Prípad Radičová
Na otázky v podtitule zrejme dajú odpoveď už nasledujúce týždne. Možno tak usudzovať na základe vyjadrení Ivety Radičovej v poslednej minuloročnej televíznej relácii Na telo. V nej o svojej prítomnosti a budúcnosti uviedla, že počas vianočných sviatkov bude o tom „tíško premýšľať“. Išlo hlavne o to, či bude kandidovať v tohtoročných parlamentných voľbách. To bolo prekvapujúce. Zároveň potvrdila, že stranícky bos Mikuláš Dzurinda jej možnosť kandidovať viackrát ponúkol. Vyblednutá žiara Váhanie Radičovej môže byť pre mnohých prekvapením. Keď si však urobíme analýzu jej postojov, názorov aj ambícii, nemusí to byť celkom tak. Jej váhanie však môže byť priam šokom pre všetkých, ktorí s jej menom spájali veľké nádeje v ďalších prezidentských, ale aj tohtoročných parlamentných voľbách. V predchádzajúcich prezidentských voľbách sa osvedčila ako relevantný pravicový kandidát, do ktorého vkladali veľké nádeje stúpenci pravicovej časti slovenského politického spektra. Až sa zdalo, že je pre nich akýmsi mesiášom. Druhé kolo ich síce schladilo, Radičová však pre nich ostala tromfom aj ďalej. V čase eufórie po prezidentských voľbách chceli, aby v parlamentných voľbách nahradila Mikuláša Dzurindu na poste volebného lídra, prípadne aj šéfa strany. Ako je známe, túto hru vzápätí prijala. A v porovnaní s Dzurindom priam žiarila. V rebríčkoch popularity sa umiestňovala a umiestňuje ďaleko pred ním. Všetko však nakoniec ostalo po starom. Žiara Ivety Radičovej postupne bledne. Aj preto, lebo po odchode z parlamentu sa veľmi zriedka objavuje na verejnosti. Pozadie Radičovej váhania je však zrejme širšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Jej dilemu by sme možno mohli zhrnúť do problému, či má ostať verná svojej strane, alebo sama sebe. Môžeme tak jednoznačne usudzovať aj na základe jej volebnej kampane na úrad prezidenta, ale aj podľa ďalších postojov a názorov. Jej kampaň sa od straníckej politiky SDKÚ-DS v niektorých aspektoch výrazne odlišovala. Je potrebné dodať, že Radičová mala pri jej formovaní voľné ruky, sama určovala jej obsah aj formu. Po prezidentskej kampani sa to skončilo. A to je pre ňu zrejme veľký problém. Vyššia hra? Už samotný fakt, že sa verejne priznala k úvahám o svojej budúcnosti, by mohol svedčiť skôr o tom, že je rozhodnutá v parlamentných voľbách nekandidovať. Pravda, náznaky toho, že nebude kandidovať, by mohla byť aj taktika, ako zvýšiť svoju cenu a dať sa prehovárať. Možné je aj to, že I. Radičová sa práve rozhodnutím nekandidovať v parlamentných voľbách snaží pokračovať v hre o prezidentský úrad. Hlavne preto, lebo si pravdepodobne uvedomuje, že ak opäť bude kandidovať v prezidentských voľbách ako, dajme tomu, spoločná kandidátka pravice, u časti voličov ju bude hendikepovať už fakt, že do kampane vstúpi ako poslankyňa a podpredsedníčka SDKÚ-DS. Tak ako v minuloročných voľbách, pretože rozloženie voličov na škále ľavica – pravica je dobre známe. Ak by v parlamentných voľbách nekandidovala a nestala sa poslankyňou parlamentu, v prezidentských voľbách by oficiálne mohla kandidovať ako nezávislá. Tým by demonštrovala určitú nezávislosť od SDKÚ-DS aj od pravice, čo by mohlo zvýšiť jej šance. Ale aj nemuselo. Rozhodnutie nekandidovať do parlamentu by bolo rizikom z toho hľadiska, že by sa výrazne obmedzil jej prístup do médií aj vystupovanie na verejnosti. Tým by riskovala, že voliči na ňu pozabudnú. Zdá sa preto, že celkovo by to bola dosť riskantná hra o prezidentský post. Alebo si uvedomuje, že ani nasledujúce prezidentské voľby nevyhrá? Možno tak usudzovať na základe skutočnosti, že na otázky moderátora opakovane zdôraznila, že prezidentské voľby „som prehrala“. Možno aj preto uvažuje o celkovom stiahnutí z politiky. To by bol pre mnohých na prvý pohľad neuveriteľný krok. Možno to však viac či menej pochopiť, keď si uvedomíme, že opakovane vyhlasuje, že medzi jej zásady v politike patrí slušnosť a sociálna spravodlivosť. O tom, že slušnosti na našej politickej scéne veľa nie je, sa však mohla presvedčiť aj predtým, ako do aktívnej politiky vstúpila. Alebo si naivne myslela, že jej sa to podarí zmeniť? Ak si to myslela, tak sa veľmi precenila. A pokiaľ ide o sociálnu spravodlivosť, tá sa v pravicových stranách, osobitne v SDKÚ-DS, naozaj nenosí. To však tiež nebolo žiadne tajomstvo ani pred jej vstupom do aktívnej politiky. Žeby si to tiež nevšimla ? Alebo si tiež naivne myslela, že to môže v SDKÚ-DS zmeniť? Alebo naivita? V každom prípade sa Iveta Radičová snažila ísť od svojho vstupu do vysokej politiky v roku 2005 do istej miery svoju vlastnou cestou. Do akej miery to bol prejav politickej naivity, vie asi najlepšie ona sama. Časť pravicových voličov ju privítala, horšie to však bolo a je vnútri SDKÚ-DS. A to je problém. Nič na tom nemení fakt, že je podpredsedníčkou tejto strany. Svojím spôsobom sa stala alternatívou k nepopulárnemu Dzurindovi. Ale ten naďalej tvrdou rukou určuje politiku, ktorá nie je vždy v súlade s tým, čo by chcela robiť podpredsedníčka Radičová. Jeho odchod z postu šéfa strany či volebného lídra je však v nedohľadne. A dovtedy, kým sa tak nestane, bude sa SDKÚ-DS naďalej točiť v začarovanom kruhu okolo svojho lídra. A chtiac-nechtiac by tento stranícky mlyn zomlel aj podpredsedníčku Radičovú. Asi to cíti. Potenciál získaný v prezidentskej kampani by sa postupne vytratil. To si zrejme uvedomuje, a preto o svojej politickej budúcnosti uvažuje. Je to dosť neočakávané aj preto, lebo vo vysokej politike je veľmi krátko. Alebo práve preto? Podľa všetkého sa stane prípadom, o ktorom sa bude v blízkej budúcnosti dosť diskutovať. Autor je novinár
