Nijaký Santa!
Radovan Geist, spracované podľa informácií uverejnených na www.blisty.cz a www.forbes.com
Ako sa vysoký a štíhly Santa Claus jazdiaci na bielom koni zmenil na nízkeho mužíka s nadváhou, ťahaného v saniach šiestimi sobmi?
Santa Claus nie je potomkom Holanďana Sinter Klausa, ktorý z chrbta koňa rozdáva večer 5. decembra deťom darčeky zo svojho vreca. Jeho korene nesiahajú dokonca ani k tureckému biskupovi z Myra zo štvrtého storočia. Je to rodený Američan. Ako u mnohých Američanov, jeho genealógia siaha za oceán, ale príbeh, ktorý oslavujeme je prácou dvoch talentovaných Američanov a jednej nadnárodnej spoločnosti.
Za zrod vďačí Santa do značnej miery Clementovi C. Moorovi, bohatému profesorovi klasických jazykov na Columbijskej univerzite. Jedného večera v roku 1822 sa vracal z vianočných nákupov a zarazil ho pohľad na tucet snehom pokrytých komínov na strechách nových budov pozdĺž Broadwaya. Inšpirovaný sa vrátil domov a pre svoje deti napísal básničku nazvanú „Návšteva svätého Mikuláša“. Práve tomuto Moorovmu dielku vďačíme za mnohé črty dnešného Santa Clausa - príchod komínom, soby s menami, dátum príchodu - večer pred Vianocami, nie 5. decembra - a Santove problémy s nadváhou.
Za „vizuál“ je však zodpovedný Thomas H. Nast, politický karikaturista, ktorý vytvoril i republikánskeho slona a demokratického somára – maskoty amerických strán. Nast, bavorský imigrant, ktorého na brehy New Yorku vyplavilo, keď mal šesť rokov, bol v čase vypuknutia Občianskej vojny v USA ilustrátorom Harper´s Weekly. Od roku 1863 do 1886 kreslil aj vianočné ilustrácie. Absolútne neinšpirovaný staršími predlohami siahol Nast hlboko do svojho detstva a skrížil tradičnú nemeckú ľudovú postavičku Pelze-Nichola - jedného z mnohých ľudových sprievodcov pôvodného svätého Mikuláša - s Moorovou básničkou. Výsledok - usmievavá, hračkovská postavička s neudržiavanou bradou - je známy dodnes.
Potom prišla na rad komercia. V tridsiatych rokoch 20. storočia stála Coca-Cola Company, gigant z Atlanty vyrábajúci nealkoholické nápoje, pred dilemou. Potrebovala nájsť spôsob, ako navnadiť budúcu generáciu na svoju cukrovú vodu, a to v čo najnižšom veku. Vláda jej však vtedy zakázala používať v reklamných kampaniach obrázky detí pijúcich kolu, ktoré by mali menej ako dvanásť rokov. V osvietenom momente sa rozhodli zamestnať Santa Clausa navlečeného do červenej uniformy s bielym lemovaním. Najali si maliara Haddona Sundblooma, ťažko pijúceho Švéda žijúceho v Chicagu. Pod jeho štetcom sa zrodil dnešný Santa v červeno-bielom. Až do odchodu do dôchodku potom Sundbloom maľoval tucty portrétov veľkého, červeno-bieleho chlapíka, lejúceho do seba hektolitre Coca-Coly.
Vplyv Coca-Coly na Santu bol viac homogenizujúci ako kreatívny. Mnohí umelci a ilustrátori používali pred Sundbloomom radšej tradičnú vianočnú zeleno-červenú kombináciu, či dokonca hnedú, keď kreslili starého dobrého svätého Nicka. V čase, keď Coca-Cola skončila s kobercovým bombardovaním planéty svojou predstavou o Santovi, nik už o jeho výzore nepochyboval. Vyzeral ako Haddon Sundbloom, ktorý použil sám seba ako predlohu pre mnohé z neskorších plagátov.
V decembri 2002 začal rímskokatolícky kňaz z Frankfurtu, Eckhard Bieger, s kampaňou proti rastúcej komercionalizácii Vianoc. Ústredným bodom sa stali nálepky s nápisom „Santa-free zone“ - priestor bez Santa Clausa. Ako sám hovorí, nechce sklamať deti. Americký Santa je však komerčný trik. Nuž, v dnešnom komercionalizovanom svete platí - keby neexistoval Santa Claus, museli by sme si ho vymyslieť.
