Rusko a Západ
Nech to znie patriotickým Rusom akokoľvek nepríjemne, tieto dve entity sú dnes neporovnateľné a nijaká forma bipolarizmu medzi nimi, či nebodaj úvahy o nich ako rovnocenných alternatívach nie sú dnes možné. Socialistický tábor zanikol a, naopak, tzv. Západ sa posilnil a rozšíril. Aký je dnes pomer medzi vojenskými kapacitami Ruska a Západu - bez jadrových zbraní? Jedna k dvadsiatim? Alebo ešte viac? Z ekonomického hľadiska je to asi jedna k päťdesiatim. Rusko nemá veľa priaznivých alternatív na výber.
Rusko môže zostať mierne kurióznym, napoly rozvojovým štátom v srdci Euroázie, alebo sa postupne začleniť do spoločenstva západných krajín. Rôzne rusko-islamské či rusko-čínske aliancie nemajú budúcnosť. Títo partneri by si okrem emotívneho antiamerikanizmu nemali čo ponúknuť a navyše je vždy lepšie hrať úlohu mladšieho brata vo zväzku s USA ako s Čínou.
Stratená rola superveľmoci Sovietsky zväz zo svojimi satelitmi dokázal byť skutočnou protiváhou západného bloku iba asi jednu generáciu (1956 - 1989) a aj to v podstate len vo vojenskej oblasti a za cenu maximálnej koncentrácie ľudských a ekonomických zdrojov. Avšak problémom je to, že veľká časť ruskej populácie a politických predstaviteľov si osvojila predstavu o Rusku (nech už malo Moskvou ovládané územie hocijaký názov, Rusi v ňom videli predovšetkým ruské impérium) ako o jednom póle sveta a ako o technicky, vojensky, kultúrne a politicky prvoradej veľmoci. Tento pocit im zároveň poskytoval aj akúsi kompenzáciu za nepríjemné vedomie toho, že ich životná úroveň je výrazne nižšia ako napríklad v Spojených štátoch. Osobitne pre generáciu nad štyridsať rokov je vízia o mimoriadnom postavení ruského štátu doteraz pevnou súčasťou svetonázoru. A pád ZSSR chápu často ako horkú nespravodlivosť. NATO predsa nezaniklo...
Rusko však nebolo nikdy orientované tak prozápadne v zmysle snahy osvojiť si západoeurópsky a americký model organizácie spoločnosti ako v súčasnosti. Nová generácia je principiálne ochotná zmieriť sa s výrazne slabšou pozíciou Ruska v medzinárodnej politike ako mal ZSSR, čo, samozrejme, neznamená, že sa úplne zrieka uvažovania v rámci národných záujmov alebo sfér vplyvu. To predsa nemožno žiadať od nijakého štátu a Rusi svoje postavenie v Zakaukazsku radi porovnávajú s úlohou Francúzska v Afrike, alebo USA v Latinskej Amerike.
Čo musí urobiť Európa a USA Otázne je, nakoľko táto súčasná priaznivá situácia môže viesť k definitívnemu potvrdeniu príslušnosti Ruska k európskej civilizácii a do komunity demokratických západných štátov. Toto totiž vyžaduje aj ochotu a citlivý prístup na strane Západu. Rusi majú pocit, že zo svojej strany urobili dosť - v priebehu dvoch rokov (1989-91) rozpustili svoje impérium, stiahli vojská z Európy a najmä v čase tzv. Kozyrevovej éry ruskej diplomacie bolo Rusko voči USA a Západu neobyčajne priaznivo naklonené. Rusi však v polovici deväťdesiatych rokov získali pocit, že za svoj ústretový postoj nezískali dostatočné ocenenie - bez ohľadu na to, že väčšina politikov na Západe si myslí presný opak a domnieva sa, že po porážke ZSSR v studenej vojne sú voči Moskve dosť "mäkkí".
NATO sa nerozpustilo ako Varšavská zmluva a ani nechcelo prijať Rusko do svojich radov za priaznivých podmienok. Americkú politiku dodnes ovplyvňujú ľudia so studenovojnovými predsudkami, ktorí v Rusku vidia stále hlavného nepriateľa. Napríklad Zbygniew Brzezinsky je evidentne protiruský poľský nacionalista, čo priznávajú aj jeho americkí kolegovia. Ešte šťastie, že vlna prebudeného ruského nacionalizmu sa neobjavila synchrónne s vrcholom vlny národného cítenia v osemdesiatych rokoch v ostatných republikách ZSSR. V takom prípade by tu bola Juhoslávia kontinentálnych rozmerov...
Skutočné ciele studenej vojny Najväčším šokom pre Rusov však bolo poznanie, že studená vojna znamenala pre Spojené štáty nie iba zápas medzi komunizmom a demokraciou, ale i veľmocenský zápas - o svetovú dominanciu medzi ZSSR a USA, bez ohľadu na vnútorné zriadenie či ideológiu. A keď v jednom momente ZSSR uznal svoju ideologickú porážku - zriekol sa komunistickej idey a vzápätí podnikol niekoľko krokov, aby ukázal svoju novú mierovú tvár, USA sa nijako nerozpakovali potvrdiť víťazstvo nad Ruskom aj v mocenskej sfére a využívať svoje postavenie jedinej superveľmoci. To, že USA ani nič iné nezostávalo, lebo aký-taký medzinárodný poriadok by sa v súčasnosti v prípade víťazstva izolacionistických tendencií v USA jednoducho rozsypal, sa Rusom ťažko vysvetľuje.
Ruské protizápadné nálady sú predovšetkým protiamerické - je to predovšetkým žiarlivosť na niekdajšieho úspešnejšieho rivala. Voči západnej Európe je ruský postoj omnoho zmierlivejší a mnohí ruskí diplomati a politici sa v mysli často zaoberajú pre nich lákavou predstavou, že západná Európa vymení svojho doterajšieho hlavného spojenca - USA za Rusko. V rámci takéhoto nového "európskeho bloku" by Rusko rozhodne mohlo mať rovnoprávnejšie postavenie ako v rámci celého západného spoločenstva, ktoré by malo transatlantickú dimenziu.
Zodpovednosť a východiská Rusi navyše zistili, že v zahraničí ich nemajú radi ani nie preto, že sú komunisti, ale z prostého dôvodu: že sú Rusi. Môžu síce argumentovať, že ruský národ v skutočnosti komunizmom utrpel viac ako iné, no ostatné národy socialistického bloku chápali komunizmus v prvom rade ako ruský výmysel. Je pre nich na dôvažok pohodlné takto sa od komunizmu dištancovať a tvrdiť, že bol cudzí aj etnicky. Hoci podiel napr. ukrajinských komunistických kádrov na nomenklatúre KSSZ bol vždy okolo 20-30 percent a v ázijských republikách miestna národnosť doslova preferovala pri obsadzovaní politických funkcií, často aj na úkor vzdelanejších Rusov.
Nechoďme po príklad ďaleko: u nás sa takisto všetci akosi dištancujú od bývalého režimu a pritom pri polmiliónovej členskej základni niekdajšej KSS bol v každej rodine zväčša aspoň jeden komunista.
Základnou úlohou ruskej politiky by dnes malo byť reformovať Rusko, priblížiť ho čo najviac Európe, zvládnuť na medzinárodnej scéne transformáciu zo svetovej veľmoci na regionálnu. Zároveň pri tom vidno úpornú snahu Moskvy nestratiť z mocenského štatútu viac, ako je naozaj nevyhnutné. Iná orientácia než západná nemá pre Rusko zmysel, potrebuje západné investície, technológie, odberateľov surovín atď. Rôzne iné experimenty v medzinárodnej politike by ho zaradili niekam do tretieho sveta.
Prípadné začlenenie Ruska do tzv. západného bloku však vyžaduje aj ochotu západných krajín umožniť to. Zostávajú tu však spomenuté staré protiruské averzie (často staršieho dáta ako z rokov 1917-91), sčasti oprávnená neviera v skutočnú demokratizáciu a ekonomický pokrok v Rusku, potreba mať nepriateľa na udržanie rôznych aliancií, vzájomná konkurencia napr. zbrojárskych firiem, ktorá tak získava ideový charakter. Zabúda sa však, že tajný sen mnohých ruských politikov - prijatie Ruska do EÚ či NATO (išlo by o vylepšenie jeho pozície členstvami v najprestížnejších kluboch) by malo veľké dôsledky na rozhodovací proces v týchto organizáciách. Rusko nie je malá stredoeurópska krajina a v týchto zoskupeniach by chcelo zohrávať aktívnu úlohu.
Autor (1972) je publicista
