Čitateľská lahôdka z Poľska
Koncom roka 2002 pripravilo vydavateľstvo Aspekt krásny vianočný darček všetkým čitateľom a milovníkom kvalitnej svetovej literatúry. Na knižný trh sa vtedy dostalo slovenské vydanie knižky Dom vo dne, dom v noci spisovateľky Olgy Tokarczuk. Spisovateľka narodená v roku 1962 v Zelenej Hore, v mestečku Sulechów, patrí v Poľsku už niekoľko rokov medzi obľúbené a populárne autorky. Spočiatku publikovala v rôznych literárnych časopisoch, na literárnej scéne si pevnú pozíciu vybudovala románom Cesta ľudí Knihy (1993), za ktorý si od literárnej kritiky vyslúžila označenie „najzaujímavejší debut týchto rokov“. Jej tvorba však nie je nijakou novinkou ani pre slovenského čitateľa, zaujímavá zbierka poviedok Skriňa (Szafa, 1998) bola uverejnená v celom rozsahu v Revue svetovej literatúry (číslo 4/2001) v preklade Mariany Minárikovej.
Aspekt, ktorého prívrženci si už v poslednom čase museli zvyknúť na čoraz dlhšie trvajúce obdobia čakania na ďalší, nový titul vydaný pod ich hlavičkou, akoby sa i v tomto prípade riadil známym „kvalita nad kvantitu“. Svojim priaznivcom opäť raz dokázal, že trpezlivosť napokon tie ruže prinesie a všetkých nedočkavcov odmenil pozoruhodným a pútavým románom. A čo ponúka táto malá, na prvý pohľad nenápadná knižočka, typicky „aspektovského“ formátu? Tristoosemdesiat strán plných, zjednodušene povedané, príjemnej a vzrušujúcej všehochuti, odborne naservírovanej a umelecky spracovanej do skutočnej čitateľskej lahôdky.
Pokus o zblíženie s prírodou
Na začiatku sa možno trochu nedôverčivo pustíme do kratučkých príbehov s „čudnými“ a nič nehovoriacimi názvami, na prvý pohľad bez nadväznosti a bez súvislostí. Veľmi rýchlo však zistíme, že toto všetko je len autorkina metóda a svojský štýl písania: po niekoľkých kapitolkách si uvedomíme, že tú-ktorú postavu už vlastne poznáme a jej príbeh sa, po krátkej odmlke, odvíja ďalej a logicky pokračuje. A hneď nato zistíme, že tie príbehy spolu navzájom aj súvisia a ich spoločným menovateľom je miesto: centrom diania je malé, „typické“ poľské mestečko Nowa Ruda a jeho blízke okolie. Časové súradnice sa, práve naopak, rozkladajú na ploche niekoľkých storočí, línia času, podobná nekonečnej sínusoide, ustavične mení svoje hodnoty.
Styčným bodom, akýmsi veľkým centrálnym klbkom, z ktorého sa rozbieha naraz hneď niekoľko sujetových nitiek, je práve autorkin dom so svojou ustavične sa meniacou atmosférou, kde pokojný zhon všedného dňa strieda rušné ticho tajomnej noci. Celý román akoby bol presiaknutý autorkiným silne pozitívnym vzťahom k prírode. Tokarczuk sa nielenže snaží zblížiť s touto prapôvodkyňou ľudského života, pochopiť jej zákony a naučiť sa rešpektovať ju, ona sa stáva i jej veľmi pozornou a vnímavou obdivovateľkou. Ironicky, so zjavným dešpektom sa pozerá na všetkých votrelcov a narušiteľov pokoja a harmónie: „Jeho príchod zvestoval vždy hluk. Škrípavé mechanické zavýjanie, ktoré sa ako nehmotná loptička odrážalo od svahov doliny a zastavovalo sa zakaždým neďaleko terasy. Znepokojene sme dvíhali hlavy, sukám sa ježila srsť, kozy začínali prestrašene pobiehať okolo stromu, ku ktorému sme ich priväzovali. Až potom sa zjavoval on sám – vysoký, chudý muž, ktorý vychádzal z lesa a mával nad hlavou motorovou pílou, akoby to bol guľomet a on akoby nevychádzal z brezového hájika, ale z bojiska, spomedzi ohorených tankov, spod ruín mostov vyhodených do vzduchu. V jeho geste sme zaregistrovali triumf – to potriasanie kusom železa, občas dokonca aj stlačenie štartéra píly a následné zavytie, ktoré porciovalo dolinu na drobné kúsky“ (s. 269).
Diabolská taktika životných osudov
Tokarczuk – praktická žena využíva však prírodu nielen na pozorovania či oddych, ona sa z nej i učí a profituje z jej bohatej ponuky. A aby neobišli ani čitatelia nakrátko, nevtieravo a nenápadne sa medzi rozbehnutými životnými osudmi sem-tam mihne i zaujímavý recept na prípravu rôznych druhov húb. Napríklad, vedeli by ste pripraviť prášnice na sladko, ako chutný dezert k čaju? Nie? Stačí sa pozorne začítať do Domu...
Pomedzi toto všetko sú, s majstrovskou istotou, postupne a nenápadne, vpletené jednotlivé očká celého románu. Všetko riadi autorka-rozprávačka príbehu, ktorá do čitateľa dosádza, pomaly a postupne, so zjavne premyslenou, vopred naplánovanou a perfektne fungujúcou technikou, tie najneočakávanejšie osudy a životné príbehy. Táto, miestami až diabolská taktika, jej umožňuje prirodzene a ľahko striedať a podľa potreby i dopĺňať viacero dejových línií súčasne. Čitateľ sa tak nebadane a veľmi rýchlo prenesie zo súčasnosti do minulosti, z obdobia po vojne sa náhle ocitne v stredoveku medzi rytiermi, prostredie starobylého kláštora znenazdajky vystrieda moderný svet internetu a počítačov a už je opäť medzi členmi šľachtickej rodiny.
Za povšimnutie stojí i príťažlivý spôsob, akým sú jednotlivé príbehy vyrozprávané: nejde totiž o lineárne usporiadané, jedna za druhou postupne nasledujúce poviedky či novely. Každá kapitola s vlastným názvom tu tvorí samostatný príbeh, čitateľ nikdy vopred nevie, kde a či vôbec bude ešte to-ktoré rozprávanie pokračovať. Román je tak jedným veľkým prekvapením od začiatku až do konca, pomedzi známe postavy a príbehy sa len kde-tu mihne osamelý „jednorazový“ hrdina. Celé dielko je na dôvažok doslova prešpikované autorkinými zamysleniami, ktoré sú oživujúcim, správne pikantným korením tohto románu. Objavujú sa nečakane a vždy nenápadne, no veľmi výstižne, akoby zhrnuli predchádzajúci dej.
Na rozhraní troch štátov
Jednou z hlavných dejových línií je i rozprávanie o poľsko-nemeckej histórii v období po druhej svetovej vojne. A v jednom z mnohých zamyslení sa dozvedáme i to, že poľské mestečko Nowa Ruda, toto „mesto sliezske, pruské, české, rakúsko-uhorské a poľské“ (s. 366) vlastne vôbec nebolo vystavané „po poľsky“, podobne ako mnoho ďalších pohraničných usadlostí: „Kto bol ten chlapík, čo po nociach menil nemecké zemepisné názvy na poľské? Občas sa v ňom kmitli záblesky básnického génia, inokedy to muselo byť strašné slovotvorné pľuštenie. Pomenovával od začiatku, vytváral tento hornatý, nerovný svet. Z Vogelsbergu urobil akúsi Nierodu, Gotschenberg prekrstil vo vlasteneckom zápale na Poľskú Horu, z melanchólie Fluchtu mu zostala banálna Rzędzina, ale zato Magdal-Felsen vymenil za Bohdal. Prečo sa stala z Kirchbergu Cerekwica a z Eckersdoru Bożków, to sa už asi nikdy nedovtípime“ (s. 226).
Hrôzy, ktoré so sebou prináša vojna, sú veľmi explicitne zachytené v opisoch osudov obyčajných nemeckých smrteľníkov v časoch známeho „popoľšťovania“ nemeckých dedín. Ukážkovým príkladom by mohol byť starý Bobol, ktorého aj s rodinou privezú z opačného konca Poľska, aby ich nasťahovali (podobne ako tisícky iných poľských rodín) do nemeckého domu v „bývalej“ nemeckej dedine. Problém je v tom, že pre organizačný chaos sa niektorí z pôvodných nemeckých obyvateľov ešte nestihli či nemohli vysťahovať, a tak chtiac-nechtiac musia žiť spolu pod jednou strechou dve úplne cudzie rodiny, dvoch celkom odlišných vyznaní a presvedčení, príslušníci znepriatelených, „opačných“ národov.
Netypická poloha na rozhraní viacerých štátov so sebou prináša okrem mnohých výhod (blízko je k susedom Čechom, na Slovensko i do Nemecka) aj netradičné príhody a zážitky. Pomocou autorkinho imaginárneho stroja času sa presunieme z povojnového noworudského okolia do súčasnosti a spoluprežijeme iróniu z tragického konca Petra Dietra, práve jedného z potomkov nemeckých vyhnancov. Tento dôchodca, ktorý až v starobe nachádza dostatok odvahy, aby konečne naplnil svoj celoživotný sen – ešte raz sa pozrieť do svojho rodiska – sa vydáva aj s manželkou Erikou na dlhú a únavnú cestu. Po rôznych útrapách, ktoré prináša cestovanie starším ľuďom, konečne prichádzajú do vytúženého cieľa, do Petrovej rodnej dedinky, ležiacej tesne pod poľsko-českou hraničnou líniou. Tvrdohlavý Peter trvá na tom, že vystúpi až hore, na hranicu, a necháva unavenú Eriku čakať v aute. Petrovo srdce však už takúto fyzickú záťaž nevydrží a po namáhavom výstupe, na vrchole zlyháva. Večer nájdu českí pohraničiníci bezvládne telo práve uprostred deliacej línie a keď sa presvedčia, že mu už niet pomoci, rýchlo ho šupnú na poľskú stranu, aby sa vyhli papierovačkám. V noci idú na pravidelnú obchôdzku poľskí kolegovia a keď zistia, že telo je už aj tak mŕtve, presunú ho do českého teritória, aby predišli zbytočným a zdĺhavým úradným formalitám...
Od jednotlivca k histórii celého národa
Olga Tokarczuk pristupuje k svojim hrdinom neutrálne a s odstupom, nehodnotí ani nevynáša súdy. Je „iba“ rozprávačkou, ktorá, veľmi citlivo, opisuje príbehy. Zostáva už na čitateľovi, aby vyextrahoval to dôležité a utvoril si vlastný názor. Ona len poskytuje, pod starostlivým psychologickým drobnohľadom (Tokarczuk vyštudovala psychológiu na Varšavskej univerzite) podrobne preskúmané prvky tých najobyčajnejších ľudských životov s ich mikrosvetmi, ktoré sú však v konečnom dôsledku len malými čiastočkami jedného obrovského vesmíru. A v tomto nekonečne sa nachádza aj náš spoločný svet, kde napokon všetko so všetkým súvisí, prebieha v ňom ustavičný kolobeh a či chceme či nie, všetko tu už raz bolo a s najväčšou pravdepodobnosťou sa to opäť vráti.
Od príbehu jednotlivca sa možno dostať k histórii celého národa, triviálne príhody denného života sa s odstupom času môžu stať pamätnými udalosťami s dlhodobou tradíciou. Mystickým pocitom sa neubránime pri putovaní mnícha Paschalisa, ktorý sa „omylom“ narodil ako muž. Aby túto nedokonalosť odčinil a dal všetko do poriadku, na radu predstavenej benediktínskeho kláštora v Klosteri, spíše osud svätej Kummernis zo Schonau, patrónky všetkých premien. Keď Kummernis vo svojej cele prosila Boha, aby ju ochránil pred otcovou tyraniou a násilným vydajom, narástla jej dlhá biela brada a tvár dostala Kristovu podobu. Odkedy ju takto Paschalis prvýkrát zazrel, ukrižovanú na kríži, s obnaženými okrúhlymi ženskými prsiami a s mužskou tvárou, pochopil, že pokoj duše môže nájsť len po premene svojho mužského tela na ženské.
Okrem historických postáv sa v románe stretneme aj s ľuďmi zo súčasného sveta, s ich každodennými starosťami a radosťami. Hneď v úvode spoznáme susedku Martu, drobnú parochniarku na prahu jesene života, vo svojom nerozlučnom, starom, sivom svetríku s porozťahovanými dierkami. Marta je nenápadnou, všadeprítomnou sprievodkyňou, na ktorú si veľmi rýchlo zvykneme. Pri jej dlhšej absencii si uvedomíme, že sme o nej už dávno nepočuli a podvedome začneme rozmýšľať, kedy sa opäť zjaví, aby sme si mohli spolu vypočuť vysielanie miestneho rádia Nowa Ruda, spoločne cestovať do Kłodzka, autom zájsť do Wambierzyc po objednané dosky, alebo jej môcť len jednoducho porozprávať sen z dnešnej noci.
Zoznámime sa i s pani Kristkou, zamestnanou v Družstevnej banke, ktorej sa niekoľkokrát prisnil rovnaký sen: neznámy muž, akýsi Amos z Mariandu v strednom Poľsku, jej vyznáva lásku. Kristka teda berie šťastie do vlastných rúk. Po dlhom pátraní zisťuje vylučovacou metódou, že Amos môže bývať jedine v Čenstochovej. Odvtedy v nej postupne dozrieva plán a ani noc strávená v nepohodlnom a nevykúrenom vlaku ju nemôže odradiť od toho, aby odcestovala do Čenstochovej, vypátrať Amosa, potenciálneho ženícha.
Autorka sa očividne veľmi slušne orientuje i vo filozofii, pozná históriu a dejiny starých gréckych vedcov a mysliteľov. Osud provinčného učiteľa dejín a latinčiny Ergo Suma sa začne radikálne meniť, keď sa v jedno príjemné čajové odpoludnie pri opakovanom čítaní obľúbeného Platónovho Štátu do dôsledkov zamyslí nad filozofovou vetou „Kto ochutnal ľudské vnútornosti, z toho sa musí stať vlk“. Pamäť Ergo Suma totiž stále drží kdesi hlboko, vo svojich bezodných a nezmazateľných zápiskoch, aj spomienky na krutú zimu v štyridsiatom treťom. Bol vtedy členom skupiny piatich vojakov, ktorá uviazla v malej zabudnutej stanici, bez akýchkoľvek zásob potravín. Pud sebazáchovy ich napokon prinútil zmieriť sa s tým, že ako jediný spôsob prežitia im zostáva len pomalá konzumácia skôr zomretého, na kosť stuhnutého druha.
Dobrodružstvo so zbytočnými gramatickými chybami
Tokarczukovej posledný román je skutočným majstrovským dielom, zasluhujúcim uznanie. My sa pri všetkej úcte zdržíme akéhokoľvek porovnávania, i keď mená viacerých svetových velikánov a majstrov pera sa tu tisnú na jazyk. Chceli by sme len upozorniť všetkých perfekcionistov, aby sa vopred pripravili na, podľa nášho úsudku nie zanedbateľné (!), množstvo preklepov a tlačových chýb v celej knižke. Už na obálke si môžeme všimnúť absenciu akejkoľvek jazykovej úpravy.
Ale ani toto nech nikoho neodradí pred rozkošou úžasného dobrodružstva objavovania! Celkom na záver predsa len skromné prirovnanie tohto umného dielka – svojou štruktúrou pripomína akúsi obrovskú, trojrozmernú skladačku. Záleží už len a len na čitateľovi, ako využije ponúknutý návod a široký, bezodný stavebný potenciál, ako ďaleko postúpi pri hľadaní chýbajúcich dielikov, ako dlho bude ochotný pokračovať a ako hlboko načierať do toho nevyčerpateľného, tretieho rozmeru.
Olga TOKARCZUK: Dom vo dne, dom v noci Aspekt, 2002
Z poĽského originálu Dom dzienny, dom nocny preložil Karol Chmel
