Vyznanie generála Vacka
Miroslav Vacek sa českej verejnosti predstavuje už svojou v poradí treťou knihou Rozsúdi nás čas alebo život nie je na povel (Praha 1999). Táto publikácia nadväzuje na jeho predchádzajúce knihy Prečo by som mal mlčať (1991) a Na rovinu (1994).
Generál sa v nej kriticky vyjadruje k vývoju po novembri 1989 z hľadiska bezprostredného účastníka udalostí, na ktorých sa zúčastnil ako minister obrany i ako poslanec českého parlamentu. Lakonickým vojenským jazykom, bez zábran, na základe faktov hodnotí osoby a udalosti, ktoré viedli k dnešnej situácii. Ako člen KSČM deklaruje svoje sociálne cítenie a porovnáva život pred a po novembri 1989. Zdôrazňuje, že na riešenie pálčivých problém nemalo vtedajšie politické vedenie dostatok vôle ani síl, a preto si väčšina občanov želala zmenu, zároveň si však želala aj zachovanie dosiahnutých sociálnych výdobytkov a vymožeností.
Havel - najväčší zbrojnoš Európy Miroslav Vacek bol ako minister obrany vo vláde národného porozumenia (1989-1990) blízkym spolupracovníkom vtedajšieho československého prezidenta Václava Havla. Pretože ten sa nevyznal vo vojenskej problematike, Vackove názory úplne rešpektoval. Lenže neskôr sa nechal ovplyvňovať tiež názormi svojich ďalších poradcov, ako i pracovníkov veľvyslanectva USA, takže nakoniec v sebe objavil "vojensko-strategické schopnosti". Keď sa Varšavská zmluva rozpustila, Václav Havel vyhlásil, že podobne by sa malo rozpustiť aj NATO. Neskôr sa od týchto slov dištancoval. Rovnako pokrytecký bol aj jeho postoj k výrobe zbraní. Pokiaľ išlo o slovenské zbrojovky, vtedy sa v ňom ozval zásadový humanista, keď však išlo o české zbrojovky, nebránil sa tomu, aby sa stal "zbrojnošom Európy". Na svoje postoje humanistu zabudol tiež v prípade bombardovania Juhoslávie, hoci negatívne stanovisko vyjadril napríklad pápež, či iné významné osobnosti.
Česká armáda po rozdelení ČSFR Miroslav Vacek uvádza, že proti rozdeleniu spoločného štátu sa vyslovilo 67,9 percenta Čechov a 78,1 percenta Slovákov. Na Slovensku podľa neho prispeli k rozdeleniu predovšetkým nacionalisti zo SNS. K nim sa pridal aj Vladimír Mečiar, vraj k tomu dotlačený českou stranou. Teda v Česku bolo viac politikov, ktorí horlili za český národný štát, čo spájali s lepšiu budúcnosťou, ak sa Česko "zbaví" Slovákov (Kalvoda, Macek, Klaus). Svoju úlohu pri rozdelení ČSFR zohral aj Václav Havel, ktorý sa načas vytratil z politickej scény, aby sa pripravil na úlohu českého prezidenta. Rozdelenie spoločného štátu neviedlo k zlepšeniu neutešeného stavu armády. Miroslav Vacek uvádza konkrétny príklad, ako sa vedenie českej armády pripravovalo na vstup do NATO na vlastný účet. Napríklad pri delení 20 lietadiel Mig-29 Česko i Slovensko dostali polovicu. Slovensko si na účet pohľadávok voči Rusku prikúpilo ďalších 10 lietadiel tohto typu so servisom do roku 2015. V Česku lietadlá Mig-29, ktoré vedenie NATO uznávalo za prijateľné, vymenili s Poliakmi za vrtuľníky, ktoré však česká armáda nepotrebuje. Podobne sa to skončilo aj s protilietadlovými raketami S-300. Autor tieto chyby pripisuje nekompetentným ministrom obrany, ktorých delegovala do vlády KDU-ČSL. Dokonca sa nerozpakoval napísať, že po novembri 1989 sa do vedenia armády dostali hlupáci a nenávistní pomstitelia.
Pohľad na 21. storočie Miroslav Vacek netají svoj negatívny postoj voči vstupu Česka do NATO: Po zániku Varšavskej zmluvy malo byť NATO tiež rozpustené a o bezpečnosť v Európe sa mala starať OBSE. Pripomína, že útočné plány nemala iba Varšavská zmluva, kým koncepcia NATO z čias studenej vojny sa nezmenila. Dnes je Česká republika v NATO a je súčasťou dnešného demokratického sveta. Pýta sa však, čo je to za svet, ak 20 percent obyvateľov planéty na severe spotrebúva 86 percent svetovej výroby. Okolo 780 miliárd dolárov sa utráca na zbrojenie, hoci by iba 16 miliárd dolárov stačilo, aby nik na svete nemusel hladovať. Proces globalizácie má podľa Vacka protirečivé sociálne, kultúrne i politické dôsledky. Ekonomické záujmy tých, čo rozhodujú o osudoch nášho sveta, a z nich vyplývajúce politické záujmy sa presadzujú násilnými prostriedkami. Armády západných krajín sa dnes transformujú takým spôsobom, aby slúžili záujmom nadnárodných kapitalistických korporácií. Východisko pre budúcnosť vidí Miroslav Vacek v sociálnej revolúcii, ktorá však už nebude mať podobu proletárskej revolúcie, ale jej podnetom môže byť zúfalá vzbura Juhu proti Severu, kríza prírodného prostredia, odpor voči duchovnému otroctvu, ale aj konkurenčný boj nadnárodných korporácií o moc v kontinentálnom alebo aj svetovom meradle. Vo svojej knihe Miroslav Vacek vyjadruje nielen svoj osobný postoj, ale aj názory síl, ktoré sa stavajú voči súčasnému globalizačnému procesu. Svoju silu ukázali napríklad nedávno pri zasadaní MMF v Prahe, a preto by sme ich mali poznať.
Autor (1929) je publicista
