Súboj živlov na pobreží
Indočína je drsná krajina, v ktorej sa civilizácia dostáva do najužšieho kontaktu s nespútanými živlami prírody. Rozľahlý oceán, vyprahnutá a vyčerpaná zem spolu s vegetáciou, ktorá si aj v neúrodnej zemi nájde dostatok živín na založenie budúceho pokolenia, prenikajú hlboko pod kožu európskym usadlíkom a ovplyvňujú ich zmýšľanie i konanie.
Matka dvoch detí sa rozhodne investovať všetky svoje úspory do kúpy pozemkov a skultivovať ich na ryžové plantáže. Úloha je to neľahká, lebo aj to najsústredenejšie a najpremyslenejšie úsilie musí ustúpiť ničivým, ale aj životodarným silám prírody. Matka zvádza vopred prehratý boj s Tichým oceánom, stavia hrádze, usiluje sa ho zastaviť betónovými múrmi, ktoré by mali základy pod bahnom, až v zemi. Takto sa v dramatickom svete hry nazvanej Kino Eden vytvorí trojuholník živlov, ktoré svojím vzájomným pôsobením riadia život európskych imigrantov na indočínskej samote. Oceán, zem a vegetácia spolu so vzduchom presýteným vôňou mora sú natoľko aktívne a dôležité súčasti života postáv, že v réžii Zuzany Ferenczovej s nimi vytvárajú nenarušiteľnú jednotu.
Kruté pobrežie Pacifiku
Matka v podaní Márie Kráľovičovej je chabou starenkou, ktorá má vo svojom správaní a myslení zakódované európske hodnoty ako úspech, vytrvalosť pri dosahovaní cieľa, sociálna spravodlivosť a spoločenské vystupovanie. Všetky tieto atribúty pravej francúzskej dámy pod vplyvom drsných slaných vetrov Pacifiku zvetrali a ťažký život v kolónii zatemnil mozog starostlivej matky. Stala sa zraniteľnou, ale zároveň pevnou ako zem, do ktorej investovala všetky úspory, zem, ktorá sa má stať základom nového úspechu v plantážnictve svojou matersko-úrodnou silou, tá istá zem, v ktorej budú stáť hrádze proti slaným prílivovým vlnám ničiacim celoročnú úrodu. Matka Márie Kráľovičovej sa nielen v texte identifikuje so zemou, ale aj v hnedom kostýme, rozpustenými a rozstrapatenými vlasmi, odovzdanosťou a bezmocnosťou v geste a herectve navodzuje atmosféru nehostinného podnebia na brehu rozpínajúceho sa Tichého oceánu. Matka je črepníková rastlina, ktorú život drása tak, ako sama v hneve ničí juku zasadenú v modrom kvetináči. Odtrhnutý lístok, ktorý jej zostane v ruke zastaví hnev a vzbudí európske pacifistické city o láske, neničení a odplácaní dobra dobrom. Na pobreží Pacifiku však paradoxne nemá pokoj a nenásilie miesto.
Pod hrubým vplyvom živlov vychováva matka svoje deti – syna Josepha a dcéru Susanne. Joseph je už v texte karikatúrou, zjednodušením muža ako, jemne povedané, tichého, veľa nemysliaceho dobyvateľa, či skôr oplodniteľa, ženských sŕdc. René Jankovič mlčanlivosť svojej postavy ozvláštnil synovskou a bratskou láskou hraničiacou až s naivitou. Ako malý chlapec sa Joseph usiluje zachovať a udržať rodinu pokope. Chce so svojou matkou a najmä sestrou prežiť celý život. Je podvedomým ochrancom pokoja, ako oko v hlave stráži svoju sestru, dokonca je schopný na ňu žiarliť, keď sa v cukrárni mesta Rama zalieča synovi bohatého podnikateľa. Joseph je nespútaný, neusiluje sa nachádzať vo veciach a javoch skrytý zmysel, nezamýšľa sa nad cieľom, robí to, čo mu prikazujú pudy. Vyskúšal všetky dcéry imigrantov, keď sa mu zapáči, odíde z domu, lebo inde má vidinu lepšieho života, pri tom všetkom je však Joseph Reného Jankoviča úprimný, dobroprajný a nevinný ako tá poľná ľalia, ktorej Boh dáva najkrajší šat. Dozelena ladený kostým a povaha postavy sa v inscenácii stelesnili v identifikácii Josepha s indočínskou divokou vegetáciou, ktorá síce vyrastá zo zeme, matky, vyčerpá z nej všetky živiny a presunie sa na iné miesto, kde je zem dostatočne silná a výživná a voda málo slaná.
Šaty robia aj postavy
Text hry režisérka a dramaturg zoškrtali, no zachovali v ňom všetky základné dramatické línie. Zabránili akémukoľvek textovému opakovaniu motívov, všetko počujeme len raz. V texte, ktorý zostal, však nedochádza k zmätkom a divák sa v ňom dokáže poľahky orientovať. Ťarcha celej inscenácie stojí na postave Susanne, ktorá má najviac textu a vytvára celkový obraz o dianí a živote na pobreží. Cez jej optiku vidíme postavy aj prostredie.
Susanne je akýmsi alter egom autorky, ktorej umelecká spoveď sa stala témou textu hry. Susanne je neskrotná, prefíkaná, niekedy až bezohľadná. Drsný život v nej nevzbudil tie blahobytné, civilizačné hodnoty, aké si matka priniesla z Francúzska. Anita Szvrcseková je už na pohľad žiaduca. Každý jej pohyb je predchnutý na jednej strane túžbou ovládnuť situáciu a konanie ľudí okolo seba a na druhej strane neskúsenou obavou a napätým očakávaním. Tvrdosť a skrývaná panovačnosť Susanne sa v herectve Anity Szvrcsekovej pretavili do rozpustilej rozpínavosti a nenásytnej chuti do života, je taká ako oceán, ktorý všade navôkol hrozivo hučí.
Deti poučené matkiným príkladom sa nespoliehajú na vlastnú prácu, vedia, že zem na ich poliach je neúrodná, matka nemá síl postaviť hrádze, a tak sa usilujú nájsť životné šťastie iným spôsobom. Joseph hľadá bohatú partnerku a Susanne zasa bohatého partnera. Zaujíma ju len materiálny dostatok, ktorý je centrom núdzneho života na pobreží. Auto, podnikanie, magnetofón, diamant sú veci, ktoré zohrávajú najväčšiu úlohu. Samotný pán Jo je dôležitý len ako vzduch, ktoré všetci dýchajú. Je síce pre život potrebný, ale jeho všadeprítomnosť je taká samozrejmá, že si jeho existenciu ťažko uvedomíme.
Pán Jo Mareka Majeského je presne ako vzduch. Nenápadný synček bohatého otca, milujúci ženu, ktorá sa mu žiaduco ponúka, poslušne ako psík na ňu hľadí, chodí všade tam, kam treba, vozí ju autom a nechá sa vo všetkom ovplyvňovať rodinou nespútaných živlov. Majeského biely kostým kontrastuje s farebnosťou kostýmov ostatných postáv. Najväčší rozdiel je medzi jeho bielym oblekom a bledomodrými šatami Susanne. Rozdiel nie tak farebný, ako skôr významový. Pán Jo zošnurovaný v bielom obleku nemá šancu proti živelnej Susanne v bledomodrých voľných šatách. Susanne sa správa nenútene, neberie ohľad na to, čo sa patrí, pán Jo je galantný, civilizovaný, mestský, vždy po ruke, keď treba niekam ísť, keď treba niečo zaplatiť. Susanne je rovnako ničivá ako oceán, rovnako neúprosná a nezastaviteľná, rovnako sebavedomá a neohrozená.
V zovretí oceánu
Oceán zničil život matke, vyčerpal ju ako pôdu, ktorú zaplavuje každoročný sezónny príliv. Vyhnal Josepha hľadať lepší život a pána Joa milosrdne prehliadol, keď ho už nebolo ako využiť. Každodenný strach z oceánu, zmenšený životný priestor, ktorý vytvára pre ľudí žijúcich na pobreží, scénicky znázornil výtvarník výsekom v tvare V, potiahnutým modrým plátnom, ktoré presne vymedzuje hrací priestor pre hercov a životný priestor pre postavy. Jediným východom, či východiskom sú dvere na zadnej, zúženej strane, ktoré vedú von, preč, ďaleko od nehostinného pobrežia. Iba Susanne sa cíti v zovretí oceánu spokojne. Na jeho brehoch prežila celý život a neoddeliteľne zrástla s vlnami a slaným vzduchom. Ticho, ktoré vládne pri predstavení, je najkrajšou a najvýstižnejšou scénickou hudbou pre túto inscenáciu. Počujeme síce tango, ktoré sa ako spomienka na časy strávené za klavírom v kine Eden vracia matke, túto spomienku však ako rozbitú platňu točiacu sa na gramofóne pohltí oceán. Jeho šumenie počujeme v tichu Štúdia 12 a v hlase Susanne Anity Szvrcsekovej a v prúdení krvi v našich tepnách ako v morskej mušli.
Všetko by sa možno skončilo ináč, keby katastrálni úradníci zabudli na svoju nehanebnosť a nepridelili matke neúrodnú pôdu. Nič sa však nedá robiť, zostáva len napísať rozhorčený list, obviniť vinných a dúfať v spravodlivú odplatu. Mária Kráľovičová si pre svoj záverečný obviňujúci monológ zvolila úplne iný typ herectva ako vládne počas celej inscenácie. Neprítomné naratívne herectvo sa v matkinom záverečnom výstupe zmenilo na srdcervúci zvnútornený psychologický výkrik obviňujúci nespravodlivosť sveta a krutosť skorumpovaných úradníkov.
Nezabudnuteľná Durasová
Poetický text Marguerite Durasovej je v réžii Zuzany Ferenczovej rovnoprávnym partnerom s vizuálnou a hereckou zložkou inscenácie. Režisérka a dramaturg vytvorili predstavenie, ktorého obrazy zostanú dlho nezabudnuteľnou súčasťou opätovného čítania Durasovej textov, lebo nadväzujú na základné dramatické vlastnosti jej textu, na jeho neracionálnu, spomienkovú, archetypálnu až takmer mýtickú rovinu, ktorá sa do inscenácií môže dostať iba v rovnako citlivých obrazových a hereckých, či prípadne hudobných vyjadreniach. Podarilo sa to vďaka vynikajúcemu výberu hercov, sústredeniu sa na motívy v texte a na niektorých miestach oddelením konania hercov od hovoreného textu, ktorým sa mohli ešte vo väčšej miere obmedziť prestavby scény v šerom zatemnení.
Ferenczová nestavila na spomienkovú rovinu Durasovej textu, ale skôr na zvnútornenú a o to tajomnejšiu a skrytejšiu otázku vplyvu prostredia na ľudský život, zrážku viacerých kultúr. Jej odpoveďou je pradávny súboj základných životných princípov, zastupujúcich prvotné pudy a hnutia ľudskej duše a tela, ktoré zostávajú spoločné všetkým ľudským bytostiam kdekoľvek na zemi v akejkoľvek životnej situácii.
Marguerite Durasová: Kino Eden. Stromy – občianske združenie pre nezávislé divadlo a Divadelný ústav Bratislava v Štúdiu 12.
