Ženy v stredoveku
Keď sa povie stredovek, väčšina si azda ešte stále vybaví vžité a hlboko zakorenené konotácie a predstavy: choleru a morové epidémie (nákaza čierneho moru v roku 1348 zachvátila celú Európu a v niektorých krajinách skosila tretinu obyvateľstva), kruté boje a popravy dômyselnými nástrojmi, životné podmienky, ktoré nemajú nič spoločné s hygienou, všadeprítomnú špinu (keď Marco Polo dorazil na čínsky cisársky dvor, všetci sa vraj doslova chytali za nosy), krutých zemepánov a feudáli, vybíjajúcich si zlosť na úbohých nevoľníkoch, ktorí „hrdlačili na panskom od svitu do mrku“. A ženy? Ich postavenie bolo bezpochyby poľutovaniahodné, veď v niektorých krajinách sa vydávali už ako dvanásť- či trinásťročné, a ako tridsaťročné umierali vysilené mnohými pôrodmi. Ako povedala istá feministická kritička, nemohli robiť nič iné, ako rodiť potomkov, a jedine to sa nakoniec od nich očakávalo.
Keď sa povie stredovek, skoro každý (okrem odborníkov, prirodzene) si okrem toho k tomuto pojmu priradí ďalší pojem – doba temna, ktorý vyjadruje spiatočnícke, zadubené a priveľmi pobožné správanie. V 19. storočí nazvali nemeckí historici stredovekom, čiže „stredným vekom“, dobu, pokrývajúcu celé tisícročie (presnejšie: piate až pätnáste storočie). Toto označenie malo vyjadrovať prechodnú periódu, preklenujúcu klasické obdobie antiky, dobu, keď človek vtláčal zákonom, vedám, duchovnu svoj tvar, a renesanciu, „znovuzrodenie“ veku kalokagatie, intelektuálnej slobody a humanizmu. Podľa takéhoto zjednodušeného videnia sa v stredoveku teda na všetko akosi pozabudlo, aby neskôr renesancia tieto zabudnuté či potlačené vedomosti, poznatky a zručnosti zase zázračne objavila.
Toto tvrdenie však nie je veľmi logické. Veď ako sa mohol vývoj vied a poznania jednoducho zastaviť na tisíc rokov? Ako je možné tvrdiť, že renesanční humanisti zrazu objavili antických filozofov a literátov, keď Aristoteles a Platón patrili do študijných programov na univerzitách od 11. storočia a Ovídiovo Umenie milovať patrilo v stredoveku k najnapodobovanejším umeleckým dielam? Ako sa mohli humanisti dostať k prácam antických filozofov, ak len nie cez opisy, ktoré rozširovali kopisti v stredovekých kláštoroch? To, že stredovek nebol obdobím zatemnených myslí, a že žena vôbec nemala podriadené postavenie, že nebola len strojom na rodenie potomstva, sa usiluje vo svojej knihe dokázať renomovaná francúzska historička Régine Pernoudová.
Proti klišé stredoveku
Paradoxne sa dá povedať, že v súčasnej historickej reflexii zažíva stredovek veľkú a mohutnú renesanciu. Dokladajú to monografické diela francúzskych historikov školy Annales, najmä Georgesa Dubyho a Jacquesa Le Goffa, aby sme spomenuli len tých najznámejších. V kontexte slovenskej historiografie vyšli pramenné texty ako Legendy a Kroniky stredovekého Slovenska, pozornosť si zaslúži aj bilingválne latinsko-slovenské vydanie Anonymovej kroniky; z prehľadových prác možno spomenúť Kučerove Dejiny stredovekého Slovenska alebo Spieszovu Stredovekú Bratislavu. České nakladateľstvá Argo a Vyšehrad sa duchaprítomne chopili publikovania francúzskych, ale aj českých monografií o stredoveku a vydali dôležité tituly Jacquesa Le Goffa Středověká imaginace, Intelektuáli středověku, ďalej Umírání a smrt ve středověku od Ohlera, monumentálnu Encyklopédiu středověku, ale aj Věk katedrál, ktorého autorom je Georges Duby.
Na názov Dubyho práce symbolicky nadväzuje aj titul publikácie Régine Pernoudovej, druhej knihy tejto autorky, ktorá vyšla v Čechách (prvou bol Život Jany z Arku roku 2000). Treba vedieť, že táto vynikajúca francúzska historička je zapálenou bojovníčkou za „rehabilitáciu“ stredoveku. To sa prejavuje aj v tom, že v jednej zo svojich publikácií o stredoveku (Pour en finir avec le Moyen Age; pripravuje sa slovenský preklad pod názvom Stredovek: mýty a fakty) odmieta vžitý názov pre toto tisícročné obdobie a rozčleňuje ho na viacero periód; pravdaže, toto rozčleňovanie aplikuje najmä na kontext francúzskych či západoeurópskych dejín. Hovorí o franskej perióde, ktorou sa začína obdobie nazývané raným stredovekom a ohraničujúce približne tristo rokov, počnúc pádom Rímskej ríše a končiac nástupom Karolovcov na trón v polovici 8. storočia. Vymedzuje tým prvú fázu, ktorá si nezaslúži, aby sa na ňu zabúdalo. Druhou etapou by mohla byť podľa Pernoudovej cisárska perióda. Počas nej sa uskutočnila jednota Európy, čo pre 20. storočie nepredstavuje až taký zanedbateľný prínos. Pokrýva asi dvestoročné obdobie (9.-10. storočie). Od polovice 10. storočia až do konca 13. storočia je to potom feudálny vek, ktorý v pravom slova zmysle predstavuje jednotnosť najmä vo Francúzsku.
Nakoniec autorka navrhuje, aby sa samotný termín stredovek vyhradil pre dve posledné storočia „stredoveku“. V tomto prípade ide z politického hľadiska naozaj o prechodné obdobie medzi feudalitou a monarchiou, keď dochádzalo k priepastným spoločenským, ekonomickým a dokonca aj umeleckým zmenám.
Dejiny zvykov a mentalít
Pravda, toto členenie je zjednodušené najmä preto, lebo kniha o ženách v stredoveku je adresovaná širokému publiku. Prvá kapitola, pokrývajúca časovo raný stredovek, je ukotvená v čase nazvanom pred dobou katedrál (5.-10. storočie), druhá, najrozsiahlejšia časť, je venovaná „feudálnemu veku“ a knihu uzatvára kapitola mapujúca obdobie po dobe katedrál.
K osobitosti práce patrí, že sa napriek prísnej periodizácii stredoveku neriadi len dôsledným chronologickým postupom. Nie sú to ani nijaké školometské dejiny, ktoré tvrdohlavo vymenúvajú dátum po dátume a bitku po bitke. Skôr sú to dejiny zmýšľania, zvykov, postojov, ľudského správania, ktoré sa štruktúrujú väčšmi podľa tém než podľa letopočtov. Oporné body knihy Ženy v době katedrál, od ktorých sa odvíja príbeh (a vieme, že to je druhý význam latinského slova historia), predstavujú jednotlivé ženské osudy, ale aj tematické okruhy ako výchova, kláštorný život alebo ženskosť.
Pernoudová vo svojej knihe zastáva zaujímavú tézu: s postavením ženy v spoločnosti v priereze dejín to bolo ako s kolesom šťastia – raz dosahovalo vrchol, inokedy sa dotýkalo samého spodku. Predpokladal by však niekto, že tento vrchol, kde sa žene dostávalo najviac uznania a kde sa tešila najväčšiemu vplyvu, treba situovať práve do feudálneho obdobia, čiže do obdobia medzi 10. a 13. storočím? Akokoľvek sa táto téza zdá neuveriteľná a ťažko obhájiteľná, autorka na jej obhajobu uvádza presvedčivé argumenty, ktoré sa týkajú nielen stredovekého obdobia, ale aj antiky či renesancie, teda dôb, ktoré majú reputáciu racionálna, filozofickosti a logickosti. Nie je napríklad priveľmi známe, že žena v spoločnosti starovekého Grécka sa netešila veľkej úcte: Od gréckych čias sa svet začal rozdeľovať na súkromnú a verejnú sféru, a že žene pripadlo miesto v uzavretom, presne vymedzenom priestore domácnosti, v gynaikone, kým muž zabral voľný priestor na agore, kde sa pretriasali veci verejné. Helenistický vplyv sa nezaprie ani v listoch apoštolov, keď Pavol Korintským odporúča, aby žena na zhromaždení mlčala. V starovekom Ríme vládol obdobný duch, lebo žena sa tu síce mohla objavovať na verejnosti, nebola však právnym subjektom a nemohla zohrávať politickú či administratívnu úlohu. Nad rodinou neobmedzene vládol otec, patriae potestas, ktorý rozhodoval o živote a smrti vlastných detí. Podriadenosť žien sa odzrkadľovala aj v menách, lebo chlapci dostávali krstné meno (priezvisko), kým dievčatá nemali osobné meno, len meno, ktoré vyjadrovalo príslušnosť k rodine.
Deravý patriarchalizmus
Zákon o neobmedzenej otcovskej moci bol zrušený až roku 390. Práve v tomto čase sa začalo šíriť do západnej Európy kresťanstvo. Nie je prekvapujúce, že prvými učeníkmi boli práve ženy; postava Krista, ktorý sa rozpráva so ženami ako rovný s rovným (dokonca aj s „hriešnicou“, ktorú chcel zástup ctihodných mužov ukameňovať) a ktorý ich počúva, znamená ozajstnú revolúciu v chápaní vzťahov oboch pohlaví. A tak v 6. storočí ženy stáli pri veľkých náboženských a tým aj politických zmenách. Veď v Španielsku, v Itálii, v Galii alebo v Anglicku kráľovné do manželského zväzku prinášali okrem lén aj katolicizmus, a ten mal neskôr rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť vývoj európskeho regiónu počas nasledujúceho jeden a pol tisícročia.
Pernoudovej kniha prináša pohnuté osudy slávnej Héloisy, energickej Eleonóry Akvitánskej, matky desiatich detí, ktorá sa dala rozviesť s francúzskym kráľom Ľudovítom VII., aby si potom zobrala mladého Henricha Plantageneta z Normandie, ktorý ju na staré kolená držal v anglickom väzení. Autorka však venuje pozornosť aj „malým“ ženám; zo zabudnutia takto vystupujú mená kopistiek a iluminátoriek, ktoré vedeli už v 7.-8. storočí maľovať nádherné, žiarivé iniciály či celé kódexy. Objavuje sa Gaillardine z Fréchou, tvrdohlavá a zanovitá sedliačka z Pyrenejí, ktorá ako jediná z celej dediny hlasovala proti prenajímaniu pozemkov blízkeho opátstva. Prečo uvádzať takýto zanedbaniahodný detail? Nuž preto, lebo dokazuje, že ženy vtedy mali právo hlasovať, teda podieľať sa na veciach verejných. Načo spomínať registre vyberačov daní pre Paríž 13. storočia? Lebo dokazujú, že remeslá vykonávali davy žien: boli učiteľkami na najnižšom stupni škôl, lekárkami, lekárničkami, drvičkami sadry, farbiarkami plátna, pisárkami, výrobkyňami miniatúr, viazačkami kníh. V notárskych listinách z daného obdobia sa nezriedka možno stretnúť s prípadmi, keď vydatá žena konala samostatne a otvorila si napríklad obchodík alebo začala vykonávať nejakú obchodnú činnosť, a to bez toho, že by musela doložiť povolenie manžela.
Celé feudálne obdobie však bolo obdobím zvykového práva, ktoré variovalo od regiónu k regiónu. Koncom 15. storočia sa s nastávajúcim humanizmom a obratom k antike začína opäť uplatňovať rímske právo. Jeho vplyv v nasledujúcom storočí tak zosilnel, že vek plnoletosti, ktorý predstavoval vo veľkej časti obyčajového práva dvanásť rokov u dievčat a štrnásť u chlapcov, sa zvýšil na hranicu stanovenú Rímom, teda na dvadsaťpäť rokov pre oboch. Žena je prakticky odstránená zo všetkých štátnych funkcií až koncom 16. storočia. Pôsobením vplyvu rímskeho práva bola žena čoskoro vykázaná do oblasti, ktorá bola vo všetkých dobách jej doménou: zaoberanie sa výchovou detí a domácnosti. A to až do chvíle, keď jej zákon odoberie aj túto oblasť, lebo podľa Napoleonovho zákonníka už nie je paňou ani svojho vlastného majetku a vo vlastnej domácnosti hrá len podradnú úlohu.
Diskurzy lásky
Keď sa hovorí o ženách, ťažko zabrániť, aby sa nehovorilo aj o láske. Je láska, taká, ako ju poznáme zo stredovekej literatúry, naozaj vynálezom 12. storočia? Ťažko povedať, ale je isté, že práve v tomto období sa zrodilo čosi, čo sa dá nazvať „diskurzom o láske“. Základný kameň položil už Ovídius, no dovtedy bolo neslýchané, aby sa o veciach lásky debatovalo, aby tieto debaty tvorili časti písomných diel a najmä, aby svoje súdy nad touto problematikou vynášali ženy. André Chapelain v úvode svojho diela Pojednanie o láske uvádza akýsi manifest mentality 12. storočia a toho, čo tvorí princíp dvornosti: „Pokladám za isté, že nám Boh dáva všetky dobrá tohto života pre to, aby sa činila vaša vôľa a vôľa iných dám. Je zrejmé a môjmu rozumu absolútne jasné, že muži nie sú ničím, že sú neschopní piť zo zdroja dobra, ak ich k tomu nepodnecujú ženy.“ Toto pojednanie obsahuje „pravidlá lásky“ v podobe maxím, v ktorých možno ľahko nájsť témy, ovplyvňujúce chápanie lásky nielen v celej západnej literatúre, ale aj v mentalite európskeho človeka. Kto nie je žiarlivý, nemôže milovať, láska neustále rastie alebo sa zmenšuje, ľahko nadobudnutá láska je opovrhnutiahodná, ale ťažkosti jej pridávajú na hodnote – do týchto výrokov sa zmestí dej azda každého románu. Sú to aj pravidlá, ktoré neskôr budú riadiť spisovateľov postup pri konštruovaní príbehov.
V dvorskom 12. storočí vznikli aj špecifické literárne žánre, napríklad joc parti, akýsi pendant učenej dišputácie, kde si básnici navzájom odpovedali v strofách. Boli to debaty o nejakej ľúbostnej otázke, ktoré mali občas ironický, veľmi „francúzsky“ podtón: „Ak máte v noci schôdzku so svojou milenkou, čomu dáte prednosť: vidieť ma, ako odchádzam, keď vy prichádzate, alebo vidieť, ako prichádzam, keď vy odchádzate?“ Vznešené dámy – Mária zo Champagne alebo kráľovná Eleonóra – v týchto súdoch lásky vystupovali ako sudkyne, ktoré mali rozhodnúť a dať definitívnu odpoveď napríklad na otázku, či je láska možná aj medzi manželmi. Tomu, kto by rád vedel, aký názor mali na takú ošemetnú otázku stredoveké dámy, vrelo túto pôvabnú a pútavú knihu, prinášajúcu prekvapujúce informácie, odporúčame.
(Régine Pernoudová: Žena v době katedrál. Vyšehrad, Praha 2002.)
