Hory zbraní, moria sĺz
Divý a očarujúci Kaukaz sa odráža aj v srdciach ľudí, čo žijú od nepamäti v jeho dolinách, údoliach a úpätiach. Srdcia ľudí sú smelé, plné túžob po voľnosti ako orly, čo plachtia nad nebotyčnými končiarmi.
Zakaukazsko sa líši svojimi úrodnými rovinami, podnebím, ale aj povahovými vlastnosťami obyvateľov - najmä Gruzíncov a Arménov - od severných susedov: Avarov, Lezgínov, Čečencov, Lakov, Čerkesov, Ingušov a ďalších príslušníkov mnohých tamojších národov a národností. Zatiaľ čo na severe Kaukazu prevláda zväčša mohamedánske náboženstvo, v Čečensku od minulého storočia, v Zakaukazsku - v Arménsku a Gruzínsku - sa zakorenilo už začiatkom štvrtého storočia kresťanstvo. Prinieslo do týchto krajín určitý pokrok a vyššiu kultúrnu úroveň, čím predstihlo svojich susedov. Na severných svahoch veľhôr žijú od pradávna príslušníci národov a národností, z ktorých mnohých počas druhej svetovej vojny dal chorobne podozrievavý Stalin vysťahovať na Sibír, akoby za niekoľkých Hitlerových kolaborantov boli zodpovedné celé národy. Ľudia sa už vrátili domov, ale rana v ich srdciach a pocit nespravodlivosti dodnes ostali.
Národ má viac tvárí Raz mi rozprával významný avarský básnik Rasul Hamzatov, ktorého verše svojho času preložil do slovenčiny Ctibor Štítnický, ako jeho otec Rasul Rza, zakladateľ avarskej literatúry, blúdil po uliciach Petrohradu. Akýsi cudzinec sa naňho obrátil, či mu nemôže čosi poradiť. Spýtal sa ho po nemecky, po anglicky, po francúzsky, no Rasul Rza nerozumel. Napokon sa ho cudzinec lámanou ruštinou spýtal, prečo neovláda iné jazyky. "A vy viete po avarsky, ingušsky, lezgínsky, čečensky?" spýtal sa ho Rza a zasmial sa: "Tak ani vy neovládate iné jazyky."
Na neveľkom území sa hovorí viacerými jazykmi a žijú tam i rozliční ľudia. Puškin, Lermontov a Tolstoj neraz vyzdvihovali hrdinstvo ľudí zo severného Kaukazu a aj gruzínsky klasik Važa Pšavela sa im vo svojich poémach poklonil. Každý národ máva obyčajne viac tvárí, veď aj my Slováci nie sme iba holubičí. A. S. Puškin, účastník rusko-tureckej vojny v roku 1829 v knihe Cestovanie do Erzerumu okrem iného píše o kaukazských horaloch zo severnej strany: "Čerkesi nás nenávidia. Vytlačili sme ich z dobrých pastvín, ich auly sú zrúcané... Oni odchádzajú do hôr a odtiaľ nás napádajú. Priateľstvo mierumilovných Čerkesov nie je spoľahlivé... Duch ich duševného rytierstva zrejme upadol. Oni zriedkakedy útočia na Kozákov, ak ich je viac. No vždy využijú možnosť zaútočiť na slabý oddiel alebo bezbranných... Sotva sa nájde spôsob ako ich skrotiť, len ich odzbrojiť. Kinžal i meč sú časťami ich tela a chlapci ich ovládajú skôr ako začnú džavotať. U nich je vražda iba jednoduchým telocvikom."
Večné verše o osude Už za dávnych čias, a trvá to dodnes, bolo vo zvyku najmä u Čečencov, Lezgíncov a Čerkesov chytať rukojemníkov a vrátiť ich za veľké výkupné. Už v roku 1946 za mojej prvej návštevy Gruzínska ma básnik Simon Čikovani upozornil na veľký zjav v gruzínskej poézii - Davida Guramišviliho. Básnik Guramišvili sa narodil v roku 1705 v dedinke Goris-ubani blízko niekdajšej metropoly Gruzínska Mcchety. Prišiel na svet v najťažších časoch svojej vlasti, po ktorej dupali konské kopytá ukrutných dobyvateľov, štát sa rozdrobil na viaceré malé kráľovstvá, kaukazské horské plemená zo severu prepadávali bohaté gruzínske dediny, rabovali a plienili. Turci obsadili básnikovo rodisko. Dvadsaťročného ho prepadli severní vrchári. Tamojší volali vtedy všetkých, aj Čečencov, Lezgíncami. Poviazali ho a odvliekli vysoko do hôr a žiadali zaňho vysoké odstupné. Väznili ho v hlbokej jame na severnom Kaukaze, odkiaľ sa mu po čase podarilo ujsť. Blúdil dvanásť dní a nocí na smrť ukonaný po horách, mučený neznesiteľnou horúčavou, až sa napokon po strašných útrapách dovliekol vysilený na pole pri ruskej kozáckej osade. Hlahol zvonov mu zvestoval radostný chýr, že sa oslobodil od mohamedánskych žalárnikov a ocitol medzi ľuďmi kresťanskej viery. Guramišvili padol v mdlobách na snop slamy a prebral sa v kruhu neznámych, hovoriacich po rusky ktorí ho prijali ako svojho syna.
Prekonal celú Odyseu. Pridal sa k svojmu kráľovi Vychtangovi VI., ktorý zutekal pred Turkami z Tbilisi do Petrohradu. Bojoval proti Turkom i Prušiakom, ušiel z magdeburského zajatia k ruským vojskám. Usadil sa na Ukrajine blízko Gogoľovho Mirgorodu, na pozemku pri dome postavil gruzínsky mlyn a tu, ďaleko od vlasti, napísal verše o svojom osude a osude domoviny. Za jeho života ich nikto nečítal a dostali sa na svetlo iba tak, že ich poslal delegácii gruzínskeho princa do Petrohradu. Básne vyšli, pozná ich celé Gruzínsko, prekonali večnú tmu hrobu. Takto sa David vrátil po smrti (v roku 1792, pochovaný je na Ukrajine) so svojou piesňou medzi živých. No zločin únosu zostal u horalov nepotrestaný.
Guľomet za pár desiatok rubľov Radostný, rozprávkový kaštieľ v záplave tisícich kvetov a starých stromov v Cinandali, obkľúčený vinicami, svedok žiaľu i dávnych radostí Gruzíncov mi pripomínal sen o rajskej záhrade. Patril básnikovi a politikovi narodenému v roku 1787, priateľovi Puškina a svokrovi Gribojedova, Alexandrovi Čavčavadzemu. V jeho kaštieli a aj v tbiliskom dome sa schádzala gruzínska inteligencia. V pestovanom parku s exotickými stromami ukázala mi sprievodkyňa na staré, bútľavé dubisko. "Tu sa zachránila jedna z vnučiek pána domu," rozhovorila sa. "Vrchári z Dagestanu prepadli Cinandali a uniesli všetky ženy z básnikovej rodiny, aby za ne mohli vydierať výkupným. Päťročné dievčatko sa tu skrylo a potom vyrozprávalo, čo sa u nich odohralo počas neprítomnosti starého otca."
Tradícia únosov, spojená s predajom zbraní na trhu a v krčmách dnešného Čečenska dodnes nezanikla. Zažili ju aj naši stavbári z Banskej Bystrice a nedávno mi rozprával jeden inžinier z Grozného, ako mu strýca uniesli a iba za veľké výkupné pustili na slobodu. Povedal, že už ako študent pred dvadsiatimi rokmi mohol v Groznom v hostinci za pár desiatokrubľov kúpiť guľomet. Niektoré zvyky dlho trvajú a mávajú horšie dopady v storočí rozvinutej vojenskej techniky a terorizmu. Vykoreniť ich možno asi len politickým rokovaním, no treba vziať do úvahy i Puškinovu pripomienku pred stosedemdesiatymi rokmi o odzbrojení. Odzbrojiť zrejme treba aj nenapraviteľných lotrov u nás i na celom svete.
Autor (1922) je spisovateľ
