Sever znova proti Juhu
K najpreferovanejším pojmom, ktoré sa v súčasnosti zvyknú pertraktovať tak na vedeckých fórach, v médiách, ako i medzi širokou verejnosťou, patrí nesporne environmentálna kríza. Tento pojem už v sebe dávno nezahŕňa len problémy spojené so stavom životného prostredia, teda problémy rýdzo ekologické, ale aj problémy spojené s krízou spoločnosti, teda s krízou kultúry. Je paradoxné, že na túto skutočnosť poukazovali ešte v časoch bipolárne rozdeleného sveta práve západní autori. Terčom ich kritiky bol predovšetkým nešetrný konzumný spôsob života Západu na úkor krajín tretieho sveta. Dnes tento niekoľko desiatok rokov kritizovaný spôsob života prebrali aj postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy.
Pod tlakom nahromadených problémov
Evolucionistickí antropológovia vychádzajú z predpokladu, že kultúra je adaptačným prostriedkom ľudského druhu na prírodné prostredie. Prvé kamenné nástroje vyrobené niekedy pred 1,4 miliónmi rokov sú toho dôkazom. Umožnili ľudskému druhu zvýrazniť sa vo vtedajšej biodiverzite a v tvrdom prirodzenom výbere prežiť, ba dokonca vydať sa na cestu k civilizácii.
Ako sa však zdá, dnes sa nachádza kultúra v slepej uličke a tak, ako voľakedy bola prostriedkom rozkvetu, dnes môže znamenať záhubu svojho tvorcu, ktorý sa noblesne nazval Homo sapiens - človek múdry. Kultúra mu totiž nepriniesla len prostriedky umožňujúce jeho bezprostredné prežitie, ale poskytla mu aj možnosť žiť v konzumnej nadspotrebe. To však so sebou prinieslo aj samozničujúce prostriedky v podobe nukleárnych zbraní či civilizačných chorôb. A navyše, postavilo ľudstvo pred riešenie sociálnych problémov.
Na prelome druhého a tretieho tisícročia ľudstvo prehodnocuje svoje doterajšie dejiny, bilancuje kroky spoločenského a kultúrneho vývoja, analyzuje a prognostikuje. No nekoná tak v pokojnej atmosfére, ale pod tlakom nahromadených problémov, ktoré akoby v časovej mystike striedajúcich sa milénií kulminovali. Medzi tie najpálčivejšie, ktoré sa až bytostne dotýkajú ľudstva, ba celého ekosystému na Zemi, patrí globálna environmentálna kríza.
Prívlastok environmentálna vyjadruje, že nejde len o krízu chápanú v čisto biologickej rovine (teda "len" ako narušenie vzťahov medzi živými organizmami a ich životným prostredím), ale o krízu samotného ľudstva v oveľa širších súvislostiach. Najzávažnejším momentom je jej sociálna dimenzia, úzko súvisiaca s mravným a etickým chápaním sveta. Pod vplyvom tohto poznania sa rýchlo začala formovať aj ekofilozofia a ekologická etika.
Bod obratu, nie návratu
Súčasnú environmentálnu krízu ako dôsledok sociálnej a mravnej krízy ľudstva chápe viacero autorov. Ako jeden z prvých filozofujúcich prírodovedcov druhej polovice 20. storočia, v súvislosti s odvrátením hroziacej ekologickej katastrofy, žiada zmenu hodnotového systému západnej civilizácie fyzik Fritjof Capra. Jeho výzva k obratu nie je však výzvou k návratu, pretože stúpenci hlbokej ekológie zvyknú často interpretovať jeho myšlienky ako hlásanie návratu k etickým normám archaických kultúr (Keltov, Vikingov) a tzv. prírodných národov (Indiánov, Inuitov, austrálskych a afrických pôvodných etník).
Prínosom pre modernú environmentalistiku zostáva práve Caprov bod obratu, chápaný ako zásadná zmena v doterajšom myslení západnej konzumnej spoločnosti. Kriticky možno zhodnotiť azda jeho utiekanie sa k východným náboženstvám, najmä k budhizmu a taoizmu, čo je typickým módnym trendom tak v Severnej Amerike, ako i v západnej a dnes aj v postkomunistickej Európe. Historické a kultúrne korene západného sveta, kam patrí aj Slovensko, vychádzajúce z antickej filozofie a z hebrejsko-kresťanskej tradície len sotva môžu poskytnúť životodarný priestor východným náboženstvám, ktorých myšlienková genéza je oveľa staršia a ich kontinuita neraz siaha bez prerušenia až do prehistórie.
V európskom geokultúrnom priestore, pri hľadaní etických inšpirácií vo vzťahu k prírode v predkresťanskom období, je adekvátnejšia skôr pohanská tradícia. A to nielen keltská či vikingská, ale rovnako slovanská, ktorá vychádzala najmä z úcty k Slnku, pôde a k vode ako k základným atribútom agrárneho chápania sveta. Aj tu však treba mať na zreteli "bod obratu", nie "bod návratu". Etika dávnych Slovanov môže byť inšpirujúca len v kontexte s novodobým človekom, jej akékoľvek doslovné chápanie, bez symbolických paralel, môže byť kontraproduktívne a scestné.
Biocentrizmus v schizofrenickej polohe
Významnú etapu vo vývoji ekofilozofie a ekologickej etiky znamenali 70. roky 20. storočia, keď sa sformovala deep ecology - hlboká ekológia, jedna z najvýznamnejších ideových odnoží environmentalizmu. Jej názov a obsah ako prvý použil nórsky filozof Arne Naess. Aj toto učenie vychádza z premisy, že súčasný katastrofický stav prírodného prostredia je odrazom mravného úpadku ľudstva. Neakcentuje však len súčasný úpadok, ale viní v podstate celú historickú epochu, v ktorej sa zhutňovalo ľudské sebavedomie až do stavu kultového antropocentrizmu. Preto sa jedným z myšlienkových pilierov hlbokej ekológie stala aj požiadavka biocentrizmu - rovnosti všetkých živých organizmov, ktorá rezonuje najmä u amerického filozofa Johna Seeda. Ten tvrdí, že antropocentrizmus - prehnané upriamenie sa človeka na seba samého - znamená ľudský šovinizmus. Z toho vyplýva, že biocentrizmus kladú "hlbokí ekológovia" do priamej opozície voči antropocentrizmu, ktorý považujú za pôvod všetkého zla par excellence.
Je zrejme úplne mimo diskusie, či človek naozaj spôsobil vážne narušenie životného prostredia, pretože to je holý fakt. Skôr je diskutabilné, či človek ako živočíšny druh má alebo nemá vo svojej evolučnej výbave brzdiace mechanizmy, ktoré by dokázali stimulovať jeho tlak na prírodu. Ak by totiž kultúra a v jej rámci všetka ľudská činnosť predstavovali formu adaptácie na životné prostredie, potom by aj pojem morálka nadobudol úplne iný, vágny rozmer.
Vychádzajme však z predpokladu, že človek nesie za svoje chovanie zodpovednosť, a preto buď koná alebo nekoná mravne. Ak je teda strojcom súčasného zdevastovania prírodného prostredia a uvedomuje si to, navyše žiada nápravu, potom sa biocentrizmus dostáva do schizofrenickej polohy, pretože nevyhnutne dostáva antropocentrický rozmer. Na túto obsahovú rozporuplnosť poukazoval už v prvej polovici deväťdesiatych rokov jeden z najvýraznejších slovenských ekofilozofov Juraj Kučírek, keď upozorňoval predstaviteľov biocentrizmu, že oni samotní, či si to uvedomujú alebo nie, priznávajú výnimočné postavenie človeka na Zemi v jeho zodpovednosti a povinnosti chrániť našu planétu pred sebou samým.
Apologéti biocentrizmu si teda veľmi dobre uvedomujú mravnú, teda ľudskú dimenziu environmentálnej krízy, no paradoxne žiadajú pri jej odstránení absenciu antropocentrizmu. Neakceptujú fakt, že len človek so svojou sebareflexiou môže daný stav zmeniť. Jeho neúčasť pri riešení ekologickej krízy by už zrejme bola príznakom jeho neexistencie.
Myslenie v dimenziách prítomnosti
Ešte silnejšie ako mravná dimenzia vystupuje v súvislosti s globálnou environmentálnou krízou dimenzia sociálna. Na konferencii OSN v Rio de Janiero o životnom prostredí a rozvoji v roku 1992, známej ako Summit Zeme, sa konštatovalo, že "chudoba a degradácia životného prostredia navzájom úzko súvisia. Kým chudoba sa premieta do určitých druhov environmentálnych stresov, hlavnou príčinou pokračujúceho zhoršovania globálneho životného prostredia je, predovšetkým v priemyselných krajinách, trvalo neudržateľný spôsob spotreby a výroby, ktorý má vážne dôsledky, podporuje chudobu a nerovnováhu".
Najviac sú postihnuté krajiny tretieho sveta, v ktorých žije takmer 80 percent všetkého obyvateľstva Zeme. Práve na tomto obrovskom geografickom priestore najmarkantnejšie vidno súvislosť medzi chudobou, populačným rastom a poškodzovaním životného prostredia. Ak totiž v týchto krajinách žijú ľudia pod hranicou životného minima, mysleného nielen finančne, ale v celej sociálnej škále, ich záujem o životné prostredie niežeby bol minimálny, ale vôbec neexistuje.
Napríklad v krajinách Južnej Ameriky, kde nadnárodné spoločnosti vyrubujú dažďové pralesy, málokomu z miestnej populácie záleží na ich konečnom osude. Veľmi radi sa v týchto spoločnostiach zamestnajú a fyzicky sa podieľajú na ich vyrubovaní. Je to pre nich ojedinelá šanca finančného zárobku. Pri svojej nízkej vzdelanosti si nemôžu uvedomiť dosah vymiznutia tohto zložitého ekosystému ovplyvňujúceho svetovú klímu. Myslia len v dimenziách prítomnosti, budúcnosť je pre nich irelevantná.
Podobná situácia panuje v Afrike, kde dochádza k ústupu saván v dôsledku ich zúrodňovania hladujúcimi domorodými etnikami, čím prudko ubúda priestor pre miestnu faunu. Azda najukážkovejším príkladom je hubenie slonov, nosorožcov a tigrov pre niektoré oceňované časti ich tiel. Pytliaci, opäť len obete sociálnej biedy, loviaci pre bohaté euroamerické a ázijské spoločnosti sotva uvažujú o tom, čo bude, keď zastrelia posledného slona či posledného nosorožca.
Sociálne dôvody v pozadí nejednotnosti
U slovenských environmentalistov je dôraz na sociálnu dimenziu zjavný najmä u Juraja Kučírku, ktorého dielo zostalo, žiaľ, nedokončené. Jeho silné sociálne cítenie a humánna orientácia ovplyvnili i jeho náhľad na problematiku globálnej environmentálnej krízy. Uvedomuje si, že samotná environmentalistika ju nemôže vyriešiť. Vzťah človek-príroda je totiž priveľmi zložitý a jeho analyzovanie, ako aj prípadná komparácia so vzťahmi iných živých bytostí k prírode, je neadekvátna. Absentuje totiž pri nej kultúrny rozmer so všetkou svojou zložitou sociálnou, náboženskou a politickou štruktúrou.
Aj preto akcentuje požiadavku environmentálneho antropocentrizmu zahŕňajúceho nielen ekonomiku, politiku, legislatívu, ale i filozofiu a etiku. Ten jediný môže, v jeho interpretácii, vyriešiť problém zodpovednosti človeka a spoločnosti za stav životného prostredia v oboch vzájomne prepojených rovinách - environmentálnej i sociálnej. Podľa Kučírka sú to práve sociálne dôvody, prečo ľudstvo nestojí zoči-voči hroziacej ekologickej katastrofe zjednotené. Preto požaduje poľudštenie vzťahov človeka k človeku a ľudskej spoločnosti k životnému prostrediu.
Katastrofické sociálne rozdiely medzi jednotlivcami a spoločnosťou, ako aj medzi krajinami dvoch diametrálne rozličných svetov, možno teda chápať v paralelných rozmeroch s prehlbujúcou sa environmentálnou krízou. Bohatý Sever, kam napokon patrí aj Slovensko, hoci málokto z nás si to uvedomuje, predstavuje ostrý kontrast oproti chudobnému Juhu, na úkor ktorého zhutňuje svoje bohatstvo. Je to spôsobené tým, že spotrebováva nepomerne viac surovín a potravín, ako ich potrebuje na svoju prirodzenú existenciu.
Bezbrehý konzum ožobračuje miliardy
Fenomén konzumizmu ako novodobý kultúrny vzor západnej civilizácie, kde čoraz viac akceleruje neopodstatnená spotreba a pôžitkárstvo, sa často zastiera cynickou charitou, málo účinnou humanitnou pomocou a falošnými vyhláseniami o potrebe uskromniť sa, prehodnotiť mravné normy a axiologický systém. Oveľa viac ako takúto "nezištnú" pomoc potrebujú krajiny tretieho sveta, aby bohatý Sever prestal s bezuzdným drancovaním ich prírodných a ľudských zdrojov, aby ekonomickou globalizáciou nerozvracal ich tradičné kultúrne hodnoty.
Ľudstvo akoby stálo bezbranné proti egoistickým záujmom jednotlivcov i úzkych záujmových skupín vidiacich svoju existenciu len v bezbrehom a nešetrnom, od zisku závislom konzume, ktorý ožobračuje milióny a miliardy ľudí. Pritom však disponuje organizáciami, ktoré by mali zastrešovať jeho záujmy a chrániť ich tak pred mocenskými, ako aj pred ekonomickými štruktúrami. Len od ich razantnosti a reflexie závisí odvrátenie nebezpečenstva vyplývajúceho zo sociálneho výbuchu, ktorý môže predchádzať aj výbuchu ekologickému. Nateraz je totiž zrejme len ilúziou spoliehať sa na človeka ako na bytosť poučenú zo svojich vlastných dejín.
