Koniec postkomunizmu v Poľsku
Niekoľko dní pred Vianocami prežíval poľský premiér Leszek Miller svoju hviezdnu hodinu, keď sa mu podarilo úspešne zavŕšiť predvstupové rokovania s EÚ. Tesne po sviatkoch však okolo neho prepukol škandál, ktorý sa môže skončiť jeho politickou smrťou.
Gazeta Wyborcza zverejnila zápis zvukového záznamu rozhovoru filmového producenta Lewa Rywina so šéfredaktorom tohto najvplyvnejšieho poľského denníka Adamom Michnikom, v ktorom požadoval od Michnika úplatok vo výške 17,5 milióna dolárov za vypustenie ustanovení zakazujúcich súbeh vlastníctva novín a televíznych staníc v navrhovanom mediálnom zákone. Gazeta Wyborcza má pritom záujem o kúpu komerčnej televízie Polsat. Vládna koalícia musela súhlasiť so zriadením parlamentnej komisie na prešetrenie udalostí. Rywin totiž v inkriminovanom rozhovore vystupoval ako sprostredkovateľ vyslaný vládnymi kruhmi, spomínal aj samotného premiéra. Celá aféra vyvoláva viacero otáznikov. Rozhovor prebiehal v júni minulého roka. Michnik svoje mlčanie zdôvodňuje snahou nepoškodiť pozície poľskej vlády pred skončením summitu EÚ v Kodani. Premiér Miller sa od Rywina dištancuje, napriek tomu však nedokázal presvedčivo odpovedať, prečo celú kauzu neoznámil prokuratúre. O stretnutí Michnika s Rywinom totiž vedel už viac ako pol roka a ako verejný činiteľ je zo zákona povinný tak urobiť. Požadovaná čiastka pritom mala podľa Rywina skončiť v pokladnici najsilnejšej vládnej strany, Zväzu demokratickej ľavice (SLD).
„Blbá nálada“
Poľská vláda pritom už niekoľko mesiacov čelí „blbej nálade“. Voľný pád SLD sa začal čoskoro po parlamentných voľbách v septembri 2001. Vládna koalícia postkomunistickej SLD a postsolidaritnej ľavicovej Únie práce (UP) s konzervatívnou Poľskou ľudovou stranou (PSL), majúcou zázemie prevažne na vidieku, bola krehká už od samého počiatku, nielen vďaka tesnej väčšine v Sejme. Kameňom úrazu bol predovšetkým postoj k európskej integrácii. Kým SLD aUP presadzovali jasný prointegračný postoj, PSL vyjadrovala k EÚ opatrnejší postoj, motivovaný strachom poľských pôdohospodárov pred konkurenciou omnoho produktívnejšieho poľnohospodárstva v krajinách EÚ. Rozpad vládnej koalície reálne hrozil dokonca počas vrcholiacich predvstupových rokovaní v Kodani, keď PSL bola rozhodnutá zamietnuť výsledky negociácií, ak Brusel neustúpi v otázkach platieb poľnohospodárom.
Millerova vláda nesplnila nádeje, ktoré voliči do nej vkladali. Nezlepšila sociálnu situáciu, nezamestnanosť sa naďalej šplhá k 18 percentám. Rovnako ako pravicové vlády sa usiluje kontrolovať verejnoprávnu televíziu. SLD sa ukazuje ako zoskupenie neschopné komunikovať s verejnosťou na centrálnej úrovni, v médiách i v regiónoch. Na druhej strane nekompromisne, často aj na úkor odborných kvalít, presadzuje v štátnej správe svojich ľudí.
Najlepšia atmosféra nepanuje ani v samotnom SLD. Do vedúcich postov sa vrátili príslušníci aparátu bývalej komunistickej strany, ktorí politicky dozrievali počas výnimočného stavu začiatkom 80. rokov. Ich vplyv sa prejavuje najmä na regionálnej úrovni. SLD už dlhé roky neprejavil nijakú politickú iniciatívu. Vo voľbách zvíťazil predovšetkým vďaka sklamaniu voličov z vlády pravice a jej neschopnosti zjednotiť sa. Verejnosť čoraz viac vníma SLD ako „stranu moci“. Bývalí nomenklatúrni funkcionári sa ukázali ako pragmatici s vôľou po moci. Hodnotové zázemie im však chýbalo rovnako v 80. rokoch ako v súčasnosti. Nie náhodou bol práve premiér Miller, ktorý v 80. rokov patril do krídla „skalných“ komunistov, iniciátorom presunu strany viac do stredu politického spektra. Ťažkopádny je aj jeho politický štýl. Napríklad bvalej ministerke spravodlivosti Barbare Piwnik oznámil jej odvolanie telefonicky.
Bolo nás jedenásť...
Na verejnosť prenikajú správy o vnútorných pnutiach v SLD, spočívajúcich predovšetkým v mocenských ambíciách jeho funkcionárov. V tejto strane pritom nebadať náznaky diskusie o programových otázkach. Početné aféry, s ktorými sa ľavica nedokázala dôveryhodne vysporiadať, rozbili imidž SLD ako neskorumpovanej strany sledujúcej záujmy obyčajných ľudí. SLD sa čoraz väčšmi začína podobať na svoju predchodkyňu spred roku 1989. Preto sa od neho začali odvracať mladí voliči a obyvatelia miest. Prejavilo sa to aj počas novembrových komunálnych a regionálnych volieb, keď ľavica stratila svoje tradičné bašty. Dominantnú pozíciu v regiónoch si síce udržala, ale odišla z veľkých miest. Vo vojvodských parlamentoch neraz musí vládnuť spolu s krajne pravicovou Sebaobranou, ktorej predstavitelia si v Európskom parlamente sadli k Le Penovi. Ostatné strany, vrátane koaličnej PSL, často odmietli s SLD spolupracovať.
SLD sa dostáva do politickej izolácie, na ktorej sa podpisuje aj dlhotrvajúca averzia panujúca medzi Millerom a prezidentom Aleksandrom Kwaśniewskym, zakladateľom SLD v roku 1990. Niektorí predstavitelia SLD ho dokonca obviňujú z rozpútania poslednej aféry. Vo verejnosti kolujú úvahy, že Kwaśniewski chce po skončení svojho funkčného obdobia založiť vlastnú politickú stranu, ktorá by združovala ľavicovo orientovaných liberálov a politikov SLD nesúhlasiacich s Millerovou politikou. Prezident ich zatiaľ nepotvrdil, ale ani nepoprel. Je vysoko pravdepodobné, že pokiaľ v SLD nenastane zásadná zmena, táto strana sa po ďalších voľbách začne postupne prepadávať na okraj politického života. Slovenský scenár rozkladu postkomunistickej ľavice sa môže zopakovať aj v Poľsku, aj keď zrejme bude prebiehať pomalšie a s menšou intenzitou. Obe strany budovali svoju identitu ako zoskupenia bývalých členov komunistických strán. Tak sa však moderná ľavica budovať nedá. Deštruktívne procesy neobchádzajú ani iné strany. Z „blbej nálady“ tak zatiaľ najviac ťaží populisticko-nacionalistická Sebaobrana, oslovujúca voličov, ktorí sa cítia ohrození transformáciou, a krajne pravicová klerikálno-nacionalistická Liga poľských rodín.
