Hnutie odporu
V uliciach Seattlu, Washingtonu, Londýna, Paríža, Florencie, Bologne, ale aj Bratislavy a iných miest sa v posledných rokoch rodí nový politický fenomén. Nemožno ho ideologicky nikam zaradiť. Tvorí ho nesúrodý konglomerát anarchistov, pacifistov, komunistov, nacionalistov, trockistov, radikálnych socialistov, ekológov, odborárov, feministiek, homosexuálov, lesbičiek, ochrancov ľudských práv.
Ulica sa stala miesto stretávania ľudí, ktorí na prvý pohľad nemajú nič spoločné. V skutočnosti však tvoria jedinú alternatívnu politickú scénu voči dominujúcim trendom reprezentovaným sociálnymi demokratmi, liberálmi a konzervatívcami. Toto je skutočná deliaca čiara, ktorá rozčleňuje politické spektrum súčasnosti.
Pojmy ľavica a pravica sú vágne Delenie na ľavicu a pravicu už skutočne nemá význam. Avšak nie preto, že by sa politické ciele všetkých strán približovali, ale preto, že tá identifikačná ideologická línia sa posunula do úplne inej roviny. Dnes sa politika delí na tých, ktorí veria v správnosť nastúpenej cesty globalizácie a tých, ktorí tento trend odmietajú. Pritom odporcov globalizačných tendencií nemožno automaticky spájať s nacionalistickou ideológiou. Sú medzi nimi aj skutoční kozmopoliti a univerzalisti, ktorí nesúhlasia so spôsobom, akým globalizácia prebieha, s jej dôsledkami na sociálnu situáciu väčšiny ľudstva, na životné prostredie, na spravodlivé prerozdeľovanie a podobne.
Týchto ľudí teda spája odpor. Odpor, ktorý môže byť vzhľadom na globálne dôsledky (nie východiská) súčasných procesov aj posledný. Odpor, ktorý je zúfalou obranou proti prehlbujúcej sa uniformite života. Odpor, ktorý varuje pred možnými následkami v podobe objavenia sa akejsi globálnej diktatúry, z ktorej nebude úniku. Spomínam si v tejto súvislosti na istého profesora parížskej Sorbonny, ktorého som zazrel v dave demonštrantov pred Louvrom takmer nahého, opásaného len kusom handry. Zdôrazňoval, že kým nebude mať možnosť vysťahovať sa na Mesiac, odmieta svetovú vládu...
Demokratická demontáž demokracie V tomto trochu komickom postoji je vyjadrená základná obava alternatívnej scény, ktorú budeme nazývať hnutie odporu. Globalizátori totiž razia tézu o "jedinej" alternatíve, v ich stanoviskách je zreteľná snaha umlčať a eliminovať všetky náznaky korekcie politického vývoja. Filozofia jedinej cesty víťazí. A je úplne jedno, či sa bude volať Tretia cesta alebo nejako inak. Nemôžeme si nevšimnúť, že tí, ktorí majú plné ústa humanity a demokracie, ju svojím konaním demontujú. Dnes je situácia o to ťažšia, že formálne tu existuje sloboda slova a zhromažďovania. Búchanie na poplach, že civilizácia je ohrozená, v demokracii neosloví toľko ľudí, ako v politicky neslobodnej krajine. A tak demokracia, tento posvätný nástroj, ktorý by mal slúžiť občanovi na presadzovanie jeho záujmov, slúži predovšetkým súčasnej moci na otupovanie zmyslov.
Klasická demokracia oslavovala buričov ako hlásateľov pokroku. Dnešná búriaca sa generácia je obviňovaná z rozvratu, extrémizmu a nekalých zámerov. Buriči sa stali v súčasnej okyptenej demokracii zaznávanou menšinou, ktorá riskuje oveľa viac ako jej generační predchodcovia. Demonštranti sú celkom nenáležite a účelovo vnímaní ako čierne ovce spoločnosti. Pritom štát sa správa voči týmto skupinám vyslovene nepriateľsky, akoby bojoval s protivníkom, hoci odporcovia globalizácie v zásade nejdú proti štátu, ale proti niektorým javom, ktoré sa dejú v jeho rámci. Je minimálne nezodpovedné, ak sa demokratický štát identifikuje s určitým konkrétnym spôsobom finančnej politiky, lebo v takom prípade nekoná neutrálne, teda správa sa ideologicky, a tým aj nedemokraticky. Je to zároveň nedôvera voči ľudu, ktorá má svoje korene v aristokracii. Thomas Jefferson už pred dvesto rokmi varoval, že ak finančné inštitúcie a korporácie nebudú skrotené, stanú sa pilierom absolutizmu, ktorý zničí nádej demokratickej revolúcie.
Nebezpečenstvo globálnej diktatúry Od tých čias sa jeho slová viac ako naplnili. Hnutie odporu dnes bojuje aj za záchranu demokracie. Tá sa postupne vytráca nielen z hospodárskych vzťahov (kde prakticky nikdy nebola), ale aj z oficiálneho politického a spoločenského života, ktorý odsudzuje alternatívne názory. Obava, že súčasný vývoj môže vyústiť do nastolenia hrôzy globálnej diktatúry nepredvídateľných rozmerov, naberá čoraz jasnejšie kontúry. Ak sa radikálne nezmení civilizačná paradigma a problémy ľudstva sa začnú zväčšovať, môže prísť ktosi, kto už len využije budované mechanizmy na ovládanie planéty, hoci aj pomocou teroru a bude sa pasovať za záchrancu človečenstva. Takéto nebezpečenstvo tu nielenže existuje, ale obávam sa, že súčasní architekti nekontrolovateľnej ekonomickej globalizácie k nemu celkom vedome smerujú.
Nádej dnes teda nespočíva v politickej ľavici, v klasickom parlamentnom zápase. Nádej sa zhromažďuje na ulici. Táto ulica však dosiaľ nemá svoju ideológiu. Preto sa predstavitelia mocných finančných inštitúcií sveta sebavedome vysmievajú z demonštrantov, že nepoznajú východiská a skôr či neskôr budú musieť rezignovať, pretože "iná alternatíva nie je" (veľmi obľúbená formulka obsahujúca sama v sebe rozpor). Súčasný trend jednoducho ukazuje, že klasická politická scéna nedokáže vyriešiť zásadné problémy tohto sveta, že ozajstná zmena sa nemôže uskutočniť cez politiku. Zmena sa musí odohrať v mysliach ľudí, preto treba budovať občiansku ľavicu, aktivizovať občiansky odpor. A predovšetkým zbaviť ľudí závislosti na moci.
Politika ako súťaž krásy Bertrand Russell tvrdil, že ozajstným cieľom humanistickej výchovy je naučiť ľudí chápať iné hodnoty ako je nadvláda - nielen v politickom zmysle slova. Decentralizácia moci je často iba fiktívna. V skutočnosti nás začína opantávať čaro osobností, ktorým sme ochotní zveriť čoraz väčší diel moci. Spomeňme si na ošiaľ zo začiatku deväťdesiatych rokov, kedy sa začínala čoraz väčšia moc koncentrovať v rukách prezidentov. Inštitút lídra sa stal veľmi populárny, hoci je vo svojej podstate vysoko nedemokratický a hoci sa svojím významom ničím nelíši od zatracovaného führera. Politická scéna sa mení na stáda, ktoré potrebujú svojich vodcov. Agentúry produkujúce výskumy verejnej mienky zrodili nový fenomén - najsympatickejší politik. Teda nie najfundovanejší, ale najpríťažlivejší. Z politického zápolenia sa stala súťaž krásy. Politika dneška je divadlo, zábavná show, ktorej aktérmi sú väčšinou povrchní, demagogickí lídri s perfektným prejavom a atraktívnym výzorom. Obsah politiky sa vytráca, rozhodujúcou sa stáva forma. Tieto bábky, virtuálne politické osobnosti, však v skutočnosti nerozhodujú. Moc sa koncentruje do rúk ekonomických síl stojacich v pozadí.
Zbaviť sa závislosti na moci Ak chceme zbaviť ľudí závislosti na moci alebo (ako to hovorí Noam Chomsky) poskytnúť im kurz intelektuálnej sebaobrany, musíme sa predovšetkým obrátiť proti samotnému pojmu vládnutie a postupne ho nahrádzať spravovaním. Cieľom by malo byť naučiť občanov chápať skutočný význam vecí a priebeh udalostí, urobiť z nich svojprávne politické osobnosti, ktoré sa (aspoň z väčšej časti) dokážu ubrániť manipulácii. Túto revolučnú zmenu nedokáže urobiť politický establishment, ale občiansky sektor, ktorému ako jedinému na nej bytostne záleží. Klasický politik nemá záujem na svojprávnom občanovi, ktorého nedokáže ovládať. Ako nedávno v SLOVE veľmi výstižne poznamenala Gabriela Rothmayerová, politikom vo vláde ide primárne o udržanie sa pri moci, nie o hodnoty. Tak sa aj sociálnej demokracii podarilo získať veľké množstvo centristických voličov iba za cenu toho, že sa "pomeštiačtila". Vymenila socialistickú ideológiu za liberalizmus a pragmatizmus len preto, lebo je to v súčasnosti vysoko účelné.
Ak sa dnes v rozličných teóriách government (vláda) nahrádza pojmom governance (spravovanie), rozhodne nejde iba o slovnú hračku. Je to posun od moci zverenej iba pracovníkom administratívy k participatívnemu modelu rozhodovania a k jasným horizontálnym vzťahom. Aj preto sa v súčasnosti hľadajú nové interakcie medzi vládou a občianskou spoločnosťou, akési "holistické mapy". Niekto by mohol v takýchto modeloch hľadať anarchistické prvky, v každom prípade je zrejmé, že takéto trendy by zdemokratizovali výkon a správu vecí verejných. Nebezpečenstvo spočíva iba v zneužití tejto decentralizácie na presun moci z politickej na ekonomickú rovinu. Aj preto dnes anarchisti paradoxne a zúfalo bránia štát. Aj preto je hnutie odporu mimoriadne dôležité bez ohľadu na ideologické prúdy, ktoré ho tvoria.
