Koniec dejín alebo koniec Fukuyamu?
V knihe Konec dějin americký politológ Francis Fukuyama obhajuje tézu, že ľudské dejiny sa skončia víťazstvom liberálnej demokracie. Fukuyama o oprávnenosti tohto víťazstva nepochybuje, nie si je však celkom istý, či je tento koniec definitívny, resp. či sa z nejakého dôvodu – napríklad z nudy alebo z neustále sa stupňujúcej túžby po čoraz intenzívnejších zážitkoch ľudstvo opäť nevráti k vojnám. Podľa neho možno ľudské dejiny chápať ako vzájomné pôsobenie dvoch síl: Túžby po zhromažďovaní bohatstva a túžby po uznaní.
Uznanie pritom nie je zamerané na materiálne ciele, ale na hodnoty a dôstojnosť, ktorá je vlastná každému človeku. „Touha po uznání tedy může být oním chybějícím článkem mezi liberální ekonomií a liberální politikou, který v ekonomickém vysvětlení dějin (Hegela, pozn. M.D.) ve druhé části chybí... Kdyby lidé nebyli nic víc, než žádost a rozum, spokojeně by žili v tržně orientovaných autoritativních státech typu Francova Španělska, nebo Jižní Koreje či Brazílie pod vojenskou vládou. Mají však také thymotickou hrdost v podobě sebeúcty, která jim velí požadovat demokratickou vládu, která s nimi bude jednat jako s dospělými a nikoli jako s dětmi, a uzná jejich autonomii svobodných jedinců. Komunismus je v naší době nahrazován liberální demokracií také proto, že poskytoval uznání v značně okleštěné podobě.“
Kým v doterajších dejinách sa boj o uznanie prejavoval predovšetkým vojnami, v modernej dobe je uznanie sprostredkované najmä činnosťou v oblasti hospodárstva, do ktorej ľudia investujú energiu, ktorú by v minulosti smerovali do ničivých vojen. Koniec dejín podľa Fukuyamu by zároveň znamenal koniec týchto „horúcich“ vojen a ich nahradenie ekonomickou súťažou – aspoň v spoločnostiach, v ktorých definitívne zvíťazila liberálna demokracia. „Koniec dejín“ sa teda podľa Fukuyamu vzťahuje nie na celý svet, ale práve len na tieto spoločnosti, ovplyvnené európskymi a severoamerickými hodnotami. Fukuyama je však – na rozdiel od väčšiny postmodernistov – presvedčený, že k tomuto koncu dejín rozličnou rýchlosťou smeruje aj zvyšok sveta. V tom je zásadný rozdiel medzi ním a Huntingtonom, resp. medzi hlavnou myšlienkou knihy Konec dějin a poslední človek a Stretom civilizácií. Z Fukuyamovho pohľadu je víťazstvo liberálnej demokracie víťazstvom rozumu a slobody a zároveň definitívnym koncom tisícročnej éry rozličných ideológií a rôznych foriem tyranií.
So svojou teóriou o konci dejín sa v polovici 90. rokov ocitol Fukuyama vo výraznej defenzíve. V tom čase (1993) totiž publikoval Samuel Huntington esej a neskôr aj už spomínanú knihu o strete civilizácií. Podľa tejto konkurenčnej teórie nás nečaká víťazné ťaženie liberálnej demokracie, ale ideový stret a možno dokonca aj ozbrojené konflikty medzi rôznymi civilizačnými okruhmi. Keď 11. septembra 2001 podnikli islamskí extrémisti útok na USA, zdalo sa, že Huntingtonova vízia sa skutočne blíži k realite. Najmä niektorým postmoderným európskym intelektuálom a politikom vcelku konvenovala Huntingtonova vízia sveta a po 11. septembri nejeden z nich vytiahol stret civilizácii ako tromf a varoval pred aroganciou Západu.
Američania naopak vychádzajú z „fukuyamovskej“ ideológie a Bush a jeho ľudia evidentne veria (resp. prezentujú na verejnosti), že súčasný stret s islamským svetom nevychádza z odlišných kultúrnych a náboženských tradícií, ale že hlavným zdrojom terorizmu a ďalších problémov je fakt, že takmer žiadna islamská krajina nemá fungujúcu demokraciu. Preto sa aj v USA čoraz častejšie hovorí, že nejde iba o odstránenie jedného konkrétneho diktátora, ale o postupnú demokratizáciu celého islamského sveta. Demokracie podľa tejto doktríny totiž nielenže sú univerzálne platné, ale zároveň aj pre celý okolitý svet najmenej nebezpečné.
Podľa Fukuyamu sa víťaznému ťaženiu skutočne budú brániť predovšetkým islamské krajiny a autoritárske režimy vo Východnej Ázii. „Lze si představit dva různé směry, jimiž se Asie může ubírat, pokud bude hospodářský růst během několika příštích generací pokračovat. Na jedné straně může stále kosmopolitnější a vzdělanější populace tohoto světadílu rostoucí měrou přijímat západní ideje všeobecného a vzájemného uznání, což povede k dalšímu rozšíření formální liberální demokracie ... Může však dojít k rozchodu s demokracií, při němž bude samotná forma označena za západní výmysl, nepoužitelný pro úspěšné fungování asijských společností podobně jako západní obchodní management pro tamní ekonomiky.“
Žiadnu inú alternatívu Fukuyama nevidí. Ako možnú príčinu odmietnutia demokracie ako celku identifikuje napríklad pocity poranenej dôstojnosti muslimov po tom, čo nedokázali ochrániť svoju tradičnú spoločnosť, ale ani si osvojiť techniky a hodnoty Západu. Podobnú myšlienku rozvinul aj Huntington, keď v Strete civilizácií hovorí o ochote „nezápadných“ kultúrnych okruhov prijímať technickú modernizáciu, ale zároveň o ich nechuti prijať s ňou aj západnú kultúru s jej hodnotovým systémom. Kniha Konec dějin a poslední člověk získava nový rozmer práve vo svetle tzv. „vojny proti terorizmu“ a blížiaceho sa konfliktu medzi Irakom a USA. Na jednej strane predstavuje brilantnú politickú a ekonomickú analýzu vývoja demokracie ako spoločenského systému, na druhej strane má svoje limity v aprioristickom univerzalizme, s akým aplikuje Fukuyama hodnoty liberálnej demokracie na celý svet, „krížom“ cez rozličné kultúry. Akékoľvek nárokovanie si na univerzálnu platnosť konkrétneho axiologického systému je totiž veľmi ľahko zneužiteľné a hranica medzi teóriou a ideológiou sa stáva prinajmenšom difúznou.
(Francis Fukuyama: Konec dějin a poslední člověk. Rybka Publishers, Praha 2002. Preklad Michal Prokop.)
