriminálnej činnosti. Hasso von Dewitz našiel v policajných záznamoch desiatky stíhaných šľachticov, čo komentoval takto: "Na prevažnej väčšine z nich je veľké A, čo znamená alibi spočívajúce v mene. Svoje meno a titul zneužívajú na to, aby vzbudili dôveru vyhliadnutej obete."
Bývalá nemecká cisárska rodina Hohenezollernovcov zabránila rozširovaniu svojho rodu tým, že si princ Karol Fridrich dal svoje rodové meno patentovať ako značku tovaru. Aj jeho sekt má teraz etiketu Prinz von Hohenzollern. No väčšina európskych aristokratických rodín nevyrába nič podobné. Môže len dúfať, že čoskoro pominie dopyt po ich tituloch. Momentálne však majú vysoký kurz. Z reprezentatívneho prieskumu vyplynulo, že sedem percent Nemcov (5,7 milióna) by radi vlastnili šľachtický titul. Najviac je ich medzi tridsiatnikmi (30 percent) a osobami s vysokou životnou úrovňou (desať percent). Túžba po takomto honore však nie je nová. "Dal by som za to dva prsty svojej ruky, keby som sa mohol narodiť ako gróf alebo markíz," povedal boháč Jourdain v Moliérovej dráme Meštiak a šľachtic pred vyše tristo rokmi.
Podľa zahraničnej tlače pripravila Jana Šimulčíková, publicistka
