K smerovaniu Smeru
O úspešnosti či neúspešnosti politiky ktorejkoľvek strany rozhoduje v prvom rade sociálno-ekonomická situácia najširších vrstiev obyvateľstva. Na základe mnohoročných pozorovaní diania západnej politickej scény, ale aj vývoja na slovenskej od novembra 1989 možno povedať, že pre budúcnosť Smeru-SD je určujúca sociálno-ekonomická dimenzia. Ľuboš Blaha vo svojom článku Fatálna kríza západnej sociálnej demokracie? (Slovo č. 36/2009) volá po tom, aby sociálne demokracie posilnili práve túto dimenziu. Teraz, v čase krízy, vystúpila do popredia samovoľne. Zásadný význam má však vždy. Aj vtedy, keď sa o sociálno-ekonomických problémoch nehovorí. To, že sa o týchto problémoch nehovorí, môže mať len dva dôvody – buď je všetko v poriadku, alebo politické strany a politici situáciu nechápu či nemajú alternatívne riešenie. Sociálno-ekonomická dimenzia je osobitne prioritná v postkomunistických krajinách, vrátane Slovenska. Prečo to tak je, nie je asi potrebné podrobnejšie rozoberať. Reálnu politiku Smeru-SD preto možno len veľmi ťažko označiť za populizmus, aj keď je občas taká rétorika jeho predstaviteľov. Opatrenia a stav sociálno-ekonomického systému však rozhodne nie. Aj po vyše troch rokoch vlády koalície patrí Slovensko medzi sociálno-ekonomicky liberálnejšie štáty EÚ, v eurozóne zvlášť. A treba dodať, že populizmus, aj keď to tak u nás mnohí prezentujú, nie je apriórne negatívna nálepka. Nemožno tvrdiť ani to, že Smer-SD je antikapitalistický. Pritom však tiež platí, že nie je kapitalizmus ako kapitalizmus. O úspešnosti, či neúspešnosti politiky ktorejkoľvek strany rozhoduje v prvom rade sociálno-ekonomická situácia najširších vrstiev obyvateľstva, následne voľby. Nie názor mienkotvorných vrstiev, ako o tom píše Eduard Chmelár vo svojom článku Smutný príbeh slovenskej ľavice (Slovo 42 – 43/2009). Troje vlaňajšie voľby ukázali, že väčšina voličov politiku Smeru-SD a koalície oceňuje. Eso vo vrecku Pri všetkých problémoch, ktoré v súčasnej svetovej kríze Smer-SD má, nie sú jeho vyhliadky do budúcnosti v žiadnom prípade zlé. Aj preto nie je dôvod, aby sa slovo „ľavica“ stalo nadávkou, ako to tvrdí E. Chmelár. Hoci má Smer-SD ako vládna strana za sebou len krátku históriu, vo vrecku má veľmi dôležité eso. Je ním jeho doterajšia politika posilnenia sociálnych istôt či zabránenie hromadnej privatizácii v zdravotníctve a jeho komercionalizácii, ako to začala robiť predchádzajúca vládna garnitúra. Ako prezieravý krok sa aj v budúcnosti ukáže uvalenie reštrikcií na penzijné fondy v druhom dôchodkovom pilieri. Je to podstatný rozdiel v porovnaní s vládnutím predchádzajúcej koalície pod kuratelou SDKÚ-DS. Ekonomický rast by bolo možné čiastočne stimulovať odbúraním toho, čo Smer-SD zaviedol počas doterajšieho vládnutia. To by však znamenalo priznať, že to boli zlé opatrenia. A následne by to implikovalo záver, že vlastne nemalo zmysel, aby Smer-SD ako líder koalície vystriedal pri vládnom kormidle SDKÚ-DS. Reálne a objektívne sú preto možné len drobné úpravy. Pristúpiť na návrhy žiadajúce napríklad zníženie odvodov by znamenalo pripustiť negatívne dopady na súčasný sociálny štandard širokých vrstiev obyvateľstva. Už teraz je na Slovensku miera prerozdeľovania HDP a daňového zaťaženia relatívne nízka a bez problémov porovnateľná s najliberálnejšími sociálno-ekonomickými systémami v EÚ. Negatívne by sa prejavila aj prípadná povolebná koalícia s SDKÚ-DS. Tá síce takúto možnosť odmietla, ale občasné úvahy niektorých lídrov Smeru-SD o tejto alternatíve evokujú povedať: nech je pri takýchto zámeroch dostatočným varovaním pád SDĽ. Sociálny štát Pri budovaní sociálneho štátu sa Smer-SD objektívne dostal na hranice možností. S tým sa teraz nedá pohnúť ďalej. Chybou by bolo pustiť sa hlava-nehlava na cestu nereálnych opatrení, ktoré by podlomili faktory rastu. Ak E. Chmelár tvrdí, že sociálny štát nie je možné budovať bez progresívnych daní, má pravdu. Tak je to aj vo vyspelejšej časti Európy. Pri nástupe do vlády to chcel urobiť aj R. Fico. Nakoniec od toho ustúpil. Tým, samozrejme, stanovil aj dôležitú hranicu svojich možností budovania sociálneho štátu. Vzhľadom na všetky okolnosti však vtedy asi urobil dobre. Z politického hľadiska sa ukázalo, že tento ústupok od volebného programu nemal doteraz negatívne následky. Ako sme už uviedli, pre budúcnosť Smeru-SD má zásadný politický význam to, že stanovil sociálny rozdiel v porovnaní s predchádzajúcou vládou M. Dzurindu. Otázkou však je, dokedy by tento rozdiel vydržal, ak by nebola prepukla kríza. A dokedy ako tromf vydrží teraz, v čase krízy. Oživovanie ekonomiky bude asi pomalé. Preto sa objavujú informácie o úvahách zvýšiť dane; spotrebná daň na alkohol sa zvyšuje od marca. Z hľadiska posilňovania sociálneho štátu by sa malo v prvom rade uvažovať o zavedení progresivity priamych daní. Nepriame sú už vysoké dosť. Zvyšovanie daní je však veľmi citlivá a nepopulárna záležitosť. Lepším riešením by bolo znižovanie nepriamych daní. To však v súčasnej situácii nie je možné. Programová orientácia Z hľadiska sociálno-ekonomického obsahu a rozloženia politických strán na škále pravica – ľavica, sú od roku 2006 karty v podstate rozdané. Určite však nie navždy. Na ako dlho, to bude závisieť od toho, ako budú jednotliví hráči s týmito kartami hrať. V prvom rade však od toho, koľkých a akých veľkých chýb sa dopustia, alebo nedopustia, a ako presne dokážu anticipovať budúci vývoj. Pre budúcnosť vládnucej strany je prvoradé vyvarovať sa chýb. Ak chcel byť Smer-SD relevantnou politickou stranou uchádzajúcou sa o vládne kreslá, v žiadnom prípade sa nemohol a nemôže uchádzať iba o priazeň menšín, nech sú akékoľvek. Ak E. Chmelár takúto orientáciu od tejto strany a vôbec od sociálnej demokracie žiada, tak je na veľmi zlej ceste. Ak sa západné sociálne demokracie zaoberali právami menším tak intenzívne pred krízou, bolo to najmä preto, lebo pri takej úrovni sociálneho štandardu, aký je vo vyspelých západoeurópskych štátoch im – zjednodušene povedané – pri realistickom hodnotení ekonomických možností nič iné neostávalo. Veľmi dobre vedeli a vedia, že žiadať ďalšie sociálne benefity by bolo vzhľadom na ekonomické možnosti nerealistické. Hoci chudobní a sociálne slabí sú stále aj vo vyspelých západoeurópskych štátoch. Sociálna demokracia sa nemôže orientovať len na slabých. V tom má R. Fico pravdu. Keby to robila, nemohla by v nijakom prípade premýšľať o vládnych kreslách. A bez nich by pre slabých nič nedosiahla. Bola by len večným kritikom či mudrlantom v opozičných laviciach. Na rozdiel od pravice je však sociálna demokracia tradičným ochrancom slabších. Pokiaľ ide o životné prostredie, pravdu má skôr Ľ. Blaha, pretože táto téma je v programovom portfóliu nielen sociálnodemokratických, ale aj iných politických strán, s výnimkou vari len zelených, skôr menšinová. Tak je to z viacerých dôvodov aj v slovenskej politike. V globálnom meradle však dramatický narastá problém klimatických zmien, čo sa ukázalo aj na konferencii OSN v Kodani. Národná orientácia leží v žalúdku klasickým teoretikom a ideológom ľavice naprieč Európou. Nielen im, ale aj praktikom sociálnej demokracie najmä vo vyspelejšej časti nášho kontinentu. Áno, nie je to klasická agenda ľavice, skôr patrí do výzbroje pravice. Nuž ale, konkrétna realita nepustí. Praktická politika ktorejkoľvek politickej strany, nielen na Slovensku, musí implementovať reálne konkrétne problémy. Nemôže sa prioritne orientovať podľa abstraktných teoretických učebnicových poučiek či ideologických postulátov alebo želaní nejakej skupiny či skupinky intelektuálov. Napokon v praktickej politike sa koniec ideológie deklaroval už pred niekoľkými desaťročiami. Moderná politika je výsostne pragmatická. Pripisovať túto agendu mentalite R. Fica je preto viac ako pritiahnuté za vlasy. Ako je známe, slovenské pravicové strany sa dlho usilovali nájsť modus vivendi v spolužití s maďarskou menšinou na Slovensku, vrátane koalície s SMK, aj s vládami a politickými stranami v Budapešti. Čo dosiahli a aký je stav? Platí však, že politiku na tomto poli nemožno robiť hulvátsky a s hulvátskymi stranami. Kríza a euro Zatiaľ nie je celkom jasné, ako dlho finančná kríza a recesia potrvá a s akými dôsledkami sa skončí. Aj napriek náznakom oživenia je potrebná opatrnosť. V najbližších rokoch budú na Slovensku v boji s krízou významným pomocníkom eurofondy a PPP-projekty. V súčasnosti sa koalícia môže pochváliť úspešným zavedením eura či Schengenom. Euro pomohlo tlmiť dopady krízy. Zatiaľ však nepoznáme odpoveď na otázku, či nebude brzdiť aj rast. Pokiaľ ide o vyhliadky v budúcom roku, NBS predpovedala na rok 2010 rast HDP na úrovni 3,1 percenta. Rast v rozmedzí dvoch až troch percent predpovedali aj niektoré zahraničné inštitúcie. V treťom štvrťroku 2009 bol medziročný pokles HDP 4,8 percenta, priemyselná výroba klesla o 3,8 percenta, stavebná produkcia o 22 percent. Nižšie sú aj tržby v obchode. Z hľadiska očakávaného rastu v roku 2010 to nie sú práve povzbudzujúce údaje. Prekvapením roka 2009 je kladné saldo v zahraničnom obchode, podľa odhadu NBS vo výške 700 miliónov eur. Slovensko tak zaznamenalo prebytok prvýkrát po šiestich rokoch! V podstate je to pozitívny fakt, ale negatívom je, že ide o výsledok poklesu v exporte aj importe. Pokles v importe je prejavom oslabenia domáceho dopytu. Čas ukáže, či budú trvalejšie objavujúce sa príznaky deflácie. Osobnosti a štýl Slovenská politika, tak ako aj politika v ďalších postkomunistických krajinách sa stále formuje. Možno dotvára. To platí aj o politických stranách. Aj slovenská politika dospieva. Pri porovnávaní s vyspelejšími krajinami únie, ale aj ďalšími štátmi s dlhšou tradíciou demokracie, je však stále, až na výnimky, už na prvý pohľad evidentný rozdiel v odbornej a politickej erudícii, ale aj v celkovej osobnostnej úrovni. Tieto nedostatky mnohí politici nahradzujú bojovnosťou. Lenže to je na úkor vecnosti, a voliči to veľmi dobre vidia. To, samozrejme, negatívne ovplyvňuje aj účasť vo voľbách. Zároveň to vytvára aj určitý priestor pre nové strany. Malým príkladom je strana Sloboda a Solidarita. Zatiaľ je v slovenskej politike až príliš veľa provinčných samorastov najrôznejšieho druhu. To sa prejavuje v štýle aj úrovni politiky. Niektorí sú síce snaživí, ale to nestačí. Štýl sú mnohí viac či menej schopní realizovať len ako taktiku, manipuláciu či demagógiu. Strategické a koncepčné otázky sú pre mnohých viac či menej španielska dedina. Tento, nazvime to „osobnostný hendikep“ sa môže prejaviť ako nevýhoda v čase, keď sa strane nebude dariť tak dobre ako teraz. Aj podľa výsledkov minuloročných troch volieb sa zdá, že slovenskí voliči zvyšujú nároky na osobnosti a dávajú to najavo vo voľbách. Buď politickým stranám ako celkom, alebo preferenciami pre jednotlivých kandidátov. Veľmi významným faktorom štýlu politiky Smeru-SD je pracovitosť. Dlhoročným príkladom je predseda strany R. Fico. To je minimálne polovica tajomstva toho úspešného marketingu, o ktorom v súvislosti so Smerom-SD niektorí analytici a novinári tak špekulujú. Autor je analytik a novinár
